Čiastočné vyhovenie Izraelu protiruským požiadavkám USA môže zničiť vzťahy s Moskvou

Stály predstaviteľ Izraela pri OSN koncom minulého mesiaca oznámila, že jeho krajina „pracuje na tom, aby Ukrajine poskytla systémy včasného varovania“, po čom nasledovalo vyhlásenie zástancov tvrdej línie sľubujúce, že „Izrael zaujme agresívnejší postoj voči Rusku“. Stalo sa tak po tom, čo nový izraelský veľvyslanec v Rusku spôsobil začiatkom februára škandál nesprávnym výkladom ruskej regionálnej politiky, o čom sa čitatelia môžu dozvedieť viac v tejto analýze, ktorá obsahuje hypertextové odkazy na takmer dva tucty relevantných článkov.

Hovorkyňa ruského ministerstva zahraničných vecí Maria Zacharová reagovala na tento vývoj konštatovaním: „Skutočnosť, že ľudia v regióne, najmä izraelskí politici, vnímajú a kráčajú po ceste, ktorú im nanútili ich „výnimoční spojenci“ – USA“, „vyostrila a priniesla katastrofálnu situáciu v regióne, vzhľadom na jej desivú dynamiku, ju dokonca vyprovokovala.“ Hoci Rusko stále považuje Izrael za „priateľskú“ krajinu, čoskoro sa to môže zmeniť v závislosti od toho, čo Izrael urobí.

Pokiaľ sa zdrží posielania útočných zbraní, možno sa na tento zoznam nepriatelských krajín nedostane. Aj keby sa tak stalo, Rusko mohlo zatiaľ pozdŕžať preskúmanie, či diplomacia môže viesť k dosiahnutiu „nového normálu“ medzi nimi predtým, ako sa napätie vymkne kontrole, podobne ako to, prečo Rusko neoznačilo Turecko za nepriatelskú krajinu, napriek tomu, že na Ukrajinu posiela útočné drony. Vzťahy s Ankarou zostali z väčšej časti zvládnuteľné a vzájomne výhodné, takže vzťahy s Tel Avivom by mohli skončiť rovnako.

Napriek tomu tento posun v prístupe Izraela k zástupnej vojne NATO proti Rusku cez Ukrajinu – čo je už nevyhlásená, ale obmedzená horúca vojna po tom, čo nemecký kancelár Olaf Scholz neúmyselne odhalil, že západné jednotky sú tajne na mieste – sa nerobí zo solidarity s Kyjevom. Skôr sa môže zdať, že je to kvôli nespokojnosti Izraela s ruským balansovaním medzi ním a Hamasom, ale v skutočnosti ide o pokus Tel Avivu získať priazeň Washingtonu, keď sa jeho vojna s Hamasom blíži ku koncu. Dve podrobné správy z amerických médií z konca novembra možno interpretovať ako vývoj nátlakovej kampane Bidenovej administratívy proti premiérovi Benjaminovi „Bibimu“ Netanjahuovi. The Washington Post informoval svojich čitateľov, ako Katar financoval Hamas, zatiaľ čo New York Times tvrdili, že Izrael údajne vedel o plánoch Hamasu na tajný útok viac ako rok pred jeho začiatkom v októbri. Obe tvrdenia sú devastujúce a mohli by podnietiť ďalšie protesty proti nemu, keď sa konflikt skončí. Čo sa týka protestov, Bidenova administratíva už bola zapletená do bezprecedentných celoštátnych, ktoré otriasli Izraelom minulú jar a ktoré boli analyzované ako motivované ideologickou opozíciou jeho vládnucich liberálnych globalistov voči konzervatívno-nacionalistickej vláde samozvaného židovského štátu. Očakávajúc opakovanie týchto udalostí po uzavretí ďalšieho prímeria pred ramadánom, je veľmi pravdepodobné, že sa Bibi posnažil predísť ďalšiemu zasahovaniu do vnútorných záležitostí tým, že súhlasil s vyslaním týchto systémov na Ukrajinu.

V jeho ponímaní by tento zúfalý krok mohol v tomto scenári potenciálne zmierniť niektorý z očakávaných nátlakov zo strany občanov tým, že ovplyvní USA, aby uplatnili väčšiu mieru sebaovládania tým, že sa nebudú toľko zapájať do žiadneho nadchádzajúceho kola nepokojov vo farebnej revolúcii. Verejnou zámienkou, na základe ktorej sú tieto systémy včasného varovania posielané, je nespokojnosť Izraela s ruským balansovaním medzi ním a Hamasom s cieľom odvrátiť pozornosť od jeho skutočných motívov. Koniec koncov, to že Rusko podporovalo tajný útok Hamasu, či už vojensky alebo politicky, nie je dôveryhodné tvrdenie. Kremeľ tento útok opakovane odsúdil ako teroristický čin, ale v reakcii odsúdil aj kolektívne potrestanie Palestínčanov Izraelom. Moskovské hosťovanie politického krídla Hamasu má za cieľ len oživiť mierové rozhovory a zabezpečiť prepustenie rukojemníkov, ktorých posledná úloha je podľa vysokopostaveného diplomata „pod osobnou kontrolou prezidenta Ruskej federácie“. Akokoľvek sa Izraelu táto politika nepáči kvôli jeho túžbe, aby sa všetky krajiny postavili na jeho stranu na základe rozhodnutia s nulovým súčtom, ku ktorému na nich vyvíja nátlak. Namiesto eskalácie záležitostí jednostranným posielaním takýchto systémov do Kyjeva by sa mohlo naďalej operovať konvenčnými diplomatickými prostriedkami. Dôvod, prečo je izraelský vývoz tohto zariadenia včasného varovania pre Rusko taký znepokojujúci, je ten, že by to mohlo viesť k „plazivej misií“, pričom čoskoro budú nasledovať systémy protivzdušnej obrany a možno aj útočné zbrane.

Akékoľvek významné zlepšenie ukrajinskej protivzdušnej obrany podporované Izraelom by mohlo viesť k symetrickému zlepšeniu postavenia Sýrie podporovanej Ruskom, hoci táto analýza tvrdí, že Moskva nebude riskovať širšiu vojnu, aby zastavila čoraz častejšie útoky Tel Avivu proti Damasku. V každom prípade by tieto dve krajiny mohli skĺznuť do nebezpečnej bezpečnostnej dilemy, pretože každý by sa mohol obviniť z toho, že bráni ich útokom proti tomu, čo považujú za legitímne vojenské ciele v týchto susedných krajinách. Dôsledky by mohli viesť k tomu, že Rusko a Izrael zintenzívnia svoje útoky na Ukrajine a v Sýrii, aby tam účinnejšie prelomili túto novú obranu. To nezmení vojensko-strategickú dynamiku ukrajinského konfliktu, ale môže riskovať zhoršenie západoázijskej krízy, ak sa Irán bude cítiť dostatočne pohodlne na to, aby zaútočil na Izrael zo Sýrie pod dáždnikom svojho hostiteľa, ktorý dodalo Rusko. V takom prípade by Izrael mohol buď reagovať pozemnou operáciou, alebo by ju mohol dokonca spustiť preventívne. Z Bibiho politickej perspektívy, ktorá má vlastný záujem, by rozšírenie vojny na Sýriu v akejkoľvek kapacite pozemných alebo špeciálnych síl mohlo udržať západoázijskú krízu v jeho domáci a medzinárodný prospech. Na domácom fronte bude pravdepodobne schopný využiť tento krok na to, aby zostal pri moci a vyhol sa (možno politicky motivovaným) obvineniam z korupcie, zatiaľ čo na zahraničnom by mohlo nastať zmiernenie potenciálne hroziacieho tlaku farebnej revolúcie zo strany USA, a zadržiavanie Iránu v Sýrii podľa ich spoločných záujmov. Nie je jasné, či nateraz všetko prehráva, ​​a aj keby tak bolo, nemožno považovať za samozrejmé, že udalosti sa budú vyvíjať týmto smerom a nebudú kompenzované niektorými doteraz nepredvídateľnými premennými. Bez ohľadu na to, aké sú jeho plány a akokoľvek ďaleko sa pozerá do budúcnosti, faktom je, že čiastočné dodržiavanie protiruských požiadaviek Izraelom riskuje zničenie vzťahov s Moskvou, a to by sa mohlo rýchlo prejaviť v celej západnej Ázii v závislosti od trajektórii scenára.

Andrew Korybko