Eduard Chmelár: ČO SA NEZMESTILO DO DROBNOHĽADU

Dnes ráno vyšla na mojom youtubovom účte ďalšia časť Drobnohľadu Eduarda Chmelára venovaná analýze nadchádzajúcich prezidentských volieb. Tento diel bude, myslím, dosť šťavnatý a podrobný, napriek tomu sa do neho nezmestilo niekoľko aktuálnych postrehov, o ktoré sa chcem s vami podeliť.

Neviem, či ste si všimli to ticho červených denníčkov okolo rozhovoru Zuzany Čaputovej pre Financial Times. Inokedy nevymeškajú nijakú príležitosť, aby sa pochválili, že ich „najvplyvnejšia žena“ je na titulke akéhokoľvek, aj okrajového periodika, no to strohé informovanie o interview pre jeden z najprestížnejších svetových denníkov je zarážajúce. Hlavnou príčinou je bezpochyby to, že ten rozhovor je medzinárodný škandál a uvedomujú si to aj tí, ktorí starostlivo bdejú nad nepoškvrneným imidžom princeznej zo skládky. Preto Prezidentský palác zareagoval na moje obvinenie, že hlava štátu nabádala Európsku úniu, aby stopla Slovensku eurofondy, až dnes. V tlačovom vyhlásení hovorcu prezidentky sa píše, že prezidentka vraj k ničomu nenabádala a za všetko vraj môže britský novinár, ktorý vo vydaní rozhovoru nepoužil dodatočne vsunutý „autorizovaný“ výrok prezidentky, ktorý údajne znie takto: „Zatiaľ je riešenie situácie na Slovensku a nevidím žiadnu okamžitú potrebu spustenia krokov proti Slovensku.“

No. A teraz niečo vysvetlím ja. Autorizácia rozhovoru slúži na spresnenie, či sa počas jeho prepisu nevyskytla nejaká chyba. Novinár nie je povinný akceptovať dodatočne vpísané myšlienky, ktoré dotyčná osoba počas interview nepovedala. Vyviňovanie sa Zuzany Čaputovej je podobne trápne, akoby povedala, že ak sú na Slovensku porušované demokratické princípy, veľmoci by mali proti nám vojensky zasiahnuť, a vzápätí (keď jej návrh vyvolá búrku hnevu) svoj výrok začne bagatelizovať, že ona predsa nemyslela teraz hneď. Je to trápne a alibistické. Hlava štátu by predovšetkým svojimi výrokmi nikdy nemala destabilizovať svoju vlasť, spochybňovať ju pred svetom a ohovárať ju. To, že cítila potrebu verejne povedať, že bude voliť Ivana Korčoka, len podčiarkuje, že sa nespráva ako hlava štátu, ale ako hovorkyňa progresivistickej opozície.

Medzitým sa Ivan Korčok uchyľuje k čoraz väčším klamstvám. Včera mimoriadne servilnej redaktorke televízie JOJ tvrdil, že nikdy neprezliekal kabáty, že celý život slúžil štátu a že v politike bol len tri roky. Je to detinská lož. Funkcia štátneho tajomníka nie je úradnícka, je to politická nominácia príslušnej vládnej strany. Ivan Korčok bol nielen nominantom SDKÚ, on bol aj jej riadnym členom. A v tejto funkcii rozhodol, že Slovensko sa zapojí do protiprávnej vojny v Iraku bez mandátu Bezpečnostnej rady OSN. Podporil teda vojenskú agresiu, ktorá si vyžiadala milión mŕtvych a dnes tento falošný a nekonzistentný človek moralizuje nad správaním Ruska. Navyše, na Úrade vlády SR každý pozná historku, ako Ivan Korčok doslova žobral u Roberta Fica a Petra Pellegriniho, aby ho navrhli za veľvyslanca v USA a ako prosíkal nižšie postavených smerákov, aby sa za neho prihovorili, lebo v predsedníctve strany ho veľmi „neberú“. Mimochodom, vtedy mu neprekážalo robiť „podržtašku“ svojmu dnešnému súperovi Petrovi Pellegrinimu a predtým Robertovi Ficovi?

To však nie je všetko. Najnebezpečnejšiu časť svojich postojov včera Ivan Korčok (nechtiac?) prezradil, keď v rozhovore pre TV JOJ nevylúčil, že ako prezident si uplatní svoje právomoci podľa čl. 102 ods. 1 pís. a Ústavy SR. V tej chvíli len máloktorý divák tušil, o čo ide, hoci som pred touto možnosťou varoval už pred piatimi rokmi počas prezidentskej kampane. Spomínané ustanovenie vám umožňuje vziať si späť právomoci v oblasti zahraničnej politiky, ktoré ešte prezident Schuster preniesol na vládu. V praxi to znamená, že Ivan Korčok ako prezident by mohol napríklad zbaviť premiéra Fica kompetencií v oblasti európskej agendy, sám by chodil na summity Európskej rady, a tam by prijímal rozhodnutia konformné s postojmi Bruselu, Paríža či Berlína. Napríklad: súhlasil by so zrušením práva veta. Už chápete, prečo zahraničiu tak kŕčovito záleží na tom, aby sa stal prezidentom Ivan Korčok a prečo je povinnosťou všetkých, ktorým záleží na Slovensku, tomu zabrániť?

Celá tá kampaň proti Pellegrinimu už začína byť smiešna. Herečka Eva Pavlíková, ktorej sa z toho metálu od Čaputovej načisto zakrútila hlava, zdôvodnila svoje volebné preferencie takto: „Slovensko v tejto neľahkej situácii potrebuje človeka so skúsenosťami a jasnými postojmi, človeka, za ktorého sa nebudeme musieť hanbiť, a ktorý je zárukou zachovania nášho zahranično-politického smerovania a demokracie. Človeka, ktorý nie je arogantný a vulgárny, ale ľudský, empatický a charakterný.“ A ďalšia herečka Janka Kovalčíková: „Chcem, aby náš prezident bol citlivý, reprezentatívny a empatický človek so správnym zahraničným smerovaním. Cítim, že aj vďaka nemu sa do spoločnosti môže vrátiť rešpekt medzi ľuďmi, vzájomná úcta a slušnosť.“
Nemáte pocit pri čítaní týchto vyznaní, že obe herečky vyratúvajú charakterové vlastnosti Petra Pellegriniho? Lenže ony – ak nám tu nepredvádzajú nejaký komediálny výstup – tvrdia, že práve preto budú voliť Ivana Korčoka. Ako prosím? Korčok ako empatický a citlivý človek, ktorý nie je arogantný? Myslíte tú epileptickú čivavu, ktorá ustavične vyskakuje na Petra Pellegriniho, bezdôvodne ho uráža a márne sa ho pokúša vyprovokovať? Nežartujte. Peter Pellegrini miernosť nemusí predstierať, nemusí slušnosť používať ako marketingový nástroj, on ju má v povahe.
Podobne je to s tým účelovo prehnaným divadlom okolo česko-slovenských vzťahov. Len ignorant nevidí, že je to súčasť kampane za zvolenie Ivana Korčoka. Prosím vás pekne, kto so štipkou zdravého rozumu je schopný uveriť takým výlevom, aké predviedol v dnešnom vydaní Denníka N jeho šéfredaktor Matúš Kostolný? Vraj „Česi vidia, že Fico je ako sused, ktorý mláti ženu aj deti. Slovensko nie je iba Fico a od najlepšieho priateľa čakáme, že si to uvedomuje a že mu bude na slobodných, slušných a nezaslepených ľuďoch u nás záležať.“ Tak z tejto znôšky nezmyslov mi odletel dekel. Neobjaví sa zajtra obvinenie, že Fico tie naše deti nielen bije, ale aj jedáva na raňajky? Človek má pocit, že zo strednej Európy sa stala psychiatria, z ktorej ušli lekári.
Na českej kultúre mi vždy imponoval zmysel pre sebairóniu. Od Haška po Hrabala, od Vančuru po Kunderu, od Menzla po Svěráka sa tiahne niť liečivého láskavého humoru, ktorý považujem za to najjedinečnejšie, čo český génius vytvoril. Naopak, Čechom nesvedčí rovnako typický zmysel pre velikášstvo. Takmer ma roztrhalo od smiechu, keď včera na správu o pozvaní českého premiéra do Bieleho domu zareagovali v Českej televízii výkrikmi: „Česi jsou největšími partnery Ameriky ve střední Evropě!“ Lenže toto nebola sebairónia, oni si to o sebe myslia vážne. A je to dosť smutný pohľad, keď tí, o ktorých si myslíte, že ich intelekt by mal vyčnievať, nijako nepostrehli, že hrdý český lev sa zmenil na aportujúceho pudlíka, ktorý dostal za svoju snaživosť kocku cukru. Vlastne… Lev v Čechách je aj tak rozprávkové zvieratko. Niečo ako slovenský hroch.

A tak sa táto fraška a falošná hra na veľkého českého brata a neposlušného slovenského bračeka nemohla skončiť inak ako najvyšším štátnym vyznamenaním Českej republiky pre Billa Clintona – a teraz pozor – za zásluhy o rozvoj stability v strednej a východnej Európe… Človek, ktorý destabilizoval Balkán podporou nezávislého Kosova (po ktorom sa dominovým efektom odtrhli Južné Osetsko, Abcházsko, Podnestersko a Krym). Človek, ktorý sa ako architekt protiprávneho bombardovania Juhoslávie stal otcom postupnej deštrukcie medzinárodného práva. Ale hnevať sa budete na Fica, ktorý sa toho medzinárodného práva vždy úzkostlivo držal. A keď bývalý komunistický rozviedčik Petr Pavel, ktorý voľakedy prisahal na vedúcu úlohu KSČ, zdôrazní „dôležitosť vedúcej úlohy USA“, vtedy vám už nezostáva nič iné len zdvihnúť pohár na prípitok všetkým pozostalým príčetným ľuďom a povzdychnúť si: „Dokonáno jest.“

Zdroj: FB profil Eduard Chmelár