7 dní v kocke: Progresívci strácajú cennú zbraň. Monopol na protesty

V rubrike 7 dní v kocke Dag Daniš komentuje hlavné témy týždňa. Dnes o protestoch farmárov, ktoré sú namierené proti zelenej politike Bruselu; o konflikte ministrov s mimovládnymi organizáciami, ktorý by mohol byť veľmi užitočný; o KDH, ktoré sa vyfarbuje ako ďalší z progresívnych „hráčov“ a o prehratej bitke ukrajinského prezidenta Zelenského v predvečer druhého výročia vojny s Ruskom.

1. Protesty trochu inak

Vo štvrtok sa aj Slovensko zapojilo do veľkých protestov európskych farmárov. Hranice a cesty blokovali tisíce farmárov a stovky traktorov. Na farmárskych protestoch v Európe je cenné, že vybočujú z „programu“. Nemajú širokú podporu progresívnych aktivistov a médií – ako to bývalo bežné pri iných protestoch, od Black Lives Matter cez dúhové a klimatické kampane až po protesty proti národným vládam.

Európski farmári totiž protestujú hlavne proti klimatickej revolúcii Bruselu. A proti dovozu lacných poľnohospodárskych komodít z Ukrajiny. V Česku kvôli tomu označili farmárske protesty za proruské, čo je, samozrejme, nezmysel. Protesty farmárov sú celoeurópske hnutie. Slovenskí farmári sa koordinujú s českými, poľskými a maďarskými. A tí zas spolupracujú s agrokomorami z Nemecka, Francúzska, Holandska…

V Európe sa rozbieha široká vlna odporu proti experimentálnej politike Bruselu namierenej na – akože – ochranu klímy. V skutočnosti pritom Únii nejde o klímu, ale skôr o geopolitické hry a nátlakové preformátovanie energetiky. Západ má obmedziť dovoz palív z Východu. Aj za cenu skokového zvýšenia nákladov pre európsky priemysel, farmy, domácnosti.

Európskych farmárov postavili na nohy pokusy Bruselu rozšíriť zelené obmedzenia z priemyslu aj na poľnohospodárov. V Holandsku sa likviduje chov dobytka. V Nemecku chcela vláda farmárom obmedziť (vyššie zdaniť) naftu – aby prechádzali na ťažké elektromobily. Hoci tie sú extrémne predražené.

V eurokomisii vymysleli, že farmári by mohli platiť emisné poplatky za produkciu metánu pri chove dobytka. Čiže, s prepáčením, za kravské prdy. Tradičné dotácie pre farmárov majú byť v budúcnosti viazané na povinné investície poľnohospodárov do zelených projektov. A zrejme sa budú krátiť. Lebo EÚ má iné finančné priority. Vojenské a geopolitické.

Popritom EÚ nedokáže alebo nechce chrániť vnútorný trh pred dovozom lacných a nekvalitných komodít z Ukrajiny a ďalších krajín mimo Únie, ktoré sa nemusia riadiť nákladnými ekologickými normami. A do ktorých EÚ posiela desiatky miliárd eur finančnej pomoci (Ukrajina).

Európski farmári sa boja, že experimentálna politika Bruselu môže viesť k ekonomickému zničeniu vidieka. Ich obavy sú oprávnené. EÚ zašla v energetickej revolúcii najďalej. Príklad: v Spojených štátoch by bol tvrdý zákaz áut so spaľovacími motormi politicky nepriechodný. V EÚ, ktorú neriadia politici, ale aktivisti, to prešlo rýchlo. A bez verejnej debaty. Podobných príkladov sú desiatky.

Výsledkom sú celoeurópske protesty farmárov. A buďme radi. Brusel už niektoré z najbláznivejších nápadov koriguje. Alebo aspoň – ako má vo zvyku – odkladá.

Pokiaľ ide o slovenský rozmer farmárskych protestov, aj ten je cenný. Donedávna mali monopol na verejné kampane (imigračné, klimatické, pandemické, dúhové) a verejné protesty pokrokoví aktivisti a médiá. Mali sme tu protesty Za slušné Slovensko (2017 a 2018), dúhové pochody, aktuálne protivládne protesty… Všetky s intenzívnou podporou aktivistov a médií.

Výnimkou z tohto monopolu progresívcov na kampane a verejné akcie boli protesty proti pandemickej a očkovacej politike. Tie sa však odsudzovali alebo potláčali, na Slovensku aj v Európe, ako ilegálne akcie „dezolátov“. Tak sa za pandémie hovorilo ľuďom, ktorí odmietali s rúškami na nosoch a s treťou dávkou vakcíny poslúchať autority.

Aj vďaka týmto protestom museli pandemickí jastrabi najextrémnejšie zo svojich pravidiel stiahnuť (pravidelné vynútené očkovanie). Ukázalo sa, že v západnej spoločnosti by boli dlhodobo neudržateľné.

Dúfajme, že podobne dobre to dopadne aj s nápadmi klimatických jastrabov.

2. Spor o mimovládky

Po ministerstve kultúry sa rušia grantové výzvy pre mimovládne kluby aj na ministerstve spravodlivosti. Opäť s veľkým krikom.

Hnev mimovládok je pochopiteľný.

No rovnako pochopiteľné je aj to, že ministrom za SNS či Smer došla trpezlivosť a grantové schémy rušia. Štátne dotácie totiž roky prúdili do progresívnych a dúhových spolkov, ktoré vystupujú politicky. A nepriateľsky voči každej strane, ktorú Progresívne Slovensko zaradilo na čierny zoznam.

Je celkom normálne, že ministri za Smer a SNS nechcú financovať organizácie, ktoré im vyhlasujú vojnu.

Navyše, tzv. politické mimovládky sa nevenovali ani kultúre, ani ľudským právam alebo iným spoločensky cenným aktivitám. Viaceré z nich fungovali len ako živnosti ich zakladateľov, ktoré namiesto užitočnej práce ponúkali zábavu typu drag šou, tancov či dúhových pochodov. V komisiách, ktoré prideľovali granty, sedeli spravidla woke aktivisti, ktorí rozdeľovali peniaze sami sebe alebo svojim známym.

Z ministerstva spravodlivosti prúdili dotácie pre Post Bellum (v ktorej pôsobí Juraj Rizman), Nadáciu Milana Šimečku, Via Iuris (ktorú zakladala Čaputová), Nadáciu otvorenej spoločnosti, Človek v ohrození…

Malo by byť prirodzené, že po zmene vlády sa dotačné schémy pre tento druh politických klubov prehodnotia.

Pravidlo, že dúhoví a progresívni aktivisti musia byť financovaní zo štátnych zdrojov za každej vlády, neexistuje. Je dobré, že ministri o tom začínajú nahlas hovoriť.

Na druhej strane, vyčítať im môžeme to, že okrem rušenia starých projektov neponúkajú nič iné. Nijaký nový, povedzme národný program financovania neziskových organizácií.

Reforma štátneho financovania mimovládok by mohla byť užitočná, ak by smerovala tam, kam patrí. K podpore národnej identity, národnej pamäti, slovenskej histórie, výskumu v oblasti národných pamiatok, inštitútov, ktoré sa venujú kultúrnemu dedičstvu. Do týchto oblastí by sa mali investovať verejné peniaze. Nie do drag či travesty šou.

SNS a Smer majú príležitosť, aby okrem sekania financií pre pochybné spolky ponúkli lepšiu alternatívu. Takú, ktorá sa presadí nielen na štyri roky.

Ak to nevyužijú a ostanú len pri odvete, všetko sa časom vráti do starých zvrátených „schém“. Čo by bolo smutné. Slovensko má predsa na viac.

3. Keď sa ozvú „konzervatívci“…

Cez víkend malo KDH celoslovenskú radu, na ktorej malo rozhodnúť, čo s prezidentskými voľbami. A s Korčokom. Dopadlo to tak, ako vždy. Výborne pre progresívcov. A mizerne pre konzervatívcov.

KDH oznámilo, že už v prvom kole podporuje kandidáta Progresívneho Slovenska Korčoka. Asi netreba dodávať, že je to nepríjemný (kyslý) paradox. Korčok je predsa progresívna figurína, s ktorou by mali mať konzervatívci, hoci len tí nominálni, problém. Na druhej strane, kto trochu pozná KDH, nemohol byť prekvapený. KDH je už raz také. Vajatavé, bojazlivé, tvárne. A vo výsledku čoraz viac progresívne zatočené.

Rada KDH zároveň rozhodla, že na kandidátke do eurovolieb ostane Štefanec. Čiže europoslanec, ktorý v rozpore s programom strany hlasoval napríklad za Istanbulský dohovor. Alebo za akúkoľvek príbuznú agendu, ktorú presadzujú liberálne frakcie.

Jasná podpora pre Korčoka aj pre Štefanca ukazuje, že po PS a SaS je KDH tretí progresívny „hráč“ (úvodzovky sú dôležité, KDH nemá vlastné hry, len tie nanútené). Nominálne sa tvária ako konzervatívci, no reálne s konzervatívnou politikou nemajú takmer nič spoločné. Ich rozhodnutia vždy smerujú k odporu voči národným silám a konzervatívnym stranám (Kresťanská únia). A k podpore progresívcov a ich figúr. Občasne pri tom poniektorí kresťanskí demokrati zakvília, ale následne sa otrasú pod tupým zaklínadlom „lebofico“. A slúžia ďalej.

Niektorí ľudia z liberálneho prostredia už dlhšie tvrdia, že KDH je vlastne zbytočná strana.

Je to omyl. KDH je veľmi, veľmi užitočná strana.

Úlohou KDH je tváriť sa konzervatívne – a vyzbierané hlasy konzervatívnych voličov potom s úklonom položiť k nohám progresívcov a transrodových inžinierov. Prípadne k nohám ich kandidátov do prezidentských volieb. Z pohľadu PS je KDH nesmierne prospešné. Progresívci by bez konzervatívnych voličov nikdy nemali svoju hlavu štátu. Ani Čaputovú, ani Korčoka. A bez konzervatívnych voličov, ktorých zbiera KDH, by nikdy nemali šancu vládnuť. V prípade KDH sa progresívci môžu spoľahnúť na to, že im bude oddane slúžiť. Pri hrách o zostavenie vlády a izolovanie národných strán. Pri verejných protestoch (prevažne dúhových). Pri prezidentských voľbách 2019 alebo 2024. Alebo pri odvolávaní ministerky, ktorá zoškrtala granty pre LGBTI aktivistov…

Slovom, KDH je naprogramované tak, aby slúžilo druhej strane. Tej, ktorá konzervatívcom a suverenistom vyhlásila vojnu. A ktorá má v programe pravý opak konzervatívnych hodnôt – pretláčanie transrodovej politiky, potláčanie národnej identity, službu „atlantickým záujmom“ (čiže službu Washingtonu a jeho vojenskej politike).

Pre PS je KDH dar z neba.

A pre tých menej progresívnych je KDH odstrašujúci príklad, ako by nikdy, nikdy nemali dopadnúť slovenskí konzervatívci. Aspoň tí skutoční, ktorí sa nechcú zapredať a zradiť vlastné meno.

4. Ukrajina krváca

Prehľad uzavrieme dramatickými udalosťami na Ukrajine. Prezident Zelenskyj prehral ďalšiu veľkú bitku, tú o doneckú Avdijivku (opevnené mesto držali Ukrajinci desať rokov).

Bitka o Avdijivku mala takmer identický scenár a kontext ako bitka o Bachmut. Vrchný veliteľ Zalužnyj navrhol koncom roka 2022 ústup z Bachmutu a šetrenie síl pre obranu toho, čo sa dá udržať (nie toho, čo sa udržať nedá). Zelenskyj vojenské návrhy odmietol. Z politických dôvodov. Koncom decembra 2022 osobne navštívil Bachmut. S rozkazom, že mesto sa musí udržať aj za cenu vysokých strát vojakov.

Nakoniec Rusi Bachmut dobyli.

O rok neskôr sa udialo to isté pri sporoch o Avdijivku. Generál Zalužnyj chystal ústup. Zelenskyj koncom decembra 2023 osobne navštívil Avdijivku, aby prelomil rozkazy svojho generála. Chcel držať mesto za každú cenu…

Ani to nevyšlo. No tentoraz bol priebeh bitky oveľa chaotickejší – a pre Ukrajinu veľmi tragický. Straty Rusov boli veľké (s čím rátali). No straty Ukrajiny boli mimoriadne kruté – a prevažne vinou chaosu vo velení.

Velitelia, ktorí pripravovali ústup, boli potlačení (Zalužnyj a jeho tím boli odstavení). Keď Rusi ukončovali obkľúčenie a chystali obsadenie mesta, z Kyjeva prišli rozkazy vrhnúť do Avdijivky, čiže do kotla, posily. Elitné tímy, azovské jednotky, zálohy zo Záporožia…

Ciele boli politické: držať Avdijivku aj za cenu masívnych strát na živej sile, kým Zelenskyj nevybaví, čo potrebuje. Išlo o pomoc zo Spojených štátov a o dohody s Nemeckom a Francúzskom o finančnej a vojenskej podpore. Ďalším dôvodom boli spory prezidenta s obľúbeným generálom Zalužným. Prezident Zelenskyj chcel ukázať, že jeho tvrdá línia je správna a funguje. A že za zlyhaniami boli skôr ústupové manévre a opatrnosť Zalužného.

Výsledok: dopadlo to presne tak, ako tvrdil realista Zalužnyj, čiže pre Ukrajinu hrozne. Rusi zničili veľkú časť prichádzajúcich posíl ešte pred ich príchodom na front. Zbombardovali ich. Ukrajinskí vojaci sa sťažovali, že proti Rusom, ktorí obkľúčili mesto a mali absolútnu prevahu vo vzdušných útokoch, nemali nijakú šancu. Boli intenzívne bombardovaní. Príchod posíl len znásobil ukrajinské straty. Boli buď zničené, alebo zajaté, alebo na úteku.

Keďže Rusko malo početnú prevahu na zemi a k tomu úplnú prevahu vo vzduchu, odhaduje sa, že ukrajinské straty boli niekoľkonásobne vyššie než ruské. Zvýšilo ich aj neprezieravé rozhodnutie posielať posily do oblasti, ktorá bola pevne obkľúčená Rusmi.

Slovom, tvrdá línia Zelenského a jeho nového velenia v armáde sa rozbila. Za pár dní.

Tragédia v Avdijivke prišla v čase druhého výročia vojny Ukrajiny s Ruskom. Čiže v čase, keď časť západných spojencov prehodnocuje efektivitu vojenskej politiky. Ukrajina za dva roky stratila aj veľkú časť vojakov, aj veľkú časť území. A napokon aj miliardy dolárov, ktoré tečú každý mesiac do Kyjeva.

Výbušná je nielen aktuálna situácia, ale aj perspektíva. Predlžovanie bojov bude s vysokou pravdepodobnosťou znamenať, že Ukrajina príde o ďalšie územia. A front sa opäť priblíži k západným hraniciam.

Západ už prestáva hovoriť o vojenskej porážke Ruska.

Problém je v tom, že vo financovaní konfliktu pokračuje, aj keď bez vízie, ako by mal vyzerať zmysel a cieľ. Je zrejmé, že Západ nevie, ako ďalej, lebo dobré možnosti sa minuli. A ostali len zlé a ešte horšie.

Ak by sa dnes, po rokoch krvavých bojov a strát, podporili dohody s Ruskom, znamenalo by to akceptovať stratu ukrajinských území. A prijať princíp, že hranice je možné meniť silou. Druhou a horšou možnosťou je to, čo sa deje: pokračovať v konflikte. Hoci reálne vedie k ešte väčším stratám ukrajinských území, k zániku Ukrajiny ako suverénneho štátu a oslabovaniu Európy. Treťou možnosťou je konflikt zastaviť tam, kde je a zmraziť. Ako sa kedysi zmrazil pri obrane Južnej Kórey alebo Taiwanu. Lenže aj to by znamenalo porážku Ukrajiny a jej spojencov.

Po desiatich rokoch vojny Ukrajiny o Donbas a dvoch rokoch vojny Ukrajiny s Ruskom sa ukazuje, že najlepším riešením bolo to, čo si aktivisti vo vedení NATO hneď na začiatku, v decembri 2021, zakázali. Boli to návrhy na dohody s Ruskom o neutrálnom vojenskom štatúte Ukrajiny a o garanciách pre miliónové ruské a ruskojazyčné menšiny na Donbase (presadenie takzvaných Minských dohôd). Rozširovanie NATO by sa zastavilo. Tak, ako to žiadali Nemci a Francúzi už v roku 2008.

Spojené štáty rokovania a dohody v decembri 2021 odmietli. Ukrajina vyzbrojovaná krajinami NATO mala vytlačiť proruských separatistov z Donbasu a Krymu a následne sa jej mali otvoriť dvere do Alianicie. Aj za cenu rizika, že táto politika povedie k vojne s Ruskom. Zástancovia tvrdej línie si nahovárali, že Rusko bude možné zastrašiť alebo zastaviť kombináciou sankcií a vyzbrojovania Ukrajiny.

Pomýlili sa.

Dag Daniš