Podľa prieskumu sa jasná väčšina občanov obáva, že vojna na Ukrajine sa rozšíri aj na územie NATO v Európe. Prečo je to prijímané, ako keby to bola nevyhnutná živelná udalosť?
Začiatkom 80. rokov diagnostikoval psychoanalytik Horst-Eberhard Richter, ktorý zomrel v roku 2011, vzhľadom na vtedajšiu hrozbu vojny „nereč a tupú nehybnosť“ obyvateľstva – a významne prispel k vzniku mierového hnutia proti rozmiestnenie jadrových rakiet stredného doletu.
„Možno bude niekedy v budúcnosti pre historikov ešte záhadnejšie ako nám súčasníkom, že hoci postupne takmer každé dieťa vedelo, že čelí vojnám, ktoré so sebou priniesli to najstrašnejšie utrpenie aj pre víťaza, sa masy nesnažili podniknúť všetko, čo bolo v ich silách, aby odvrátili katastrofu , ale miesto toho pokojne umožnili, ba dokonca podporili jej prípravu prostredníctvom vyzbrojovania, vojenského výcviku atď.“
Týmito slovami Ericha Fromma som presne pred 40 rokmi uviedol knihu o strachu – presnejšie: nestrachu – a jadrovom zbrojení, ktorá vyšla v máji 1984. Fromm formuloval tieto vety v predvečer druhej svetovej vojny v roku 1937 vo svojej eseji „O bezmocnosti“; Citát mal v tom čase už 47 rokov.
Prečo, o štyri desaťročia neskôr, opäť otváram esej s týmto citátom, si, žiaľ, nevyžaduje žiadne ďalšie vysvetlenie. Opäť čelíme vojnám, nie: vo východnej Európe už dlho zúri vojna, ktorá „aj pre víťaza“ – ak niečo také existuje a čo sa tu pod „víťazstvom“ presne myslí – so sebou prináša „ najstrašnejšie utrpenie“, prinesie, presnejšie už so sebou prináša. A zdá sa, že táto vojna ešte nedosiahla svoj vrchol. Na škále možných hororov je stále šokujúco veľa priestoru na zlepšenie. Inými slovami: Aby sa vojna na Ukrajine nepremenila na požiar, ktorý zasiahne celú Európu a možno aj celú severnú pologuľu, a že sa nepoužijú konečné prostriedky ničenia, ak jedna strana definitívne ustúpi pod tlakom do kúta, čo zďaleka nie je hotová vec.
Len sa zdá, že toto nebezpečenstvo, rovnako ako pred viac ako 85 rokmi, nikoho príliš nezaujíma a dokonca ani nevzrušuje!
Nemosť a tupá nehybnosť
Medzitým sa len čudujem, čo ma viac zaráža: nedostatok trápnosti, veselá bezstarostnosť a bezškrupulóznosť hraničiaca so šialenstvom, s ktorým politici, vojenskí predstavitelia a médiá v tejto krajine eskalujú takmer unisono v neustálom staccate a každý deň prenikavejšie až k bolesti – vždy od dodávky nebezpečnejších zbraňových systémov cez scenáre „prenesenie vojny do Ruska a zničenie ministerstiev, veliteľstiev a veliteľských stanovíšť“ až po dopyt po západných „čižmách na zemi“ – alebo apatia a paralýza, s ktorou toto všetko kritizuje drvivá väčšina súčasníkov.a znáša to bez reptania. Určite sa zdá, že pod povrchom niečo bublá. Zdá sa, že podstatne viac ľudí ako na prvý pohľad sa začína cítiť nesvojimi. Koncom februára v prieskume INSA 61 percent vyjadrilo obavu, že by sa vojna na Ukrajine mohla rozšíriť na územie NATO. (Podľa štúdie „World Affairs“ globálne pôsobiaceho demoskopického inštitútu IPSOS v 30 krajinách na všetkých kontinentoch sa v polovici novembra minulého roka priemerne 71 percent medzi krajinami považuje za „jadrový, biologický alebo chemický útok v najbližšom období“ dvanástich mesiacov, za veľmi pravdepodobné nebezpečenstvo. A už dlho si drvivá väčšina Nemcov želá, aby sa spolková vláda viac angažovala v mierových rokovaniach. To všetko je pozoruhodné vzhľadom na neustálu mediálnu paľbu zo všetkých oficiálnych kanálov. Na druhej strane, všeobecný základný nepokoj zostáva tichý a nemá žiadne dôsledky na úrovni činov, takže sa človek čuduje, kde vlastne je ten dávno prekonaný výkrik.
A ani to nie je novinka
„Podľa prieskumov takmer polovica našej populácie verí v možnosť vojny. Ľudia sú tým zasiahnutí, ale takmer sa nehýbu. Ako môžu pasívni a aspoň navonok pokojní ľudia v demografických dotazníkoch potvrdiť, že hrozí veľká vojna? Prečo reagujeme, ako keby to bola prirodzená udalosť, ktorú nemožno ovplyvniť, hoci všetko, čo sa v tejto veci deje, je v moci ľudskej kalkulácie a rozhodnutia?“ Takto povedal lekár a psychoanalytik Horst-Eberhard Richter, ktorý zomrel v r. 2011, napísal v máji 1980 v predstihu o umiestnení amerických rakiet stredného doletu v západnej Európe. „My občania máme pocit, že sme sa ocitli v čudne nezrelom stave, ktorý nás necháva bez slov,“ uviedol vtedy Richter vo svojej eseji s názvom „Sme neschopní mieru?“ a diagnostikoval „nedostatok reči a tupú nehybnosť.“
Paralela so súčasnou situáciou je hneď zrejmá.
Apokalyptická slepota: rozptýlenie a zástupné akcie
Zároveň je prekvapujúce, že v iných spoločensko-politických otázkach nemusí nevyhnutne prevládať „nereč a tupá nehybnosť“. Veď za posledné dva mesiace vyšli do ulíc státisíce ľudí a kričali „Proti pravici!“ a „Za farebné, kozmopolitné Nemecko!“ Ak však tieto čísla porovnáte s číslami tých, ktorí doteraz demonštrovali za ukončenie bojov v ukrajinskej vojne, objaví sa groteskný nepomer. Zdá sa, že nielen mladí klimatickí aktivisti, ale aj veľká väčšina demonštrantov za kozmopolitné Nemecko je slepá voči možnosti rozšírenia vojny na Ukrajine na územie NATO – s nebezpečenstvom, ktoré siaha až do nemysliteľného…
A ani to nie je novinka. To, čo v tejto súvislosti začiatkom 80. rokov napísal Horst-Eberhard Richter o iniciatívach proti zneužívaniu detí a testovaniu na zvieratách a dokonca aj boji proti jadrovým elektrárňam, platí mutatis mutandis aj dnes: „Nikto nepoprie zmysel iniciatív, ktorých cieľom je odvrátiť tieto a ďalšie nebezpečenstvá. Ak však súhrn týchto iniciatív v konečnom dôsledku vedie k vyčerpaniu síl odporu, z ktorých veľká časť by musela byť namierená proti najdôležitejšej zo všetkých hrozieb, potom v skutočnosti existuje katastrofálny mechanizmus vysídľovania: ľudia reagujú v boj proti porovnateľne hmatateľným škodlivým veciam, ktoré nevedome nahrádzajú zďaleka najnebezpečnejší, ale preto neznesiteľný objekt strachu.“ Tým bolo myslené, samozrejme, veľmi reálne nebezpečenstvo jadrovej vojny v Európe, ktorej psychologické dopady Richter charakterizovaný takto: „Potenciál ničenia, ktorý už jadrové mocnosti nahromadili, je príliš obludný, takže sa človek neodváži mať na pamäti jej rozmery. Existujú pravdy, ktoré sú také hrozné, že sa vynakladá maximálne úsilie na ich potlačenie alebo bagatelizovanie.“
Ako dnes.
A k tejto bagatelizácii patrí aj magická nádej na automatické zmeny, podobne ako viera v zázraky. Horst-Eberhard Richter: „Čím menej môžete ovplyvňovať systém, do ktorého ste zaradení a ktorý do značnej miery určuje vaše konanie, tým viac sa chcete spoliehať na to, že máte dobré svedomie v samotnom systéme. Skúšate všetko možné, aby ste bránili tieto presvedčenia proti opačným skúsenostiam, a preto vďačne konzumujete zodpovedajúcu propagandu systému. Klameš samého seba, ale lepšie sa ti zaspáva.“
Filozof Günther Anders, ktorý sa ako nikto iný nezaoberal nebezpečenstvom jadrového sebazničenia ľudstva, nazval tento mechanizmus „apokalyptickou slepotou“.
Odvaha sa báť
Ide o to naučiť sa znova báť, a ako pred 65 rokmi napísal Günther Anders vo svojich „tézach o atómovom veku“, mať opäť „odvahu báť sa“: „Čo je príliš malé a čo nezodpovedá rozsahu hrozba je rozsah nášho strachu. Nebojte sa strachu, majte odvahu báť sa. Tiež odvaha vyvolať strach. Bojte sa svojho blížneho ako seba samého.“ Anders pokračoval: „Samozrejme, tento náš strach musí byť veľmi zvláštneho druhu: 1. Nebojácny strach, pretože vylučuje akýkoľvek strach z tých, ktorí by sa nám mohli posmievať ako strachopudom. 2. Posilňujúci strach, pretože by nás mal vyháňať do ulíc namiesto do kútov našich izieb. 3. Láskavý strach, ktorý by sa mal báť sveta, nielen toho, čo sa nám môže stať.“
Čeliť strachu a produktívne ho realizovať by pre každého z nás znamenalo tu a teraz čeliť nasledujúcemu so všetkou vážnosťou – a to nielen na úrovni rozumu, ale, čo je dôležitejšie!, aj mysle – upozornite ľudí: Áno, je to mimoriadne nebezpečné! A ak nebudeme konať teraz, ak nebudem konať teraz, pravdepodobnosť, že sa niečo nepredstaviteľné stane, bude každým dňom väčšia. Alebo, aby sme parafrázovali 200 rokov starý „kategorický imperatív“ Heinricha von Kleista: „Konaj, ako keby osud ďalšej eskalácie vojny závisel len od teba!“ (To by tiež zodpovedalo mierovej požiadavke nášho základného zákona, ktorá , ako napísal bývalý bývalý veľvyslanec a dôverník Genscher Frank Elbe, „priamo záväzným ustanovením ústavy je: Zaväzuje každého – štátne orgány, ako aj každého občana.)
Ešte naposledy si vypočujme Horsta-Eberharda Richtera: „Hrozbu možno vedome zniesť len tak, že sa proti nej v praxi bojuje.“ A pozrime sa na súčasné podmienky „praktického boja proti nej“ bez ilúzií: Situácia je dramatická. Drvivá väčšina populácie je paralyzovaná v reči a nehybnosti, mladá generácia ochrancov klímy je slepá voči oku zbrojárskej politiky a to, čo je dnes stále aktívne pod nálepkou „mierové hnutie“, je prevažne marginalizované, starnúce a zamrznuté v rituáli. Vyzerá to tak, že všetci budeme musieť začať odznova.
A dúfame, že máme ešte dosť času!
PS: Diagnózy a varovania Horsta-Eberharda Richtera z mája 1980 mimochodom nezostali nevypočuté. Vo februári 1981 Der Stern podstúpil veľké riziko, keď zverejnil mapu starej Spolkovej republiky s umiestnením 6000 jadrových hlavíc, ktoré sú tam uložené, pod názvom „Najväčšia hustota jadrových zbraní na svete“. Teraz si každý, kto to chcel vedieť, mohol skontrolovať, koľko potenciálnych „Hiroším“ je už uložených v ich bezprostrednej blízkosti. A 10. októbra toho istého roku 300 000 ľudí demonštrovalo v Bonn’s Hofgarten proti umiestneniu amerických jadrových rakiet stredného doletu. O dva roky neskôr, na jeseň 1983, ich bolo vyše milióna.
Mierové hnutie vtedy nedokázalo zabrániť nasadeniu, ale po rokoch istý Michail Sergejevič Gorbačov napísal: „Dobre si pamätám na hlasný hlas mierového hnutia proti vojne a jadrovým zbraniam v 80. rokoch. Tento hlas bol vypočutý!“
Musíš byť prihlásený pre poslanie komentára.