Pred, v priebehu aj po Veľkej noci je to v slovenskom verejnom diškurze veľká sivá nuda. Médiá všetkého zamerania a zafarbenia točia dookola to isté. Nebyť videí Zoroslava Kollára a saharského piesku, človek by mohol nadobudnúť dojem, že uviazol v časovej slučke.
Súboj Petra Pellegriniho s Ivanom Korčokom je prinajmenšom z môjho pohľadu únavne nudný. Nie preto, lebo v súperení o to, kto sa stane hlavou štátu, by nešlo o veľa, ale preto, lebo tak médiá, ako aj sami kandidáti verklíkujú dookola to isté.
Peter aj Ivan to robiť musia, lebo obaja chápu, čo ich učí politická marketingová latina: keep the message, teda neustále sa drž svojho posolstva. Horšie je to s médiami. Ich úlohou je analyzovať situáciu. Namiesto toho nám šerblíky aj alternatíva ponúkajú prepis straníckych šarvátok. A to je naozaj nuda.
Ak sa však rozhliadne pár stoviek kilometrov na východ poza naše humná, tam sa žiadna nuda nekoná. Bielorusko práve uskutočňuje v oblasti Gomel vojenské cvičenia, zamerané na previerku bojovej pohotovosti s cieľom zabezpečiť úlohy teritoriálnej obrany. Cvičenia potrvajú do štvrtka 4. apríla. V rovnakom čase Bielorusi uskutočňujú cvičenia s podobným zameraním v regióne Grodno.
Prečo by nás to malo zaujímať?
Gomel sa nachádza v blízkosti hraníc s Poľskom, Litvou a Ukrajinou. Grodno zase susedí s Litvou a Poľskom. Obe oblasti sú teda v tesnom susedstve Suwalského koridoru, nachádzajúceho sa na poľsko-litovskej hranici. Oddeľuje ruskú pobaltskú exklávu Kaliningrad od ruského spojenca Bieloruska. Kto kontroluje Suwalský koridor, ten rozhoduje o tom, či Litva, Lotyšsko a Estónsku sú alebo nie sú odstrihnuté od zvyšku kontinentu.
Poľsko a tri pobaltské republiky sú nadšené z predstáv prezidenta Francúzska Emmanuela Macrona, volajúceho po vyslaní európskych vojakov na Ukrajinu. Mimochodom, práve do oblasti bielorusko-ukrajinského pohraničia, ako sa nedávno nechal počuť Elyzejský palác. Zrejme aj preto sa bieloruský prezident Alexander Lukašenko vyjadril, že Minsk sa pripravuje na vojnu.
Žiadna kaša, ani táto, sa neje taká horúca, aká sa navarí. Platí to aj v tomto prípade. Francúzom na uskutočnenie bujarých nápadov ich prezidenta nekývli Američania. Bez súhlasu Washingtonu sa Paríž zrejme nerozhýbe, a preto si prinajmenšom nateraz dajú pohov aj Poliaci, Estónci, Lotyši a Litovčania. Ani gospodin Lukašenko tak skoro nepôjde do vojny, pretože bez Ruska by nemal ani len proti Poľsku žiadnu šancu. Moskva zatiaľ nedáva Minsku zelenú, pretože sa musí sústrediť predovšetkým na Donbas a severné pobrežie Čierneho mora.
To však neznamená, že situácii v oblasti Suwalského koridoru nie je potrebné venovať pozornosť. Pohyby v tejto oblasti totiž naznačujú jeden z možných vektorov rozšírenia ukrajinského konfliktu ďalej do Európy. Nech bude hlavou Slovenskej republiky ktokoľvek, bude sa musieť s touto realitou vyrovnať a aj predostrieť, ako by sme mali konať v prípade (zatiaľ hypotetickej) „suwalskej krízy“.
Zdroj: FB Profil Datel.sk
Ďakujeme, že ste našimi čitateľmi.
Sledujte nás na Telegrame aj na Facebooku.
Musíš byť prihlásený pre poslanie komentára.