V rubrike 7 dní v kocke Dag Daniš komentuje hlavné témy týždňa. Dnes o šialených pokusoch zatiahnuť Európu do vojny na Ukrajine; o pokryteckej reakcii progresívcov; o Ústavnom súde, ktorý koriguje Ficovu trestnú politiku a o slovenskom občanovi, ktorému sa konečne zrušia sankcie, čo na neho uvalila EÚ.
Francúzsky prezident Emmanuel Macron a ukrajinský prezident Volodymyr Zelenskyj reagujú po tlačovej konferencii v prezidentskom Elyzejskom paláci v Paríži 16. februára 2024. Foto: Profimedia.sk
1. Krok od katastrofy
Najdôležitejšou udalosťou týždňa – a zatiaľ aj roka 2024 – bol Macronov vojnový samit európskych krajín. Riešil mimoriadne nebezpečnú výzvu: zapojenie európskych vojakov do vojny na Ukrajine.
Na výbušný program samitu v predstihu upozornil Robert Fico. Pôvodne to vyzeralo ako strašenie. Nakoniec sa však potvrdilo, že hovoril o celkom reálnej hrozbe. A ak zvyšoval hlas, tak oprávnene.
Viacerí lídri potvrdili, že jednou z horúcich tém samitu bola otázka priameho nasadenia európskych vojakov na Ukrajine. Aby zabezpečovali servis pre moderné raketové systémy a bojové lietadlá, na ktoré Ukrajinci nemajú výcvik.
Poľský prezident Duda potvrdil, že o tejto veci prebiehali najvášnivejšie spory. Nemecký kancelár Scholz bol po samite ešte otvorenejší. Priznal, že na Nemecko partneri tlačili, aby dodalo Ukrajine strely s plochou dráhou letu (a dlhším doletom) Taurus. To by si podľa Scholza vyžadovalo vyslanie nemeckých vojakov na Ukrajinu.
Nemci priamy vstup do vojny na Ukrajine rázne odmietli. Našťastie.
Tento scenár by bol totiž najhoršou zo všetkých dostupných možností. A pre Európu mimoriadne nebezpečnou. NATO nasadenie vojakov na Ukrajine odmietlo. To isté avizovali Spojené štáty. Američania sú pred voľbami zdržanliví. Presnejšie: musia byť zdržanliví. Ak by aj americká vláda chcela vystupňovať vojenskú pomoc Ukrajine, bolo by to politicky nepriechodné. Republikáni sú proti. Keby sa Európa v tejto situácii vrhla do vojnového rizika sama – bez NATO a bez Američanov – bolo by to šialené. Aj vojensky, aj morálne.
Nemcom môžeme byť vďační, že na samite neustúpili tlakom. A nakreslili – rovnako ako NATO – celkom jasnú červenú čiaru. Priamy vstup Nemecka do vojny na Ukrajine je vylúčený. Dokonca aj v prípade, že by išlo o širšiu akciu NATO.
Je však smutné, že tieto návrhy sa vôbec riešili ako vážna téma.
Američania v minulosti najviac tlačili na rozširovanie NATO o Ukrajinu a na tvrdý postup ukrajinskej armády proti ruským menšinám na východe Ukrajiny (2014) – aj za cenu rizika vojny. Výhrady Nemcov a Francúzov k rozširovaniu NATO a zvyšovaniu bezpečnostných rizík ignorovali. Po februári 2022 tlačili na to, aby sa blokovali návrhy na mierové dohody s Ruskom a aby sa kríza vyriešila vojensky. Porážkou Ruska ukrajinskými rukami.
Dnes, keď Ukrajina prehráva vojnu s Ruskom, Američania oznamujú, že na Ukrajinu nemôžu poslať vojakov. A dokonca nevedia dodať ani sľúbenú finančnú pomoc, pretože progresívna Bidenova vláda narazila na republikánov. Finančná podpora Spojených štátov pre Ukrajinu je pozastavená. Bremeno ukrajinskej vojny skončilo na pleciach Európy. Ako sa dalo čakať…
Zdroje z diplomatického prostredia tvrdia, že celý Macronov samit bol prioritne namierený na zlomenie Nemecka. Briti priznali, že na Ukrajine už svojich vojakov majú, aj keď len v obmedzenej miere. Ak by do vojny priamo vstúpili nemeckí vojaci, respektíve Nemecko ako najsilnejšia krajina Európy, Británia by vojenské nasadenie na Ukrajine mohla rozšíriť, podobne ako Poľsko a ďalšie európske krajiny. Nakoniec tieto bláznivé plány uviazli na strohom nein.
Ak by prešli, Európa by mala nakročené k zrážke s Ruskom, na ktorú bez Američanov nemá. Rusko už odkázalo, že nasadenie západných vojakov na Ukrajine by znamenalo, že konflikt Ruska s krajinami NATO by bol nevyhnutný. Putin dodal, že Rusko má prostriedky na to, aby likvidovalo ciele v tých západných krajinách, ktoré by vojensky ohrozovali Rusko.
Asi netreba dodávať, že v prípade čierneho scenára by bola bojiskom väčšieho konfliktu Európa. Hlavne stredná a východná.
Dobrou správou je, že tak ďaleko to zatiaľ nezašlo. Plán na nasadenie európskych vojakov na Ukrajine neuspel.
Zlou správou je, že závery samitu aj tak vedú k eskalácii vojny. Macron oznámil plány na veľkú „raketovú a muničnú koalíciu“. Tá má zahŕňať aj krajiny mimo EÚ a mimo NATO (možno Indiu) a Ukrajine má zabezpečiť rapídne zvýšenie dodávok zbraní a munície. Vrátane raketovej s dlhším doletom, aby mohli Ukrajinci podnikať útoky – napríklad – na ruský Kerčský most. Alebo na ruskú Čiernomorskú flotilu.
India však uvoľnenie svojej delostreleckej munície pre Ukrajinu odmieta. Do konfliktu nechce vstúpiť ani priamo, vyzbrojovaním Ukrajiny, ani nepriamo, cez dodávky munície sponzorom vojny z EÚ. Plány Macrona sa tak zrejme oblúkom vrátia tam, kde boli v pondelok. K téme dodávok moderných raketových systémov a rakiet s dlhším doletom, čo by si zrejme vyžadovalo nasadenie západných vojakov na Ukrajine.
Na dodávky rakiet s dlhým doletom vyzval po samite aj Európsky parlament.
To by pravdepodobne viedlo k odvete Ruska. Pretože západné rakety s dlhším doletom pri ruských hraniciach by znamenali priame ohrozenie Ruskej federácie. A prekročenie červenej čiary.
2. Pozor na pokrytcov
Spor o postup vo vojne na Ukrajine ukázal aj ďalšiu znepokojujúcu vec: faloš, pokrytectvo a stratu úsudku progresívcov a ďalších vojnových aktivistov.
Progresívci a ich médiá si pred hrozbou zakryli oči. Popreli realitu. Fico si podľa nich vymýšľal, konšpiroval a šíril dezinformácie. Vybavené.
Keď samit potvrdil, že Fico hovoril pravdu, progresívci a im príbuzní vojnoví jastrabi nerušene pokračovali vo svojom pôvodnom omyle. Alebo v zatĺkaní a úteku pred realitou. Šimečka trvá na tom, že Fico len straší. Podobne uhýbavo reagujú aj Čaputová, Kolíková, Káčer, Naď a ďalší novodobí súdruhovia. Medzi nimi napríklad aj Šebej. V RTVS svojím typicky bigotným spôsobom tvrdil, že nasadenie európskych vojakov na Ukrajine vôbec nebolo témou dňa, všetko je vraj nezmysel. Šebej tým len potvrdil, že je silný vo viere a slabý v poznaní reálneho stavu.
Podobne vyzerala debata o tejto kľúčovej téme nielen na Slovensku, ale aj v Česku a ďalších európskych krajinách (možno okrem Nemecka, kde o tom médiá aj lídri celkom vážne diskutujú a s veľmi jasným odmietavým postojom). V prostredí atlantistov prevládala kombinácia falošnosti, naivného aktivizmu, pózovania, popierania reálnych hrozieb. A zakrývania pravdy.
Tá je pritom po dvoch rokoch vojny celkom zrejmá: stratégia tých, ktorí odmietali rokovania s Ruskom v decembri 2021 alebo mierové dohody z marca 2022 a tvrdili, že konflikt nemá iné ako vojenské riešenie, sa ukázala ako mylná. Tlak na „vojenské vyriešenie konfliktu“ (porážku Ruska) viedol po dvoch rokoch k stratám ďalších ukrajinských území. Predpokladať, že ten istý postup povedie tretí rok k iným výsledkom, je pochabé.
Rovnako je zrejmé aj to, že ešte masívnejšie vyzbrojovanie Ukrajiny s prípadným priamym nasadením európskych vojakov nepovedie k vojenskej porážke Ruska, ale k vojenskej odpovedi Ruska. A k riziku svetovej vojny.
Po Macronovom samite sa ukázalo, že iracionálny, emotívny prístup vojnových jastrabov prerástol do fázy fanatického opojenia, v ktorom prichádzajú o rozum a v ktorom je všetko naopak. Tí, ktorí povedia pravdu a upozornia na reálne hrozby, sú vyhlásení za dezinformátorov a konšpirátorov. A tí, čo tu dva roky šíria bludy a nezmyselný vojnový ošiaľ, ktorý má po dvoch rokoch príšerné výsledky, sa vyhlasujú za majiteľov pravdy a pokroku. A za tých, ktorí nás vraj vyvedú z nebezpečenstva a privedú k mieru…
Tento nepríčetný stav už nie je len pokrytecký a falošný. Je nebezpečný. Nebezpečný v tom najsilnejšom, vojnovom a existenčom zmysle. Bezpečnostnú stratégiu predsa nemôžu riadiť tí, ktorých neuzaujíma realita, ale len bojové heslá vystužené emóciami a pózami. Alebo tí, ktorí nedokážu a napokon ani nechcú korigovať vlastné omyly. A ktorí pravdu vyhlasujú za lož. S podporou progresívnych médií a časti sfanatizovanej spoločnosti…
K veľkým vojnám a katastrofám väčšinou nevedú dobre premyslené plány, ale reťaz omylov „hrdinov“, ktorí v premýšľaní a plánovaní veľmi nevynikajú.
Na záver ešte treba upozorniť na ďalšiu smutnú pravdu. Po tom, čo sa politika „tvrdej línie“ zasekla nielen v Spojených štátoch, ale aj v Nemecku, je zrejmé, že Západ opäť vodí Ukrajinu za nos. A sľubuje jej nemožné.
Výsledkom nateraz nie je nijaký nový, korigovaný plán pre Ukrajinu. Pretože skutočné východisko – mierové dohody – sa ďalej odmietajú. Výsledkom je len zúfalý pokus odvrátiť úplný kolaps ukrajinskej obrany. A snaha presvedčiť vyčerpanú Ukrajinu, aby ešte vydržala. Bez ohľadu na straty. Z pohľadu Západu je to len kupovanie času. Kupovanie času, za ktoré draho zaplatí Ukrajina a Európa…
Macron sa snažil postrašiť Rusov, že Západ pri Ukrajine zámerne uplatňuje politiku „strategickej nejednoznačnosti“. Tá znamená, že Rusi nemôžu vedieť, ako ďaleko je Západ pripravený zájsť pri vojenskej podpore Ukrajiny.
Iste, Rusi to nevedia. A to z toho prostého dôvodu, že to netušia ani západní lídri. Od Bidena cez Macrona po Sunaka.
„Strategická nejednoznačnosť“ panuje v prvom rade v ich hlavách.
3. Ústavný súd dvihol prst
Zvyšné dva body prehľadu týždňa vybavíme stručnejšie.
Ústavný súd využil mimoriadnu právomoc a zasiahol do zmien v trestnom práve, ktoré narýchlo, v skrátenom režime, pretlačila Ficova vláda.
Je dobré, že Ústavný súd nevstúpil do politických sporov, teda do boja o Úrad špeciálnej prokuratúry. Tá zanikne. Nemusí sa nám to páčiť, no treba rešpektovať, že je to v kompetencii vlády a parlamentnej väčšiny. Napokon, Lipšicova špeciálna prokuratúra sa tri roky správala viac politicky ako právne.
Ústavný súd zasiahol do čisto právnych zmien. Pozastavuje účinnosť nižších trestov, skrátených premlčaní zločinov a zmien pri kajúcnikoch. Súd to vysvetlil právom spoločnosti na ochranu pred zločinmi a právnou istotou pri „spolupracujúcich obvinených“ (kajúcnikoch). Poslanci budú musieť narýchlo presadené zmeny v Trestnom zákone opraviť.
Takýto zásah Ústavného súdu je v poriadku. Ani volení zástupcovia občanov – poslanci a tvorcovia zákonov – nemôžu stáť nad právom. A nad princípmi zapísanými v ústave.
Inak povedané, politické rozhodnutia o zmenách v práve sa musia robiť v súlade s právnym poriadkom. Nie bagrom.
4. Prípad Hambálek verzus EÚ
Prehľad zakončíme príbehom z kategórie právnych absurdít Európskej únie. Únia podľa Reuters v marci zruší sankcie proti slovenskému občanovi Jozefovi Hambálkovi. Konečne.
EÚ zaradila Hambálka na proruský sankčný zoznam v júli 2022. Videla v ňom bezpečnostnú hrozbu, pretože bol nielen proruský, ale otvorene spolupracoval s ruským motorkárskym klubom Noční vlci. Pre klub budoval „európsku základňu“ v Dolnej Krupej. Ruskí Noční vlci v minulosti organizovali výjazdy k pamätníkom sovietskych vojakov v európskych krajinách. Niektorí precitlivení strážcovia morálky to hodnotili ako nebezpečnú ruskú propagandu a službu Putinovi.
Zaradenie Hambálka na sankčný zoznam EÚ bol ukážkový právny pravek. Smrdeli z toho totalitné praktiky. Hambálkovi bez súdu a dokonca aj bez obvinenia a stíhania, len na základne politického rozhodnutia EÚ, zmrazili majetok, účty v banke, jeho objekty mali byť odpojené od elektriny, peniaze z vlastných účtov mu mali vyčleniť len na esenciálne potreby (jedlo, lieky, bývanie). Podľa sankcií EÚ sa dokonca Hambálek, občan Slovenskej republiky, nesmel zdržiavať na území krajín EÚ. Teda ani doma, na Slovensku.
Pri Hambálkovi urobila EÚ hrubú chybu. Sankčný zoznam bol namierený proti Rusom a niektorým Ukrajincom, ktorí ich podporujú. Hambálek bol jediný občan krajiny EÚ, ktorému Únia zakázala zdržiavať sa na území štátov EÚ.
Rovnako chybné boli „bezpečnostné dôvody“. Hambálkovi sa vyčítalo, že buduje polovojenskú základňu, na ktorej by mohol cvičiť proruských vojakov. Tieto obavy sa však nepotvrdili. EÚ trestala občana členskej krajiny EÚ za to, čo by mohol urobiť. Hoci to nerobil.
V Štandarde sme už v roku 2022 upozorňovali, že toto rozhodnutie Únie je protiprávne, respektíve právne neudržateľné. Dnes, po dvoch rokoch, to priznáva aj jeden z diplomatov EÚ: sankcionovanie Hambálka je „právne neobhájiteľné“ a zo sankčného zoznamu bude vyradený. Prispel k tomu aj tlak Ficovej vlády. Fico tému otvoril na stretnutí s nemeckým kancelárom aj šéfkou eurokomisie.
Prípad Hambálka sa zrejme v marci skončí dobre. No je absurdné, že sa to vôbec stalo. A že dva roky sa Hambálka nemal kto zastať. Ani Hegerova, ani Ódorova vláda nekonala, hoci Brusel hrubo a bezdôvodne porušil práva slovenského občana.
Dokonca môžeme predpokladať, že sankcie proti Hambálkovi neboli dielom Bruselu, ale donášačov a udavačov zo Slovenska, ktorí v Hambálkovi (podobne ako v mnohých iných občanoch) videli „ruského agenta“. Samozrejme, bez dôkazov a bez trestného konania proti Hambálkovi.
Začali s tým už v roku 2018. Slovenské „osobnosti“ spísali žiadosť, v ktorej vyzvali prezidenta, predsedu parlamentu a vládu, aby zakročili proti Hambálkovi a slovenskej pobočke motorkárskeho klubu Noční vlci. Lebo tu vraj budujú „bojový priestor“ a sú „bezpečnostnou hrozbou“. Jedno ani druhé sa nepotvrdilo. No autorov listu to nijako nevyrušovalo.
Pod žiadosť na politické zakročenie proti Hambálkovi sa v júli 2018 podpísali Grigorij Mesežnikov, Juraj Smatana, Jaroslav Naď, Ondrej Dostál, Juraj Droba, Martin Klus, Zuzana Čaputová…
Treba spresniť, že to neboli osobnosti, ale osoby.
Uzavrime to však v dobrom a optimisticky. Je dobré, že tieto osoby už nemajú monopol na zastupovanie Slovenska (ktorý si držali tri a pol roka).
A dúfajme, že EÚ v marci naozaj zruší omyl, do ktorého ju uviedli osoby s veľmi nízkym zmyslom pre právo, slobodu a demokraciu.
Dag Daniš / Denník Štandard
Ďakujeme, že ste našimi čitateľmi.
Sledujte nás na Telegrame aj na Facebooku.
Musíš byť prihlásený pre poslanie komentára.