Minulý štvrtok som si na láskavé pozvanie pani Božidary Turzonovovej pozrel v Slovenskom národnom divadle dramatizáciu autobiografického románu Ali Rachmanovovej Ruské denníky o prerode ruskej spoločnosti v časoch boľševickej revolúcie. Bola to silná sugestívna výpoveď o zdanlivo nepochopiteľnom výbuchu násilia a nenávisti s vynikajúcimi hereckými výkonmi (najmä pri bravúrnych kreáciách Dominiky Žiaranovej či Janky Kovalčíkovej som si s úžasom uvedomil, aký potenciál sa v nich skrýva a ako ho ničí seriálová tvorba), ktorá otriasla vari všetkými divákmi. Sedel som zhodou okolností vedľa diplomata Jána Kubiša a cez prestávku sme si vymieňali dojmy z predstavenia. Položartom som povedal, aké šťastie vlastne máme, že Slovensko ležalo vždy na periférii, že bolo také malé, že každý každého tu poznal a že vďaka tomu sme nezažili ani „poriadny“ fašizmus, ani „poriadny“ komunizmus. Aj v najťažších časoch sa nepriatelia dokázali rozprávať a rešpektovať sa navzájom a ako príklad som spomenul vzťah Alexandra Macha a Laca Novomeského. Ján Kubiš sa zamyslel a povedal, že sa obáva, že to už neplatí. A ja som si uvedomil, že má vlastne pravdu, že súčasná atmosféra sa začína čoraz viac ponášať na tie najtemnejšie päťdesiate roky – ešte sa tu síce navzájom nevraždíme, ale tá vybičovaná nenávisť, paranoja a existencia čoraz uzavretejších skupín bez vzájomnej komunikácie neveštia do budúcnosti nič dobrého.
Žijeme v dobe, kedy na pravde prestáva záležať. Jeden z najväčších filozofov 20. storočia Bertrand Russell dokonca tvrdil, že pravda je pre väčšinu ľudí druhoradá, v skutočnosti uprednostňujeme názory, v ktorých sa cítime príjemne. Niečo na tom bude. Celý život bojujem proti kultom – nielen náboženským, ale aj politickým – a s rozčarovaním zisťujem, ako aj vzdelaní a kultúrni ľudia iracionálne podliehajú čaru nejakej osobnosti alebo filozofie tak, že sú pre ňu ochotní poprieť realitu. Nedávno som bol v jednom internetovom rádiu, v ktorom som vyvracal nepravdy Vladimíra Putina týkajúce sa dejín Ukrajiny a na moje prekvapenie sa ma poslucháčka celkom vážne spýtala, odkiaľ beriem istotu, že mám lepšie informácie ako ruský prezident. Vysvetľovať jej, že som riadne habilitovaný historik, mi prišlo také hlúpe ako keby neurochirurg musel odpovedať na otázku, odkiaľ berie istotu, že vie o mozgu viac ako Vladimír Putin. Ak vás táto historika pobavila, nemyslite si, že sa vás to netýka – takmer každý z nás má totiž nejakú oblasť, ku ktorej má emotívny vzťah a pri ktorej nie je schopný triezveho nadhľadu.
Vrátim sa k spomínaným Ruským denníkom. Ich vynikajúca dramatizácia dosiahla svoj účinok, že vami otriasla a že vás dojala. To je základný predpoklad toho, aby sa vyplo vaše kritické myslenie. Čítal som viacero sugestívnych výpovedí spisovateľov, ktorí po boľševickej revolúcii emigrovali. Čítal som Prekliate dni od Ivana Bunina, čítal som Prehovor od Vladimíra Nabokova, čítal som samozrejme trojzväzkové Ruské denníky od Ali Rachmanovovej a čítal som Nečasové úvahy od Maxima Gorkého. Bolo to dobré čítanie, ale teraz vám poviem, prečo som to všetko uveril iba Gorkému. Vo výpovediach všetkých spisovateľov, ktorí boli buď vyhostení alebo dobrovoľne opustili Rusko po boľševickej revolúcii, cítiť zatrpknutosť, frustráciu, hnev a v prípade Bunina neraz až zaslepenú demagógiu. Títo majstri pera dokázali plasticky opísať absurdnosť zverstiev, ktorých boli svedkami, no nedokázali pomenovať, z čoho sa táto obrovská nenávisť zrodila. Oni mali iba jednoduchý pocit, že Rusko je navždy stratené, že ich starý aristokratický svet bol najkrajším z možných svetov a vôbec nevnímali dlhodobé rozpory ruskej spoločnosti, hlad, nespravodlivosť a ukrutnosti cárskeho režimu.
Ivan Bunin s neskrývaným hnusom opisuje všetkých tých „otrhancov“ a „neotesancov“, celú tú „nenažranú špinavú luzu“ a rozčuľuje sa, ako je možné, že vliezli do cudzej záhrady a jedli cudzie jablká. Šokujúco tak pripomína tie rozmaznané pančatá bez štipky empatie, ktoré tak majstrovsky vykreslil Fraňo Kráľ v knižkách Jano a Čenkovej deti. Tu sa vám vynorí pred očami obraz biedneho chlapca z autobiografickej prózy Jano, ktorého zbili za to, že si natrhal zopár čerešní z farárovej záhrady. Takto opovržlivo sa na chudobu pozerá Ivan Bunin, prvý ruský nositeľ Nobelovej ceny za literatúru, ktorá podľa testamentu svojho zakladateľa mala podporovať humanizmus… Podobne som na rozpakoch, za čo vlastne oceňovali Aľu Rachmanovovú – či za literárne majstrovstvo alebo propagandistickú presvedčivosť – najmä ak si uvedomíme, že v roku 1936 si v Paríži prevzala cenu za „najlepší antiboľševický román súčasnosti“. V porovnaní s nimi Maxim Gorkij síce odmietol revolučné násilie, znechutenie z ktorého ho prinútilo opäť emigrovať, ale veľmi dobre chápal príčiny, ktoré viedli k revolúcii. Spisovateľ, ktorý nerozumie svojmu ľudu, sa totiž nikdy nemôže stať svedomím národa.
Ak sa s týmito poznatkami prenesieme na domácu pôdu, nemôžeme nevidieť určité paralely. Takmer všetci sme akosi slepí na jedno oko. Nevidíme brvno v tom svojom, ale hľadáme smietku v nejakom inom. Nerozprávame sa medzi sebou. A tí, ktorí sa s niekým rozprávajú, sú za to odsudzovaní a škandalizovaní. Sme precitlivení na urážky nejakej skupiny, ale ľahostajní voči urážkam iných skupín. To, že nedokážeme rozlišovať medzi kritikou a osočovaním, poukazuje na naše nízke nielen právne, ale aj etické vedomie. Ak toto viete, neprekvapí vás, že v krajine, v ktorej je pisárka okresného formátu Monika Tódová považovaná za špičkovú žurnalistku, je hulvát formátu Jána Slotu, komentátor Martin Šimečka, považovaný za bojovníka za slobodu. Robiť z tohto ničomníka, ktorý sa nechal počuť, že mu neprekáža, keď ľudí uráža, lebo urážať je jeho poslaním, prenasledovaného spisovateľa, je vrchol perverznosti.
Možno nie je dvakrát šťastné, že trestné oznámenie za hanobenie národa podali na Šimečku vládni politici, ale tu si musíme vyjasniť jednu vec: Buď tento trestný čin platí pre všetkých alebo pre nikoho. Šimečka nehanobil Slovákov ako súčasť svojej novinárskej práce, povedal to ako súkromná osoba na verejnom zhromaždení. Nie je pravda, ako píše vo svojom vyhlásení predsedníctvo spisovateľskej organizácie, Slovenského centra PEN, že „v žiadnej slobodnej spoločnosti nie je akceptovateľné, aby sa za názory vyslovené či napísané vo verejnom diskurze, podávali trestné oznámenia“. V našom právnom poriadku, rovnako ako aj v právnom poriadku všetkých členských štátov EÚ, sú aj verbálne trestné činy a právne kroky voči nim využívajú najmä predstavitelia súčasnej opozície veľmi často.
Napríklad v dôvodovej správe k návrhu novely trestného zákona, ktorú podávali minulý rok vtedy ešte vládni poslanci Mária Kolíková, Ondrej Dostál, Jana Bittó Cigániková a Tomáš Lehotský, sa píše, že „je potrebné kriminalizovať aj prípady verejného hanobenia skupiny osôb alebo jednotlivca pre ich skutočnú alebo domnelú rodovú identitu a tiež sexuálnu orientáciu“.
https://www.nrsr.sk/web/Dynamic/DocumentPreview.aspx… Dajme teraz bokom, že časť odborníkov už dlho upozorňuje, že v našom právnom poriadku je príliš široký „súbor nenávistí“, ktorými možno legitímne obmedziť slobodu prejavu, od trestného činu ohovárania, osočovania a poškodzovania dobrého mena cez trestné činy nebezpečného vyhrážania sa, šírenia poplašnej správy, podnecovania k vojne až po trestný čin podnecovania k národnostnej, rasovej a etnickej nenávisti. Ale buď diskutujme o jeho zúžení, prípadne odstránení, ako je to v anglo-americkom práve alebo nespochybňujme rovnosť pred zákonom iba preto, lebo ide o prominentného novinára. Aj takéto praktiky sú totiž ohrozovaním právneho štátu. Výzva, ktorú adresovalo premiérovi SC PEN, „aby sa vrátil k dodržiavaniu základných demokratických hodnôt a aby sa verejne dištancoval od týchto nedemokratických aktivít štyroch predstaviteľov strany Smer“ je preto absurdná. Čo je nedemokratické na dodržiavaní zákona? A kde bolo SC PEN, keď sa počas minulého volebného obdobia nepohodlní novinári vyhadzovali z práce a zatvárali sa opozičné médiá? Prečo vtedy neobhajovali tak principiálne slobodu prejavu? Mrzí ma, že najstaršia spisovateľská organizácia skĺzla k takémuto jednostrannému a nepresvedčivému politikárčeniu.
V prvom rade však musíme rozlišovať. To, že sa Martin Šimečka vyjadruje ako oplan, už vieme dávno. Vo svojom hlboko podpriemernom románe Záujem z roku 1997 sa napríklad o Slovensku rozpisuje takto: „Slovensko je čierna diera, v ktorej nenávratne miznú všetky rozumné myšlienky, jej gravitácii neunikne žiaden pokus o slobodné bytie a skončíme všetci v slovenskom jazyku, ktorý je fialový, drevený a napuchnutý ako jazyk obesenca.“ Na inom mieste zasa píše: „Krajina, z ktorej pochádzam (rozumej Slovensko – pozn. E. Ch.), nie je Európa, ale diablova riť.“ Tieto nevkusné slová prezrádzajú viac o autorovi ako o Slovensku, ale v rámci slobodného umeleckého vyjadrovania nie sú podľa môjho názoru právne napadnuteľné. Ale ak urážate a krivo obviňujete celé spoločenstvo vo verejnom vystúpení, vzťahuje sa na takéto prejavy trestný čin hanobenia národa.
Zaznamenal som, že niektorí Šimečkovi prívrženci i on sám sa pokúšali brániť dosť trápnou barličkou, že aj iní spisovatelia kritizovali národ, vrátane Ľudovíta Štúra. K tomu treba povedať len toľko, že nedokázať rozlišovať medzi kritikou a osočovaním, resp. hanobením je známkou hlbokej nevzdelanosti. Aj ja som predsa tvrdým kritikom tejto spoločnosti. Ale nešpiním ju ako celok, nepripisujem jej najhoršie vlastnosti a hlavne: nevznášam voči nej falošné a lživé obvinenia. No porovnávať tohto duchovného bezdomovca s Ľudovítom Štúrom je už primitivizmus najhrubšieho zrna. Štúr tento národ hlboko miloval, snažil sa ho duchovne i materiálne pozdvihnúť, preto vedel, „kde leží naša bieda“ a kde treba zalomcovať naším svedomím. Bola to konštruktívna kritika vyvierajúca z nesmiernej lásky a zodpovednosti k svojmu ľudu, ktorá bola sprevádzaná vždy aj návrhmi riešenia. Oproti tomu Šimečkove pamflety sú deštruktívne, prská z nich žlč, kypí z nich nenávisť voči národu, ktorému vôbec nerozumie a o ktorom nič nevie. Svojim študentom som vždy prízvukoval, aby čítali Štúra, že v ňom nájdu kľúč k porozumeniu našej podstaty. Raz pred rokmi, keď som cestoval z Nitry do Bratislavy autobusom s jednou svojou študentkou, mi táto slečna (myslím, že sa volala Lucia) povedala: „Toto mohol napísať len vznešený človek.“ Nepoznám lepšiu charakteristiku Štúrovho ducha. Áno, bol to vznešený človek, a tak aj uvažoval. A je vrcholne trápne, ak nevzdelaní progresívci ako speváčka Katka Koščová najprv pohŕdavo vyhlasujú, že nepotrebujú čítať Štúra, že im nemôže nič dať – a potom sa na neho odvolávajú pri obrane obyčajného hulváta.
Podobne ako Šimečka sa o Slovákoch vyjadrujú aj Árpád Soltész a Štefan Hríb. Viete, čo majú spoločné? Ani jeden z nich nedokončil vysokú školu. Nikdy som nepovažoval vysokoškolské vzdelanie za akýsi snobský predpoklad múdrosti, to vôbec nie. Stretol som jednoduchých ľudí, remeselníkov i gazdinky, ktorí mali v sebe viac životnej múdrosti a morálky ako nejaký vyštudovaný právnik. Ale všímam si, ako ľudia, ktorí chceli dosiahnuť vysokoškolský diplom, majú z tohto svojho životného neúspechu komplexy, ktoré si vybíjajú na komkoľvek a čomkoľvek. Fascinuje ma, že v spoločnosti, v ktorej médiá zaplavili hlboko podpriemerní ľudia, sú za nadštandardných alebo elitných intelektuálov považovaní totálni hlupáci. Urážky Árpáda Soltésza, ktorý sa vyjadruje o Slovákoch podobne ako Martin Šimečka, vás prestanú rozčuľovať, keď pochopíte, že je to nedovzdelaný chudák, ktorý si svoje mindráky lieči práve na tých, ktorí ho svojimi vedomosťami zatieňujú.
V nedávnom rozhovore s Fedorom Gálom sa strašne pokúšal byť mu vyrovnaným partnerom, ale vyzeralo to, ako keď sa žubrienka tvári, že je mladá šťuka. O čo menej o danej problematike vedel, o to sebavedomejšie o nej táral a o to expresívnejšie slová používal. V jednom momente z neho vyletelo: „Idea mostu medzi východom a západom je ruská propaganda.“ – „Naozaj?“ spýtal sa s úsmevom Fedor Gál. – „Jasné,“ odpovedal sebaisto Árpád ako Jazmínko v krajine klamárov. „To prišlo z Ruska.“ Myslím, že v tej chvíli začal T. G. Masaryk rotovať v hrobe. Na jednej strane on nebol bohvieako originálny mysliteľ. Napríklad často citovanú myšlienku „Štáty sa rodia a padajú na ideách, ktoré ich stvorili“ prevzal od rímskeho štátnika a filozofa Ciceróna a jeho Česká otázka je plná odstavcov priamo prevzatých, ale neodcitovaných z Kollárovej Rozpravy o slovanskej vzájomnosti (dnes by sme tomu hovorili plagiát). Ale ak mu možno pripísať nejakú originálnu geopolitickú myšlienku, tak je to práve idea mostu medzi Západom a Východom. A vyvodiť z toho, že Masaryk bol rusofil, je ukážka stupňa intelektu, ktorý by nebol partnerom ani pre odborného asistenta zo Sládkovičova.
Lev Nikolajevič Tolstoj sa istú časť svojho života usiloval vžiť do uvažovania aj tých najväčších čudákov. Mal jedného chudobného priateľa, ktorý si za svoje posledné peniaze kúpil plechového vtáčika na kľúčik. Úporne sa snažil tento nezmyselný čin pochopiť, až kým mu nezišlo na um, že tento jeho známy je jednoducho truľo. „Deväťdesiat percent zlých alebo nezmyselných ľudských činov sa dá vysvetliť ich hlúposťou,“ zaznamenal jeho slová v Jasnopolianskych zápiskoch jeho lekár Dušan Makovický.
Jan Werich by povedal, že nad hlúposťou sa vyhrať nedá, ale bojovať sa s ňou musí. Musíme sa teda vyrovnať s tým, že pred sebou máme exemplárnych hlupákov, ktorí sa tu snažia nastoliť idiokraciu. Pre mňa títo opovrhnutiahodní ľudia nie sú výzvou pre nejaké trestné konanie – to nechám na právnikov a politikov. Pre mňa sú výzvou, aby som napísal taký zrozumiteľný výklad moderných slovenských dejín, jeho velikánov, hrdinov, ale aj zbabelcov, zločincov a pochábľov, taký príbeh našej cesty k vlastnej štátnosti a jej zmyslu, že ho pochopí každý, kto chce. Jedine tak sa dá vyhrať nad nevzdelanosťou a ignoranciou.
Zdroj: FB profil Eduard Chmelár
Musíš byť prihlásený pre poslanie komentára.