Minister zahraničných vecí Juraj Blanár sa stretol s ruským náprotivkom Sergejom Lavrovom. Rokovanie vyvolalo reakcie, aké sa dali s ohľadom na intelekt vrieskajúcich očakávať.
Zbor zväzákov liberálneho internacionalizmu, vedených postavičkou českého politického panoptika Petrom Fialom, zrušil symbolické rokovanie vlád Slovenskej republiky a Českej republiky.
Fialov minister zahraničných vecí s rovnako infantilnými škulkami na nose od Harryho Pottera do Aktualít táral niečo o tom, že česká vláda je proti politike appeasementu, pretože tento spôsob zahraničnej politiky posilnil a povzbudil Hitlera.
Nagélovaný Miško, ocko ktorého mu na úseku ideológie a propagandy kryje ritku v straníckom šerblíku, rýchlo utekal do Prahy, kde spolu s večne podnapitým Káčerom pred veľvyslancami členských štátov EÚ akreditovanými v Českej republike kačkali o tom, ako sa zo Slovenska stala kolónia Ruska.
Zvyšné slovenské progresívne šerblíky a jojkajúce markízy idú v línii načrtnutej Miškovým ockom a pretekajú sa v tom, kto viac vyuráža Juraja Blanára a premiéra Roberta Fica bez toho, aby sa zamysleli nad tým, aký obsah by vlastne mala mať suverénna zahraničná politika Slovenskej republiky.
Popísaná mätež hystérie a politického gýču si žiada niekoľko poznámok. Začnem Fialovým Harry Potterom, pretože od jeho slovných facín sa odvíjajú ďalšie podstatné súvislosti.
Je naozaj úctyhodným výkonom, že zväzák liberálneho internacionalizmu sa naučil vyslovovať cudzí pojem appeasement, ale to je asi tak všetko. Ide totiž o to, že appeasement síce naozaj nefungoval na Hitlera pred druhou svetovou vojnou, ale ani militantné zastrašovanie ruského cára Nikolaja či neskoršie napínanie svalov šéfov vlád v Paríži a v Londýne nemali žiaden vplyv na bojové chúťky posledného nemeckého cisára Viliama II. pred vojnou prvou. Naopak, až keď Henry Kissinger znovuobjavil pôvodný francúzsky koncept détente (Paríž ho pred prvou svetovou opustil), podarilo sa v časoch takzvanej studenej vojny zabrániť horúcemu kinetickému – možno aj jadrovému – stretu Spojených štátov a NATO na strane jednej a Sovietskeho zväzu a Varšavskej zmluvy na strane druhej.
Nehovoriac o tom, že medzivojnový appeasement by sa nemusel dostať na program dňa. Ak by Francúzi po prvej svetovej vojne nepresadzovali kontraproduktívne ponižovanie Nemecka, takmer nevyhnutne vedúce k zrodeniu nemeckého nacizmu.
Kissingerom rozvinutý koncept détente síce vychádza z princípu spolužitia a v hrubých rysoch aj tolerovania dvoch ideologicky, ekonomicky aj vojensky protirečivých blokov, nie je to však žiadna selanka. Jedna aj druhá strana si je vedomá toho, že protivník urobí všetko pre to, aby vo svete podkopal jej pozície, a takisto im je jasné, že ani jeden z partnerov neustúpi v otázkach dotýkajúcich sa základných geopolitických imperatívov svojej bezpečnosti. Na druhej strane obe strany chápali, že jedine akceptácia mocenskej reality a nepretržitý dialóg v oblastiach kontroly, vývoja, testovania a nasadzovania zbraní a zbraňových systémov môžu nielen Európu, ale aj svet uchrániť pred nukleárnou kataklizmou.
O koncepte détente by sa dalo písať celého hodiny, ale nie je to potrebné, pretože inteligentní ľudia aj z naznačeného pochopia, o čo ide, a spolok okolo českého Harryho Pottera je v tomto ohľade aj tak dobrovoľne hluchý aj slepý. To isté platí o prihorenom Miškovi, jeho peniacom ockovi a všetkých papagájujúcich progresívnych šerblíkoch a jojkajúcich markízach.
Postačí preto, ak dodám, že Európa nie teraz, ale najneskôr pred dvadsiatimi rokmi potrebovala novú verziu détente. Táto doktrína má dva piliere: jedným je odstrašovanie, druhým dialóg a zmierňovanie rétoriky. Odstrašovanie slovenským aj českým panáčikom ide dobre, aj keď na to nemajú svaly. Na zmysluplný a primerane rafinovaný dialóg treba mať aj náležite vyvinuté mozgy, čo im zjavne chýba.
Avšak nie je to najväčší problém. Na definovanie postmodernej verzie détente zjavne nemajú mozgovú kapacitu ani chlapci a dievčatá vo Washingtone a robiť si ilúzie, že s prípadným príchodom Donalda Trumpa sa to zmení, by bolo viac než naivné. Joe Biden je síce senilný a v otázkach zahraničnej politiky neokonzervatívny jastrab, ale Donald Trump je zase nekompetentný šašo bez jasnej predstavy o akomkoľvek sofistikovanom koncepte, nielen o doktríne détente. Aj preto je potrebné pripraviť sa na to, že ani po januári 2025 sa na lepšie časy nezablýska.
Nevieme, čo všetko odznelo počas stretnutia Juraja Blanára so Sergejom Lavrovom. Okrem plynu, ropy a jadrového paliva sa nepochybne hovorilo aj o vojne na Ukrajine, ale o tom oficiálne správy mlčia. Hovoriť s ruským ministrom zahraničných vecí nie je žiaden hriech. Naopak, slovenská zahraničná politika potrebuje mať sondu do myslenia Kremľa z prvej ruky, nielen sprostredkovane cez telefonáty francúzskeho prezidenta Macrona či nemeckého kancelára Scholza s ruským prezidentom Putinom.
S Rusmi je potrebné rozprávať sa a hovoriť im aj nepríjemné veci. Rovnako je potrebné hovoriť aj s Ukrajincami a okrem poskytovania pomoci im tiež hovoriť nepríjemné veci. Napríklad donekonečna sa pýtať, prečo bezdôvodne blokujú jednu, stále funkčnú vetvu plynovodu vedúcu na Slovensko. Súčasťou tej istej debaty však musí byť zotrvávanie na dvoch základných princípoch: Po prvé, SR odmieta zmenu hraníc v Európe vojenskými prostriedkami. Po druhé, SR bude aj naďalej poskytovať humanitárnu pomoc Ukrajine a bude sa v primeranej miere starať o ukrajinských utečencov.
V diskusii s Ukrajincami a Rusmi je potrebné sondovať, za akých podmienok by si vedeli predstaviť aspoň dočasné prímerie. Paralelne je potrebné hovoriť aj s Moldavskom, pretože táto krajina je na pokraji vnútorného zrútenia, čo je v kontexte prebiehajúcej vojny návod na ďalšiu katastrofu. Úplne ideálne by bolo, ak by Juraj Blanár pendloval medzi Moskvou, Kyjevom a Kišiňovom a bol v permanentnom kontakte s Varšavou, Tallinnom, Rigou a Vilniusom. Je bez debaty, že aj s Budapešťou (kde problém nie je) a Prahou (kde sa Harry Potter a jeho Chrabromil hrajú na morálne voňavejších, či čo…).
Ani tým sa to však nekončí. Slovensko má z geopolitického hľadiska veľmi podobné záujmy ako susedné Rakúsko. Bratislava musí byť vo vzťahu k Viedni mimoriadne iniciatívna, pretože v spolupráci s Rakúšanmi je možné na úrovni Európskej únie demonštrovať neodškriepiteľný fakt, že stredná Európa a jej záujmy musia byť na pôde kontinentálneho bloku rešpektované rovnako ako predstavy a záujmy západnej časti spoločenstva.
Bolo by strašnou chybou, ak by slovenská zahraničná politika rezignovala na dialóg so západnými partnermi. Bratislava musí byť aktívna v Bruseli; na pôde EÚ pokojne, racionálne a bez ideologických predsudkov vysvetľovať naše pozície. Zjavne je nevyhnutné poskytovať spätnú väzbu Parížu a nestratiť kontakt s Berlínom, pretože Nemecko a Francúzsko sú nielen našimi dôležitými obchodnými partnermi, ale majú aj obrovský vplyv na dianie v únii. Skúsenosti nás učia, že nemalú váhu majú na ovplyvňovanie väčšinovej mienky v EÚ Holanďania. Áno, ich politika je často ružová a dúhová, v Amsterdame sa však ujíma moci neprogresívna vláda, čo je pre Bratislavu obrovskou príležitosťou hľadať aj tam spojencov.
Netreba si robiť ilúzie, Slovensko nemá na to, aby sprostredkovalo mier medzi Ukrajinou a Ruskom a takisto je potrebné brať do úvahy, že tlakom vnútri únie dokáže odolávať len do určitej miery. Na druhej strane Slovenská republika financuje svoju zahraničnú službu preto, aby mala informácie z prvej ruky a už teraz si vytvárala čo najvýhodnejšiu pozíciu na obdobie po vojne. Konflikt sa jedného dňa skončí a Bratislava by mala mať aspoň zopár želiezok v ohníkoch tak v Kyjeve, ako aj v Moskve. O pár mesiacov budú európske voľby, aj preto je veľmi dôležité už teraz pripravovať sa na zostavovanie novej komisie a urobiť všetko pre to, aby nová administratíva EÚ bola z pohľadu slovenských záujmov menej vazalom liberálneho internacionalizmu a viac počúvala hlas zdravého rozumu, pevne stojaceho oboma nohami na zemi.
Tento status je už teraz príliš dlhý, napriek tomu ani zďaleka nevyčerpáva všetky nuansy zahraničnej politiky. Azda však naznačil, aké komplexné sú geopolitické problémy Európy a aké hlúpo naivné a naivne hlúpe sú predstavy nielen českých pánov Potterov, ale aj slovenských Miškov a progresívnych šerblíkov.
Ďakujeme, že ste našimi čitateľmi.
Sledujte nás na Telegrame aj na Facebooku.
Musíš byť prihlásený pre poslanie komentára.