Príhovor pre Juliana Assangea, ktorý bol prednesený na mítingu vo Viedni 20. februára 2024 organizovanom GGI (= Zelení za základné práva a slobodu informácií) pri príležitosti možno posledného odvolania sa proti vydaniu do USA.
Vo svojom prejave by som rád v krátkosti zhodnotil udalosti. Je to preto, že v mnohých ohľadoch sú stále v obehu úplne falošné naratívy, ktoré kedysi vytvorili tvorcovia verejnej mienky vo verejnom diskurze a odvtedy sú vyvracané ako mantra.
Napríklad vlani v júni, keď sa konalo doteraz posledné odvolacie pojednávanie, „štandardný“ novinár opäť neodolal a nezahrnul do svojho článku tvrdenie, že Julian Assange sabotoval americkú predvolebnú kampaň v roku 2016 spolu s Rusmi.
Okrem toho niektorí novinári často začleňujú takéto nehorázne obvinenia voči Assangeovi do svojich textov – jednou vetou, bez ďalších informácií, bez kontextualizácie a bez možnosti overenia pre bežného mediálneho konzumenta – a bez toho, aby bolo jasné, čo vlastne znamenajú. treba zakričať. A veľa ľudí tomu naozaj verí: Julian Assange môže za to, že sa prezidentkou USA nestala Hillary Clintonová, ale Donald Trump.
Žiaľ, treba povedať, že takto žurnalistika v dnešnej dobe väčšinou funguje. Tak veľmi manipulatívne.
Preto by som tu rád uviedol niektoré z týchto tvrdení na pravú mieru. Samozrejme, v 10-minútovom prejave môžem opraviť len niekoľko kľúčových bodov oficiálneho naratívu.
Ak by ste sa chceli dozvedieť viac informácií, odporúčam najmä prečítať si knihu od Nilsa Melzera s názvom „Prípad Juliana Assangea“. Toto je podrobná analýza. Teraz už bývalý osobitný predstaviteľ OSN pre mučenie urobil presne takú kritickú analýzu, akú mali urobiť novinári. Nemecké online médiá „Nachdenkseiten“ a „Telepolis“ tiež publikovali veľa dobrých článkov na túto tému a ako bloger pre „Standard“ som tiež mohol publikovať niekoľko dobrých článkov o prípade Assange, v ktorých som našiel veľa informácií, a publikoval veľmi tesne predtým, ako ma Standard zrušil. Tieto zhrnutia, ktoré som napísal, môžem vrelo odporučiť. Ak naopak chcete byť bližšie k primárnym zdrojom, odporúčam napríklad anglickú stránku Craiga Murrayho. Ide o bývalého britského veľvyslanca, ktorý proces od začiatku pozorne sledoval. Stránka sa volá craigmurray.org.uk. Dôležitý je aj rozhovor, ktorý Nils Melzer poskytol švajčiarskemu online médiu “Republik” v januári 2020 – takže ak nemáte na nič iné čas, prečítajte si aspoň tento jeden rozhovor.
Poďme si teraz jeden po druhom prejsť niekoľko mýtov o prípade Juliana Assangea.
Mýtus č. 1: Assange utiekol zo Švédska v roku 2010, aby unikol obvineniu zo znásilnenia, a potom ho chytili v Anglicku.
K takémuto obvineniu nikdy nedošlo, a preto Assange nikdy neušiel. Naopak, Assange zostal vo Švédsku oveľa dlhšie, ako pôvodne zamýšľal kvôli obvineniam, tak dlho, ako mohol, a vždy vyjadril ochotu spolupracovať so švédskymi úradmi v tejto záležitosti. V skutočnosti, pokiaľ bol vo Švédsku, švédske súdy neprejavili záujem objasniť obvinenia proti nemu. Assange potom jednoducho musel v určitom okamihu opustiť krajinu. A práve v tom momente, keď opustil krajinu – mimochodom so súhlasom prokuratúry – bol na neho zrazu vydaný medzinárodný zatykač. Rodí sa príbeh sexuálneho zločinca na úteku. Ale ani vtedy neboli proti Assangeovi vznesené žiadne obvinenia. Nie preto, že by na to nikdy nebol žiadny životaschopný materiál.
Mýtus č. 2: Assange by prostredníctvom svojich publikácií na platforme Wikileaks ohrozil ľudské životy vrátane životov amerických informátorov.
V skutočnosti vláda USA nebola schopná pomenovať jediný prípad, opakujem: ani jeden prípad, kedy by publikácie Wikileaks niekomu ublížili. To sa potvrdilo aj v procese v samotných USA, konkrétne v procese proti Chelsea Menning.
Ale mnoho ľudí bolo určite poškodených vojnovými zločinmi USA, ktoré tieto publikácie odhalili.
Mýtus č. 3: Assange sa na ekvádorskej ambasáde správal ako chuligán a mučil svoju mačku.
Nils Melzer poukazuje na to, že pre žiadne z týchto tvrdení neexistuje jediný dôkaz. Videozáznamy, ktoré to mali dokázať, v skutočnosti poukazujú na príznaky ťažkého psychického mučenia.
Dňa 11. apríla 2019 britská polícia vytiahla Assangea z veľvyslanectva úplne zanedbaného, s dlhými rozcuchanými vlasmi a hustou, neudržiavanou bradou. To ho tiež karikovalo ako čo najodpudivejšiu, najsmiešnejšiu postavu. Málokto však pozná pozadie: veľvyslanectvo mu už neposkytovalo ani základné produkty osobnej starostlivosti.
Mýtus č.4: Assange spolu s Rusmi sabotoval predvolebnú kampaň v USA a urobili tak Trumpa prezidentom.
Tým sa dostávame k bodu spomenutému na začiatku. O obvinení platí toto: Assange šíril nepríjemný materiál o Hillary Clintonovej a demokratoch. Ale nezverejnil nič, čo by nezodpovedalo skutočnosti. V skutočnosti Assange nerobil nič iné ako žurnalistiku. Keď sa v tejto krajine zverejňujú súkromné chaty politikov, naši ľavicoví liberálni mienkotvorci to úplne schvaľujú. Ale akonáhle je to proti osobe, ktorú by chceli vidieť ako prezidenta USA, zrazu hovoria o rovnakých metódach, ako keby to bolo niečo trestné. Ide o bežnú prax dvojitého metra.
Mimochodom, je veľmi pochybné, či v tom mali nejaký podiel Rusi, ale ak by aj mali, vo všetkom majú prsty Američania a nevidíme v tom žiadny problém.
Namiesto hľadania obetného baránka v podobe Juliana Assangea a Rusov sa Hillary Clintonová a jej priatelia mali pozrieť na seba a položiť si otázku, či to, že túto predvolebnú kampaň prehrali, nie je ich vlastnou vinou. Vždy je to chyba niekoho iného, ale nikdy nie tvoja.
Mýtus č. 5: Julian Assange bol doteraz v Anglicku spravodlivo súdený a človek môže mať dôveru v britskú judikatúru.
Naopak, porušenia zákona, o ktorých Nils Melzer informuje vo svojej knihe, sú také početné, že ich tu nemôžem všetky vymenovať. Začína to však švédskym súdnictvom, pretože medzinárodný zatykač na Assangea bol vydaný spôsobom, ktorý je v skutočnosti nezákonný – a preto ho britské súdnictvo nikdy nemalo uznať. Ďalej je pre mňa otázka, ako sa vlastne môže stať, že americkej justícii bude vydaný človek, ktorý ani nie je americkým občanom a nespáchal žiadny zo svojich údajných zločinov na americkej pôde. Ako sa potom na neho môžu vzťahovať zákony Spojených štátov?
Celý proces je nezákonný od začiatku do konca.
V konečnom dôsledku je však spôsob vedenia procesu viac než nejasný. Teoreticky ide o verejnú procedúru, na ktorú by sa mal pozerať každý, no v skutočnosti boli podmienky navrhnuté tak, aby sa do verejnej galérie dostala len hŕstka ľudí a ani členovia veľkých mediálnych domov a Mimovládne organizácie by tak mohli jednoducho robiť s možnosťou priameho pozorovania procesov.
To sa vzťahuje aj na dnešné odvolacie pojednávanie. V nedávnom príspevku na blogu Craig Murray opisuje kafkovskú procedúru, ktorú človek musel podstúpiť, aby vôbec získal online prístup. Očividne nechceli a nechcú, aby bolo všeobecne pozorovateľné, čo sa deje v súdnej sieni.
To všetko sú fakty a základné informácie, o ktorých sa z našich popredných médií takmer nikdy nedozviete. Rovnako ako príliš málo ľudí vie, že počas pobytu Juliana Assangea na ekvádorskej ambasáde mali Američania v pláne nielen ho uniesť, ale aj otráviť. Alebo že FBI podnietila pedofilného Islanďana k nepravdivým vyhláseniam proti Assangeovi a sľúbila mu za to beztrestnosť.
Toto všetko by vlastne malo byť stálou témou v médiách, ale nie je.
Mýtus č.6: Na záver by som rád hovoril o mýte č.6. Tento mýtus číslo 6 je trochu iný ako tie, ktoré sú spomenuté vyššie. Nejde o falošný príbeh, ale skôr o odpor, s ktorým sa musíte znova a znova potýkať, keď diskutujete s ľuďmi, ktorí sú voči Assangeovi nepriateľskí. Samozrejme, tento odpor je aj dôsledkom propagandy namierenej proti nemu. Je to odpor voči nemu ako osobe. Napríklad sa vám to potom vysvetlí: Assange je narcis, nesympatický chlapík, ješitný páv a bohvie čo ešte.
Toto je spôsob myslenia, ktorý, žiaľ, nie je až taký zriedkavý a ukazuje, ako málo je v našej spoločnosti povedomie o tom, čo základné práva a čo práva vlastne sú a čo znamenajú. O tom, či sa vám Julian Assange ako osoba páči alebo nie, nejde a nikto nevidí vážne dôvod na to, aby niekoho uväznil, pretože ho máte osobne radi alebo nie a čo robí za vrtochy alebo nie.
A predovšetkým takáto argumentácia prehliada niečo veľmi dôležité: totiž to, že o osude nás všetkých sa rokuje v prípade Juliana Assangea. Nie je to len o slobode Juliana Assangea, je to o slobode nás všetkých!
Ortwin Rosner
február/marec 2024
Postscript:
Mainstreamové médiá teraz v priebehu odvolacieho konania fungovali presne tak, ako som to opísal vo svojom prejave. Najprv o tom nič nehlásili. Potom, deň alebo dva pred menovaním, zrazu jeden alebo dva články o tom, a potom, samozrejme, vyhrabali presné obvinenia proti Assangeovi, o ktorých som tu hovoril. Toto prichádza ako Amen v modlitbe. Vždy sú to len tie isté vety a slovné spojenia, ktoré tu riešite, vždy sú to len tie isté zvraty, ktoré tu rekapituluje žurnalistika, podľa zásady „Groundhog Day pozdraví“. Hans Rauscher napríklad v „Štandarde“ zopakoval obvinenie , že Assange „ohrozil ľudí v oblasti tajných služieb USA“ a tiež už po niekoľkýkrát tvrdil, že Austrálčan je „pochybný“, pretože „Takmer určite prispel k volebnému víťazstvu Donalda Trumpa v roku 2016.“ Tvrdenie, ktoré ako modlitebný mlynček opakuje takmer v každom svojom komentári o Assangeovi, a na čom je „naisto“ založené okrem autorovho rozhorčenia, zostáva záhadou. A to má byť žurnalistika? Rauscherov text je stále pomerne benevolentný v porovnaní s článkom Stefana Korneliusa v „Süddeutsche Zeitung“, ktorý už má ostrý nadpis „Tento muž je hrozbou“. A teraz problém Assange opäť zmizol.
Názory vyjadrené v tomto článku nemusia nevyhnutne odrážať názory stálych autorov. Práva a zodpovednosť za obsah nesie autor.
Ortwin Rosner, narodený vo Viedni v roku 1967, vyštudoval nemčinu a filozofiu, napísal svoju diplomovú prácu s názvom „Telo a diskurz. Na tému nevedomia v literatúre s použitím knihy ETA Hoffmanna The Sandman , ktorú v roku 2006 vydal Peter Lang a bol príležitostným blogerom na standard.at.
Zdroj: https://tkp.at/2024/03/08/6-mythen-ueber-julian-assange/
Ďakujeme, že ste našimi čitateľmi.
Sledujte nás na Telegrame aj na Facebooku.
Musíš byť prihlásený pre poslanie komentára.