Eduard Chmelár: SKUTOČNÝ ODKAZ JÁNA KUCIAKA

„Prepadovky nie sú slušné spôsoby,“ zamoralizoval si dnes novinár Marián Leško v dueli s podpredsedom Smeru Erikom Kaliňákom, keď sa pokúšal zdôvodňovať, prečo pred ním ušiel pri pokuse o konfrontáciu. Ak by bol tento princíp uplatňovaný ako všeobecne záväzné morálne pravidlo, musel by platiť aj na novinárov, ktorí takéto praktiky používajú úplne bežne, keď prenasledujú vytipovanú osobu ako štvanú zver. Pravda, nálezy ústavného súdu zvýhodňujú novinárov v tom, že politik musí zniesť vyššiu mieru kritiky ako bežný občan – ale nemusí zniesť dokázateľne lživé obvinenia a urážky.

Dnešná diskusia na Startitupe bola nielen vzácnou ukážkou, že aj ľudia s diametrálne odlišnými názormi môžu polemizovať kultivovane, ale aj dôkazom potrebnosti takejto konfrontácie. Zdanlivo nedotknuteľný bard žurnalistiky z nej vyšiel s oveľa menším sebavedomím ako je póza morálnej autority, do ktorej sa neustále usiluje štylizovať. Dobre mierené racionálne argumenty totiž dokážu váš predstieraný nadhľad, za ktorým sa skrýva iba snobské malomeštiactvo, vyzliecť donaha. Obrana novinárskych privilégií je však v dnešnej digitálnej ére v každom prípade zastaraná. Zuzana Čaputová sa mýli, ak neustále opakuje, že demokracia potrebuje klasické médiá. Novinárov hlavného prúdu dnes potrebuje predovšetkým globálne vládnuca centristická elita na udržanie svojho postavenia.

Všetky najvýznamnejšie odhalenia zneužívania moci v súčasnosti môžeme pripísať nezávislým analytikom, investigatívnym publicistom, whisteblowerom, ktorí sú dnes najmenej chránení – nie novinárom hlavného prúdu, ktorých si čičíkajú na svojich prsiach progresívci. Nič o tomto zlyhávaní demokracie nehovorí viac, ako to, že dnes si všetci politici, dokonca nielen u nás, ale aj v celej Európe, pripomínajú zavraždenie Jána Kuciaka a jeho snúbenice, no ani jeden z nich sa nepostavil čo i len slovom na obranu Juliana Assangea, o ktorého vydaní do USA práve rozhoduje britský súd.

Žiaľ, musím konštatovať, že dnešné zhromaždenia nie sú spomienkové akcie na zavraždený pár, ale hyenisticky zneužité politické mítingy, na ktorých skáču po hroboch dvoch nevinných ľudí. Niektorí z nich, ako napríklad Zuzana Čaputová, si na krvi Jána Kuciaka postavili politickú kariéru. Iní, ako Richard Sulík, dnešný deň mytologizujú, keď tvrdia, že „nikdy nezabudnem na ten deň, keď sa to stalo“. Vymýšľate si, pán Sulík, v ten deň nikto nevedel, čo sa stalo, lebo mŕtve telá objavili až o niekoľko dní. Ďalší ako Karolína Farská z iniciatívy Za slušné Slovensko, sa ako spiace bunky prebudili po šiestich rokoch (sic!) a na výčitky, kde boli doteraz, nepresvedčivo odpovedajú, že bol covid, vojna, a tak…

Je naozaj odporné, ako sa dnešné akcie, pôvodne ohlásené ako spomienkové, zneužili na demagogický boj proti Ficovej vláde. Herec Richard Stanke opäť vrieskal, že „nám vládne to najhoršie, najtemnejšie a najhlúpejšie, čo táto spoločnosť vygenerovala“, no najodpornejšie bolo, keď pripomenul, že o mesiac sú prezidentské voľby, urážal predsedu parlamentu ako „Podržtašku“ a priamo vyzýval na podporu opozičného kandidáta. Čo to má spoločné so spomienkou na zavraždených? To nemá v sebe tento človek ani kúska hanby, že sa neštíti urobiť si z hrobov Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej tribúnu pre svoje demagogické prejavy? Takto podľa vás vyzerá uctenie si pamiatky zavraždených? Tušíte vy vôbec, čo robil ten váš „slušný občiansky kandidát“ Ivan Korčok v čase vraždy Jána Kuciaka? Povedané vaším slovníkom: robil „Podržtašku“ Ficovej a Pellegriniho vláde. Čo už môže byť väčším zneuctením pamiatky Jána Kuciaka ako práve takéto správanie?

Hádam by tým nabudeným ľuďom mal niekto pripomenúť, že vrahov pochytali, keď boli Fico s Pellegrinim pri moci a bývalé matovičovsko-hegerovsko-ódorovské vlády nedokázali urobiť pre nájdenie, vyšetrenie, usvedčenie a odsúdenie objednávateľov vrážd vôbec nič. Ale očakávať v tejto hysterickej atmosfére nejaké triezve úsudky je asi strata času, najmä keď vidíme, s akou ľahkosťou Martin Šimečka klame, že „politická vina lídrov vládnej koalície a najmä Roberta Fica je nesporná, lebo oni stvorili systém založený na korupcii pod dohľadom, polície, prokuratúry a súdov“. Niekomu asi pamäť evolučne ustrnula na úrovni mloka, ak nám chce nahovoriť, že korupciu stvoril Fico, že kauza Gorila sa týkala niekoho iného ako Dzurindovej vlády, o ich rozkrádačkách strategických podnikov za polmiliardové úplatky (vtedy sa tomu eufemisticky hovorilo „provízie“) ani nehovoriac. Ak sa ku korupcii nebudeme stavať ako k systémovej štrukturálnej vade kapitalizmu a budeme neustále ukazovať prstom na nejakého vytipovaného vinníka, budú spory okolo nej vždy len politickým folklórom.

Ale vráťme sa k dnešnému výročiu. Zaujalo ma, ako včera večer ukončila debatu moderátorka TV JOJ Jana Krescanko Dibáková. „Prosím, nezabudnite na odkaz Jána Kuciaka,“ rozlúčila sa s divákmi takmer dojato. Na to isté dnes apelovali opoziční politici od magisterky Čaputovej až po inžiniera Matoviča. Nikto im nepoložil otázku, či majú vôbec potuchy, čo tým nadčasovým odkazom vlastne je. Keďže sa to od nich nedozviete a ako ich poznám, bol to z ich strany iba slovný zvrat, pokúsim sa vysvetliť, čo nám svojím životom odkázal tento skvelý mladý muž, o ktorom väčšina ľudí zjavne nič nevie, vrátane tých, ktorí dnes boli na námestiach, aby vraj nezabudli, hoci je zaujímavé, že minulý rok, keď bola pri moci Hegerova vláda, bez akýchkoľvek výčitiek zabudli…

Ján Kuciak nebol politický aktivista. Nepísal o Smere s krvavými očami, kritizoval aj Richarda Sulíka, Ľubomíra Galka, Radoslava Procházku a keby žil, určite by si podal aj celú tú tragikomickú perepúť, čo nám tu vládla uplynulé tri roky. Charakterizovalo ho racionálne analytické myslenie, nebol voči nikomu zaujatý a všetko posudzoval čo najobjektívnejšie iba z hľadiska faktov. To bolo aj je v našom mediálnom prostredí mimoriadne vzácne až unikátne a som si istý, že časom by sa vypracoval na jedného z najlepších slovenských novinárov. Nebol to však investigatívny novinár, neriskoval, jeho doménou bolo spájanie všetkých dostupných údajov do logických reťazcov, v ktorých objavoval prepojenia. Aj preto jeho smrť nedáva logiku, ak by chcela dať vládna moc niekoho zavraždiť, boli tu pre systém oveľa nebezpečnejší novinári ako on sám.
Po rodičoch zdedil silný zmysel pre spolupatričnosť a súcit. Bol z biednych pomerov, vedel, čo je to nedostatok, jeho matka ho naučila skromnosti a ohľaduplnosti. Na otcovi obdivoval, čo všetko vo svojom ťažkom živote vydržal, bol jeho morálnym vzorom, bol to čestný človek a idealista a čo je v tomto kontexte dôležité povedať – dlhoročný volič Smeru, až kým nezatrpkol.

V tejto súvislosti ho nemôžem neporovnať so Zuzanou Kovačič Hanzelovou. Obaja boli moji študenti. Na rozdiel od Zuzany, ktorá pyšne vyhlasovala, že nepotrebuje vzdelanie a napokon ma uprosili, aby som hodnotenie jej bakalárskej práce FX zmiernil na E, Ján po vzdelaní dychtil a vyčítal mi, že som ho nechal prejsť za čokoľvek (to si rozhodne nemyslím, poznám veľa študentov, ktorí sa cítili byť až ukrivdení mojou prísnosťou a jedna študentka, ktorú som vyhodil zo štátnic, sa mi neskôr priznala, že od zlosti po mne pomenovala svojho psa). Raz neprijal odo mňa známku C a povedal, že príde ešte raz, aby som si o ňom nemyslel, že je sprostý. Nadpriemerne ho zaujímali dejiny. Vo svojom blogu napísal, že pri štúdiu slovenskej histórie ho nadchlo viacero osobností, že pri nej pochopil to, čo som vtĺkal do hláv niekoľkým generáciám študentov, že základom vlastenectva je poznanie vlastných dejín. On by nikdy nepovedal o Slovákoch to, čo Šimečka. „Naše dejiny dokazujú hrdinstvá mnohých Slovákov, pre ktorých však v spoločnosti akosi nie je miesto,“ poznamenal. Kým Kovačič Hanzelová sa už ako televízna hviezdička v nejakom rozhovore vyjadrila, že štúdium histórie bolo pre ňu stratou času, Kuciak o mne naopak vyčítavo napísal, že hoci za celú dĺžku svojho štúdia stretol iba dvoch pedagógov, ktorí pre neho mohli byť zdrojom inšpirácie a osobného rastu, venoval som sa mu podľa neho príliš málo a aj keď som bol objektívne veľmi vyťaženým človekom, to, čo som mu dal, bolo podľa neho „vzhľadom na jeho osobnosť a intelekt iba kópia kópie jeho cvičného podpisu“.

A hoci sa ním dnes zaštiťujú najmä novinári, Ján Kuciak o nich nemal žiadne ilúzie. Vo svojich článkoch kritizoval manipuláciu v spravodajstve slovenských televízií, vrátane TV Markíza a TV JOJ. Na adresu médií verejnej služby poznamenal: „Je veľmi dôležité, a pre verejnoprávne inštitúcie akými sú SRo a STV priam povinné, zabezpečiť vyváženosť politických názorov v prvom rade poskytovaním rovnakého priestoru pre politikov koalície a opozície. Je neprípustné, aby predstaviteľ akejkoľvek politickej strany bol zvýhodňovaný.“ To nevyzerá ako obrana súčasných novinárskych praktík… A ďalej píše: „Jednostranné informovanie o zásadných témach nie je na Slovensku ničím výnimočným. Ale keď sa už celý verejný priestor premení na stredoveké Španielsko pri upaľovaní čarodejnice, niečo to znamená… Nejde ani o verejný záujem, ani o verejné blaho. Ani o obyčajných ľudí. Ide o status quo a spoločný záujem na ňom.“ Ján Kuciak si ďalej všímal, že obraz našej politickej scény sa roky nemení, mení sa len kulisa, ale „politické spektrum si vo svojom prehnitom zložení zaplatilo už aj verejnú mienku, zaplatilo ju kvantami PR článkov, nadštandardnými vzťahmi s médiami a občas gulášom a pivom pre tých, čo už ani „mienkotvorné“ médiá nečítajú. A keď hrozí, že celé toto zasanované pohrebisko nádejí na demokraciu predsa chce niekto aspoň trochu oživiť, valí sa na neho oheň, voda, láva, dym z každej strany“… To nevyzerá, že by si práve súčasná opozícia a médiá mohli robiť nárok na Kuciakov odkaz. Najmä ak vieme, že nimi tento statočný človek tak otvorene pohŕdal a pri častej politickej nadpráci šéfredaktorov slovenských denníkov obľubujúcich spoločné vyhlásenia si kládol naliehavú priam sokratovskú otázku: „Odkiaľ oni už teraz vedia, kde je pravda? Prečo nám nepovedia, čo vedia a ak nevedia, tak vedia vôbec, čo robia?“

Pre Jána Kuciaka bolo to, čo sa na Slovensku dialo – bez ohľadu na to, či bola pri moci Ficova alebo Radičovej vláda – iba ilúziou demokracie. Bol skeptický ku všetkým politickým iniciatívam, odsudzoval neofašizmus a klerikalizmus, zasadzoval sa za integráciu Rómov, neveril v záchranu eura a nevidel žiadnu šancu na federalizáciu EÚ. Mal skrátka vlastnú hlavu a nemohli ste ho ideologicky niekam zaškatuľkovať. V tejto súvislosti kritizoval svoju generáciu: „Mladý človek nemá ciele, vznešené a hodnotné ciele a ideály podobné tým, za ktoré sa pred dvadsiatimi rokmi na tribúnach rečnilo, a to je najväčšia chyba. Dnes už nikto vlastné názory snáď ani nemá. Ovplyvnenosť verejnosti médiami je takmer stopercentná a tí „nezávislí intelektuáli“ aj tak hovoria iba to, čo už niekde odznelo, a aj keď spájajú nové súvislosti, väčšinou vyznejú tuctovo, nereprezentatívne, bez energie a emócií, nezaujímavo.“ Kritizoval aj opozičné protesty a použil pri tom vetu, ktorú vraj po prvýkrát počul odo mňa: „ako hľadať hranu gule“.
Už ste pochopili, kto bol Kuciak? S vašimi projekciami by nechcel mať nič spoločné, uvažoval naozaj bez predsudkov, triezvo a s nadhľadom. Jeho najväčší odkaz bol práve v tom, aby sme boli na seba prísnejší, aby sme sa neposudzovali s takou nenávisťou, aby sme v sebe našli odvahu a nadšenie zmeniť Slovensko. Rozumiem bolesti jeho rodičov a potrebe pripomínať našu povinnosť objasniť ich vraždu a odhaliť všetkých vinníkov. Ale nedajme sa pri tom zlákať lacnou politickou propagandou, ktorá nás vždy v dejinách priviedla skôr do slepej uličky, ako bližšie k spravodlivosti.

A napokon vás chcem o niečo poprosiť, najmä tých, ktorým ide naozaj o slobodu prejavu a nezneužívajú nešťastie iných na svoje politické ciele: Nezabudnite ani na odkaz Juliana Assangea. Tento austrálsky whisteblower odhalil pre nás a pre vás všetkých vojnové zločiny, korupciu a kriminálne správanie americkej administratívy v Afganistane a Iraku. Súdia ho za štandardné novinárske postupy a zverejnenia informácií, ktoré boli pravdivé a v dôležitom verejnom záujme. Mainstreamoví politici a novinári hanebne a zbabelo mlčia, ale vy si pamätajte: Žiadne médiá nebudú slobodné, kým nebude slobodný Julian Assange. Nemôžete bojovať za naplnenie odkazu Jána Kuciaka a ignorovať pritom odkaz Juliana Assangea. Ak „All for Jan“, tak potom aj „Jan for Assange“.

Zdroj: FB profil Eduard Chmelár