Donald Tusk za prvých 100 dní sľúbil veľa – dosiahol len málo iného ako pomstu Právu a spravodlivosti.
V piatok 22. marca uplynie 100 dní vlády Donalda Tuska. Je to symbolický míľnik, keď sa zaviazal presadiť 100 liberalizačných reforiem počas prvých 100 dní. Plne sa zrealizovalo len niekoľko sľubov – a aj tie majú väčšinou malý význam.
Najdôležitejšie sú štátne financovanie vitro procedúr, nižšia sadzba DPH pre kozmetické salóny a presťahovanie ministerstva priemyslu do sliezskej priemyselnej kotliny. Tuskovi sa pripisuje aj odblokovanie hotovosti z fondu EÚ na obnovu pandémie. Čiastočne je to pravda, aj keď komisárka Věra Jurová, ktorá je k novej vláde mimoriadne ústretová, tvrdí, že na výsledky sľubovaných zmien stále čaká.
S vládou Donalda Tuska sú najviac spokojní všetci, ktorí dúfali v politickú pomstu proti strane Právo a spravodlivosť (PiS). V prieskume, ktorý uskutočnila súkromná rozhlasová stanica, sa 57 percent respondentov vyslovilo za potrestanie a prepustenie čo najväčšieho počtu ľudí, ktorí pracovali vo verejných inštitúciách počas vlády PiS (2016 – 2023). Otázka priamo implikovala „trest“ za jednoduchý fakt, že niekto pracoval vo verejných inštitúciách počas vlády PiS, čo je v súlade s naratívom, ktorý vnucovali tí, ktorí sú pri moci.
Niet divu, že Donald Tusk šikovne hrá na tieto pocity a krok za krokom metodicky uskutočňuje plán na očistenie verejnej sféry nielen od spojencov PiS, ale aj od tých, ktorí PiS dostatočne nahlas nekritizovali. Bol medzi nimi aj šéf Rádia Bielsat, rozhlasovej stanice vysielajúcej v Bielorusku a Rusku oponentom Putina a Lukašenka. Pani Romaszewskú si veľmi vážili všetky politické skupiny a rozhlasovú stanicu roky spolufinancovali rôzne poľské vlády, ako aj vlády Spojeného kráľovstva a USA. Bola považovaná za jeden z najlepších nástrojov na ovplyvňovanie miestnej komunity.
Odveta proti Právu a spravodlivosti prebieha podľa svojho takmer divadelného scenára. Jednotlivé agentúry a štátne firmy sú jedna po druhej preverované a zodpovední ministri najskôr oznamujú, že sú zhrození nad zneužívaním a spreneverou peňazí. Podrobnosti väčšinou neuvádzajú, no tie sa nečakane objavia v priateľských médiách, kde „investigatívni“ novinári oznamujú, že sa im podarilo odhaliť tajné dokumenty. Väčšinou ide o informácie o vysokých platoch, nákupoch nepotrebného vybavenia alebo o zmluvách s podozrivými ľuďmi. Bez spochybňovania týchto zistení si niekto môže myslieť, že sa dozvedáme len špičku ľadovca podvodov.
Prejde deň, možno dva a dozvieme sa o inej spoločnosti alebo ministerstve a ďalších podvodoch. Zároveň nikdy neobjavíme úplný obraz týchto prešľapov, akoby ho režisér tejto relácie chcel zveriť do rúk našej konšpiračnej fantázie.
Niekedy sa „investigatívny novinár“ dostane k výnimočným materiálom, ako je kniha návštev prezidenta štátnej spoločnosti. Zoznam môže zahŕňať novinárov spojených s PiS alebo ľudí s podozrivou povesťou. Novinár sa zároveň nikdy nepýta predsedu ani týchto ľudí, čo tam robili.
Občas „investigatívny novinár“ vytiahne zo svojich tajných zdrojov záznamy z odposluchov, kde sa opäť dozvieme úryvok čohosi, čo by sa mohlo stať nejakým škandálom.
Štátne médiá a spriatelené rozhlasové a televízne stanice zároveň v priamom prenose vysielajú verejné vypočutia politikov PiS v parlamente. Tí, ktorí riadia vyšetrovacie výbory, ktoré skúmajú hriechy predchodcov, sa snažia poskytnúť divákom pútavé divadlo. Vo väčšine prípadov sú skutkové zistenia menej dôležité ako veľkolepé činy ponižovania predvolaných politikov. Nedávny hodinový výsluch Jaroslawa Kaczynského bol trápnou prehliadkou divadelnej zdatnosti, vzájomnej impertinencie, procedurálneho chaosu, ale predovšetkým ventilovania emócií proti PiS.
Stigmatizácia tých, ktorí sú spájaní s minulou vládou, sa stala každodennou mediálnou udalosťou. Každý minister vo vláde Donalda Tuska jeden po druhom cíti povinnosť zverejniť senzačné informácie z interných auditov predchádzajúcich vlád a oznámiť zoznamy ľudí, ktorých treba prepustiť.
Vlny z právne pochybného prepúšťania novinárov z verejných médií a nezávislých prokurátorov ešte neutíchli, keď minister zahraničných vecí oznámil hromadné prepustenie takmer polovice poľských veľvyslancov. Nielen rozsah prepúšťania bol šokujúci a bezprecedentný v histórii poľskej diplomacie, ale objavil sa aj návrh ministerstva zahraničných vecí, že prepustení diplomati neslúžili Poľsku dobre.
Horšie je, že rozhodnutie o odvolaní veľvyslancov nebolo odovzdané prezidentovi, ktorý na to podľa ústavy musí dať oficiálny súhlas. Teraz hrozí, že Poľsko zostane vo vyhrotenom geopolitickom období bez veľvyslancov v hlavných svetových metropolách – minimálne na ďalší rok a pol do konca prezidentského obdobia.
Čo určite hrá v prospech Tuska, je zhovievavosť Európskej komisie voči zvláštnemu správaniu vlády. Má to veľa spoločného s blížiacimi sa eurovoľbami. Vo svetle iných západoeurópskych krajín, ktoré sa obracajú doprava, sa Poľsko javí ako liberálna nádej do budúcnosti.
Komisárka Jurová počas nedávnej návštevy Poľska vyhýbavo odpovedala na otázky o nezákonnom konaní vlády pri prepúšťaní novinárov a prokurátorov. So zmenou vlády vo Varšave neskrývala veľkú spokojnosť.
To by nemalo byť žiadnym prekvapením, keďže Donald Tusk sa ukázal byť dokonalým pomocníkom v náročných bruselských časoch. On a jeho europoslanci sa od začiatku podpisovali pod najkontroverznejšie projekty. Patrí medzi ne návrh na zmenu zmlúv EÚ a zákona o obnove prírodných zdrojov, ktorý priviedol do ulíc tisíce farmárov v celej Európe a Poľsku.
Politické hádky odvádzajú pozornosť poľskej verejnosti od nešťastných rozhodnutí a nesplnených sľubov. Veľkolepé prepúšťanie, vyšetrovanie, úniky médií, zastrašovanie a ostrakizácia kohokoľvek spojeného s predchádzajúcou vládou sú charakteristické znaky 100-dňovej vlády Donalda Tuska.
Otázkou je, ako dlho môže vláda žiť z tohto paliva? Najmä preto, že k problémom vlády sa pridajú aj rastúce ceny potravín v dôsledku plánovaného obnovenia DPH na potraviny a zvyšovanie cien energií po stiahnutí štátnych dotácií. Kedy sa ľudia začnú pýtať na lacné bývanie, pohonné hmoty a zníženie daní sľúbené v predvolebnej kampani?
To sú otázky, na ktoré musí Tusk a jeho najbližšie okolie odpovedať. Tuskovi najváženejší a najbližší ministri sa pripravujú na migráciu do Bruselu. Niektorí plánujú ísť do Európskeho parlamentu a iní, ako napríklad pán Sikorski, do Európskej komisie, kde sa chce stať komisárom pre obranu.
Všetci predpokladajú, že po zmene zmlúv budú pozície a moc doma druhoradé a iluzórne. Skutočná moc bude v Bruseli. Ich perspektíva teda nesiaha ďalej ako do polovice tohto roka; na to by malo stačiť palivo nenávisti. Prieskumy verejnej mienky ukazujú, že cesta do Bruselu je pre nich otvorená. Otázkou je, či práve takýto talent a skúsenosti Únia potrebuje najviac.
Musíš byť prihlásený pre poslanie komentára.