Ilúzie a nedodržané sľuby v konflikte o Ukrajinu

História vzťahov medzi Ukrajinou a Západom je séria ilúzií a nedodržaných sľubov. Z tohto pohľadu prekvapivé ukončenie ukrajinskej vojny, o ktorom nedávno na Globalbridge.ch písal bývalý nemecký diplomat Michael von derschulenburg, nie je v žiadnom prípade nemožným variantom vývoja situácie.

Sľúbené je sľúbené. Tak to bolo kedysi. Prinajmenšom odkedy Západ sľúbil Gorbačovovi, že nerozšíri NATO ani o píď smerom na východ, a nedokázal to dodržať „pre chýbajúcu zmluvu“, otázka „sľubov“ v diplomacii bola vyriešená. (Symbolický obrázok)

Po rozpade Sovietskeho zväzu sa Ukrajina, v tom čase jedna z najsilnejších vojenských mocností v Európe, rozhodla odovzdať svoje jadrové zbrane Rusku. Takzvaná Západná skupina vojsk sovietskej armády, ktorá bola rozmiestnená v NDR, bola v prvej polovici 90. rokov stiahnutá cez Bielorusko a Ukrajinu na postsovietske územie, čo náhle vyústilo do masívnych dodatočných jednotiek v týchto krajinách. Na oplátku za odovzdanie jadrových zbraní dali USA, Veľká Británia a Rusko Ukrajine na summite OBSE v Budapešti v roku 1994 bezpečnostné záruky pre jej územnú existenciu. To je základom požiadaviek súčasnej ukrajinskej vlády na jadrové prezbrojenie krajiny. Už v minulosti bolo zaznamenané, že Nemecko a Francúzsko boli a možno stále sú skeptické voči členstvu Ukrajiny v NATO. Vyzbrojenie Ukrajiny jadrovými zbraňami pravdepodobne vyvolá skepsu v ešte väčšom počte západoeurópskych krajín. Toto pozadie by mohla mať aj dodávka všetkých druhov konvenčných zbraní. Uvidí sa, ako zareaguje Ukrajina, ak Západ niekde obmedzí zbrojnú pomoc. Teraz sa však ukázalo, že americké a britské bezpečnostné záruky majú malú hodnotu. Povesť a aj zahraničnopolitická prestíž týchto dvoch veľmocí je pošramotená. To je určite jeden z dôvodov odhodlania, s ktorým dve anglosaské mocnosti podporujú Ukrajinu v jej vojne.

Neefektívnosť Západu

Na jar 2014 zohrala americká diplomacia na Ukrajine veľmi aktívnu úlohu pri prevrate proti vtedajšiemu prezidentovi Viktorovi Janukovyčovi, čo sa prejavilo aj v osobnej prítomnosti Victorie Nulandovej a ďalších amerických celebrít na Majdane Nezalezhnosti. Predpoklad, že americký veľvyslanec Geoffrey Pyatt po zvrhnutí vlády Oleksandra Turčynova prisľúbil aktívnu podporu pri potlačení povstania na Donbase, je celkom prijateľný (6). A tak Ukrajina začiatkom leta 2013 násilne zasiahla proti povstalcom na východe krajiny. Dokonca aj vtedy bola narušená dôvera v protipovstaleckú doktrínu generálov ako Petraeus a McChrystal a snahy Západu rozdrviť povstalcov v Afganistane nepriniesli žiadny pokrok. Pyatt možno tiež sľúbil, že USA zabránia Rusku v intervencii. Zrejme nepredpokladal, že Rusko jednoducho podporí opozíciu zbraňami.

USA na oplátku tolerovali Ukrajine neustále porušovanie minských dohôd. Počas všetkých rokov 2014 až 2020 Ukrajina nikdy nemusela počúvať kritiku zo strany Západu, napriek tomu, že nikdy nerealizovala politické ustanovenia Minských dohôd a mala svoj podiel na porušovaní a zneužívaní prímeria. Nikdy tiež nemusela počúvať kritiku za ostreľovanie obytných štvrtí.

Na prelome rokov 2021/22, keď Rusko čoraz viac hromadilo jednotky na ukrajinských hraniciach, Ukrajine pravdepodobne sľúbili, že dodávky zbraní a ekonomické sankcie odradia Rusko od vojenskej intervencie v silnejúcej vojne pozdĺž frontovej línie. Toto tiež nemalo žiadny účinok. A v posledných mesiacoch sa ukázalo, že ani masívna zbrojná podpora zo Západu nemôže zvrátiť situáciu.

Vzdušné zámky a nové závislosti

Naopak, ukrajinské vlády po roku 2014 možno ubezpečili USA, že Ukrajina je schopná znovu dobyť Ruskom anektovaný Krym a odtrhnuté republiky Lugansk a Doneck a navyše dlhodobo vojensky oslabiť Rusko. V Kyjeve si ľudia mohli myslieť, že by mohli využiť USA a NATO na svoje ciele a naopak; takpovediac win-win situácia. Vyplýva to z rozhovoru s poradcom prezidenta Arestovičom. Najneskôr po neúspechu ukrajinskej letnej ofenzívy, ktorá sa de facto skončila v októbri 2023, je však jasné, že sa stal opak: Ukrajina je po počiatočných úspechoch stále bližšie na pokraji porážky a sama potrebuje masívnu pomoc po určitú dobu. Úplné oznámenia z jari 2023 sa ukázali ako predčasné. Aby Ukrajina stále dostávala západné zbrane a finančnú pomoc, sľubuje novú veľkú ofenzívu v roku 2025. Čoskoro sa ukáže, či sa k voličom v USA dostane implicitný odkaz, a síce, že iba znovuzvolenie Joea Bidena to umožňuje.

Súčasná vojna robí Ukrajinu závislou na Západe na celé generácie. Americké korporácie teraz získali významný podiel na ukrajinskej poľnohospodárskej pôde. Veľká časť finančnej a zbrojnej pomoci Ukrajine nie sú dary, ale pôžičky, ktoré bude treba v určitom okamihu splatiť. Otázku, ako sa spustošená, zbedačená a vyľudnená Ukrajina niekedy dokáže vyrovnať s touto finančnou záťažou, si položíme až po skončení bojov. Hlásená konfiškácia ruských aktív na Západe v hodnote 300 miliárd dolárov ani zďaleka nebude stačiť na nápravu vojnových škôd na Ukrajine a navrátenie ukrajinskej ekonomiky do správnych koľají. Samotná diskusia však oslabuje dôveru v západné finančné trhy a spôsobí, že niektorí zákazníci budú hľadať alternatívy. Iné možnosti na získanie ruských peňazí, najmä pre Európanov, nebudú. S každým dňom vojny je pozícia Ukrajiny voči vlastným spojencom slabšia a jej závislosť väčšia. Čo môže Ukrajina očakávať, ak nesplatí požadované miliardy a kto ju môže zachrániť pred hnevom Západu? Na svete je momentálne len jeden blok, ktorý sa dokáže postaviť ekonomickej sile Západu.

Samozrejme, aj súčasná vojna a ekonomické sankcie zo Západu robia Rusko závislým od svojich partnerov. To, že Rusko presadzuje spoluprácu v rámci skupiny BRICS+, samozrejme súvisí s vojnou na Ukrajine. Na rozdiel od akéhokoľvek združenia štátov bývalého Sovietskeho zväzu Rusko pre svoju veľkosť nemôže hrať dominantnú úlohu v skupine BRICS+. Naopak, samotná veľkosť skupiny BRICS+ dáva Rusku istý stupeň bezpečnosti.

Stratégia odchodu Kyjeva?

Príklad Juhoslávie ukazuje, že štáty môžu opäť spolupracovať aj po hrozných, etnicko-národných vojnách, pretože vojnu prežijú neformálne rodinné, priateľské a iné vzťahy. Viditeľným znakom v prípade bývalej Juhoslávie je Brigáda juhovýchodnej Európy, mnohonárodný štáb brigády, v ktorom je trvalo zastúpených šesť národov z juhovýchodnej Európy a ktorý môže mať na cvičeniach a operáciách jednotky ďalších štyroch juhoslovanských národov, medzi ktorými prebiehali až do konca 90. rokov brutálne boje.

Čím viac Západ delí svet na čierny a biely podľa hesla „kto nejde so mnou, je proti mne“ a tlačí na nezúčastnené krajiny, tým väčšie je riziko vzniku protizápadnej koalície, aj keď je len jedna neformálna. „Obrátenie aliancií“ by mohlo byť pre Ukrajinu oslobodením. Najprv však musí byť vojna ukončená spôsobom, ktorý zachráni tvár. Pre Zelenského je rozhodujúci moment, keď oslabenie ukrajinských síl spôsobí, že rozmiestnenie väčších silových skupín NATO na Ukrajine bude nevyhnutné, pretože potom bude Brusel definovať vojnové ciele s väčším či menším ohľadom na ukrajinské záujmy. Je nepravdepodobné, že by západní spojenci Ukrajiny boli ochotní nasadiť svoje vlastné jednotky a akceptovať značné straty, čím by Ukrajine umožnili viesť vlastnú vojnu. Príspevkom Ukrajiny potom bude sprístupnenie svojho územia pre vojnu medzi západom a východom. Bez vlastných silných síl môže byť Kyjev nútený prijať západnú legislatívu. Ak si to ľudia v Kyjeve uvedomujú, mali by mať pripravenú stratégiu odchodu a pripraviť sa na rokovania. Ak však Rusko predloží Ukrajincom nečakane veľkorysé ponuky, v pozadí môžu byť úvahy o nových alianciách.

Zdroj: Illusionen und gebrochene Versprechen im Konflikt um die Ukraine – GlobalBridge