Pred 80 rokmi, 16. februára 1944, bol v koncentračnom tábore Buchenwald zavraždený jeden z najvýznamnejších slovenských politikov prvej polovice 20. storočia, spoluzakladateľ Česko-slovenskej republiky, vedúca osobnosť sociálnych demokratov na Slovensku v medzivojnovom období, účastník prvého i druhého zahraničného odboja Ivan Markovič. Hoci zohral kľúčovú úlohu ako jeden z otcov zakladateľov Česko-Slovenska, zostal v tieni Masaryka, Štefánika a Beneša, s ktorými úzko spolupracoval a dnes je neprávom takmer zabudnutý. Pripomeňme si význam a životné dielo tohto slovenského velikána.
Rodák z Myjavy sa stal už vo veku 21 rokov jedným zo spoluzakladateľov časopisu Prúdy, ktorý zohral významnú úlohu pri formovaní politického liberalizmu na Slovensku. Prúdisti sa ako prví vyjadrili jednoznačne za česko-slovenskú politiku, a to ešte v čase, keď ostatní uvažovali buď o federácii v rámci habsburskej monarchie (Milan Hodža), alebo o autonómii v rámci Uhorska (Andrej Hlinka) alebo o spojení s Ruskom (Vajanský) alebo dokonca o zjednotení s Poľskom. Mladí liberáli kritizovali nečinnosť martinského vedenia Slovenskej národnej strany, kde bolo podľa nich „ticho ako na cintoríne“ a vystupovali vyhranene čechoslovakisticky. Povzbudzovali ich k tomu aj výsledky ankety, ktorú časopis zorganizoval. Po ukončení štúdia práva sľubnú kariéru advokátskeho koncipienta prerušila prvá svetová vojna. Ivan Markovič bojoval ako príslušník rakúsko-uhorskej armády na východnom fronte, kde sa dostal do ruského zajatia.
Tam sa stal veľmi rýchlo vedúcim činiteľom Slovákov v Rusku a po kontaktoch s M. R. Štefánikom začal organizovať nábor do jednotiek česko-slovenského vojska v Rusku. Tu čelil sporom medzi prívržencami česko-slovenskej a rusko-slovenskej orientácie, ktoré chcel vyriešiť zvolaním zjazdu Slovákov v Rusku. Štefánik to však zamietol a autoritatívne presadil česko-slovenskú orientáciu. Vyvolal tým nevôľu u amerických Slovákov. Situáciu zachraňoval Ivan Markovič v liste Slovenskej lige z 15. marca 1917, ktorý považujem za najracionálnejšie zdôvodnenie rozhodnutia o orientácii slovenského odboja na Česko. Svoj postoj vysvetľoval takto: „My Slovania z Rakúsko-Uhorska neboli sme prijatí ani oficiálnym, ani spoločným Ruskom tak, ako ste si to predstavovali vy a ako sme to považovali za samozrejmé a jedine možné my. Ani oficiálne, ani spoločenské Rusko nie je „slovanské“ v tej miere, aby mohlo byť základom nášho oslobodenia. Štáty sa nemôžu budovať na citoch. Budujú sa len na vzájomnej výhodnosti. Tým bol určený aj smer našej akcie, a to tak, že my musíme presvedčiť Rusko – ak to presvedčenie nemá a ono ho fakticky nemalo – o potrebe nášho oslobodenia. A tu sme museli rátať nie s citmi, ale s faktami, nie s abstraktným ideálnym, ale s reálnym každodenným životom. Výsledkom týchto faktov je naše spojenie s Čechmi i naša snaha o vytvorenie samostatného štátu.“
Markovič si citlivejšie ako Štefánik uvedomoval, že väčšina osobností nášho zahraničného odboja opustila Slovensko ešte pred „novým rozmachom česko-slovenskej vzájomnosti“. Odniesli si tak z vlasti výlučne ruskú orientáciu. „Ak sa chcú Slováci zachrániť, tak ako samostatná politická jednotka nikdy nebudú uznaní, lebo tendencia svetovej politiky je štáty zlučovať, a nie tvoriť nové životaschopné štátiky. Slovensko je pre projektovaný česko-slovenský štát dôležité, lebo bez Slovenska by bolo Česko geopoliticky slabé a nemohla by mu byť zverená úloha tvoriť protinemeckú bariéru. Avšak čo by sa stalo so Slovenskom, keby nebolo pripojené k českým krajinám? Stalo by sa ruskou guberniou? Rusko to nechce, Európa to nepripustí. Pre Slovensko teda ostáva ešte jedna alternatíva – pripojenie alebo ponechanie ho v Uhorsku. Maďari sa pre nás nebili a nebudú biť. Takže zahynieme. Zahynieme tým skôr, že by na to v tom prípade dali Maďarom voľnú ruku. Význam česko-slovenského štátu je ešte v tom, že by sa ním Slovanstvu nepriateľský maďarský kmeň oddelil od nemeckého,“ uvažoval Ivan Markovič.
V marci 1918 viedol Ivan Markovič spolu s Vladimírom Hurbanom (synom Svetozára Hurbana Vajanského) rokovania so sovietskou vládou v ruskom meste Penza (asi 550 kilometrov juhovýchodne od Moskvy). Výsledkom týchto rokovaní, ktoré za sovietsku stranu viedol ľudový komisár Trockij, bola významná dohoda z 26. marca 1918, na základe ktorej Rada ľudových komisárov sovietskeho Ruska povolila česko-slovenským légiám odchod domov. Tak sa začala strastiplná komplikovaná cesta 45 000 legionárov cez Rusko a Sibír až do Európy. Bol to prvý veľký diplomatický úspech Ivana Markoviča. V máji 1918 ho Milan Rastislav Štefánik vymenoval za tajomníka Česko-slovenskej národnej rady v Rusku. Ivan Markovič sa zúčastnil aj na mimoriadne dôležitom rokovaní predstaviteľov domáceho a zahraničného odboja v Ženeve v októbri 1918, na ktorom sa dohodol spôsob prechodu na nový režim po kapitulácii Rakúsko-Uhorska. Markovič odtiaľ poslal 17. októbra posolstvo určené domácej slovenskej politickej reprezentácii, aby v žiadnom prípade nerokovala s novou Károlyiho vládou, ktorá signalizovala ponuku autonómie pre Slovensko. Markovič varoval, že by to ohrozilo slovenské záujmy a posilnilo maďarské ašpirácie na zachovanie jednotného Uhorska. Po skončení bojov sprevádzal Tomáša G. Masaryka na jeho triumfálnej ceste vlakom z Paríža do slobodnej Prahy.
Ivan Markovič býva spravidla označovaný za predstaviteľa centralistickej čechoslovakistickej orientácie. Takéto hodnotenie je však trochu zjednodušené a príkre. Predovšetkým, jeho pragmatický čechoslovakizmus neznamenal, že by sa o Slovensko nezaujímal. Práve naopak. Osobne sa angažoval pri obnovení činnosti Matice slovenskej, na ktorej činnosť vyzbieral od zahraničných Slovákov 15 000 frankov. Odmietanie snáh o autonómiu zdôvodňoval tým, že v danej etape vývoja slovenskej spoločnosti by to posilnilo maďarskú iredentu a ohrozilo jednotu česko-slovenského štátu.
Najzrozumiteľnejšie to vysvetlil vo svojom vystúpení v Národnom zhromaždení 27. februára 1920. Pri prerokovávaní návrhu Ústavy ČSR obhajoval zakotvenie československého národa ako jediného štátotvorného národa tým, že ak by Slováci prijali koncepciu samostatného slovenského národa, degradovali by sa v novom štáte do pozície národnostnej menšiny. Amerických Slovákov ubezpečil, že potreba samosprávy Slovenska je nateraz zabezpečená tým, že otázky školstva, cirkvi, zdravotníctva, poľnohospodárstva či obchodu budú spravované jednotlivými župami. Z hľadiska historickej skúsenosti s týmto stanoviskom nemusíme súhlasiť, ale nemôžeme poprieť, že Ivan Markovič bol v tejto otázke prísne autentický a jeho motiváciou nebolo podceňovanie Slovenska, ale obavy o jeho integritu v čase stále aktívnej maďarskej iredenty. Pre neho (a v tom čase aj pre Milana Hodžu) znamenala autonómia rozbitie štátnej jednoty, o ktorú sa v tom čase stále ešte zápasilo. Naplnenie slovenských potrieb videl predovšetkým v prehlbovaní demokratizácie spoločnosti. To bol jeho najväčší úprimný politický záujem v medzivojnovej republike.
Ivan Markovič nepatril k zakladateľským osobnostiam slovenskej sociálnej demokracie. K sociálnym demokratom sa spolu s Ivanom Dérerom pridal až na prvom zasadnutí Klubu slovenských poslancov Národného zhromaždenia v Prahe, keď zistil, že drvivá väčšina zástupcov ľudu je nielen pravicovo orientovaných, ale agrárnici a národniari zároveň presadzovali, aby sa Slovensko aspoň prechodný čas spravovalo autoritatívne až diktátorsky. K tomuto postoju ich viedla nie celkom nerealistická obava, že Slovensko nemajú pod kontrolou. Faktom bolo, že keby sa na Slovensku konalo referendum, ako to v tom čase požadovala maďarská delegácia na rokovaniach vo Versailles, väčšina obyvateľov by hlasovala za zotrvanie v Uhorsku. Sociálni demokrati tieto obavy odmietli a spolu s ľudákmi v účelovej koalícii presadili všeobecné volebné právo aj na Slovensku.
Niektorí historici obviňujú Markoviča, že sa pridal k sociálnym demokratom z utilitárnych, konkrétne mocenských dôvodov. Faktom je, že zo začiatku ani Markovič a už vôbec nie Dérer neboli presvedčenými sociálnymi demokratmi a tvorili ich pravé krídlo. Rovnakým faktom však je, že Ivan Markovič sa od začiatku profiloval ako presvedčený demokrat, ako jeden z najradikálnejších demokratov svojho času vôbec. Prejavilo sa to nielen v zápase za všeobecné, rovné a tajné volebné právo, ktoré bolo jedným z najväčších víťazstiev sociálnej demokracie, ale aj pri príprave a schvaľovaní občianskeho zákonníka, jednej z najmodernejších noriem tohto druhu v Európe. A tým presadzoval sociálnodemokratické hodnoty viac ako mnohí vtedajší autentickí ľavičiari.
Ivan Markovič bol vôbec prvým (a v medzivojnovej republike jediným) Slovákom na poste ministra obrany, rovnako ako aj prvým Slovákom na poste ministra školstva. Je iróniou osudu, že v čase, keď Národné zhromaždenie schvaľovalo ľudácky návrh zákona o autonómii Slovenskej krajiny (22. novembra 1938), viedol schôdzu parlamentu ako jeho podpredseda. Napriek jeho nesúhlasu sa rozprava nekonala a ústavný zákon bol schválený v prvom a druhom čítaní za necelú hodinu. Hoci sociálni demokrati napokon s autonómiou súhlasili, Jozef Tiso vydal už 16. novembra 1938 nariadenie o zastavení a zákaze ďalšej činnosti sociálnej demokracie na Slovensku. Správa o vyhlásení Slovenského štátu 14. marca 1939 zastihla Ivana Markoviča v Brne. Tam sa dozvedel, že sa ocitol na Tukovom zozname nepriateľov štátu a Tisova vláda sa ho chystá zatknúť a deportovať do Ilavy. Rozhodol sa nepokračovať v ceste do Bratislavy a zostať v Prahe. So svojou rodinou sa už nikdy nestretol. Skoro ráno 1. septembra 1939 ho gestapo zatklo. Markovičova manželka našla v Prahe už len vyrabovaný byt. Neskôr bol transportovaný do koncentračného tábora Dachau a odtiaľ ho presunuli do Buchenwaldu, kde zahynul.
Ivan Markovič zásadným spôsobom prispel k vzniku Česko-slovenskej republiky a k presadeniu všeobecného, rovného a tajného volebného práva na Slovensku. To, že sme na neho zabudli, spôsobil predovšetkým fakt, že komunistický režim ho vytlačil do úzadia. Po roku 1989 sa k nemu ľavica nehlásila a pravica mala vlastných hrdinov. Dlhé roky som vyčítal sociálnej demokracii na Slovensku, že sa hlási viac k davistom (čo boli síce vynikajúci intelektuáli, ale komunistického razenia) ako k sociálnym demokratom. Nikto iný za nich tento dlh nesplatí. V poslednom čase badať určitú nápravu, keď predstavitelia strany Smer-SD zrekonštruovali náhrobný pomník zakladateľa slovenskej sociálnej demokracie Emanuela Lehockého. Rovnakú poctu by si zaslúžil aj Ivan Markovič. Pravda, tento hrdina prvého i druhého zahraničného odboja nemá vlastný hrob. Jedinou pamiatkou na neho je dlaždica pred vchodom do domu, v ktorom býval (Boženy Němcovej 2 v Bratislave), na ktorej je vyryté: „Tu žil Ivan Markovič, nar. 1888, zatknutý 1. 9. 1939 v Prahe, deportovaný do Dachau, do Buchenwaldu, zavraždený 16. 2. 1944.“ Slovenskí sociálni demokrati, ale aj protifašistickí bojovníci by na túto kľúčovú postavu našich moderných dejín nemali zabúdať. Zaslúžil by si dôstojný pomník alebo aspoň symbolický hrob zodpovedajúci jeho významu.
(Na snímke generál Štefánik s Ivanom Markovičom na jar 1918 v Paríži)
Zdroj: FB profil Eduard Chmelár
Musíš byť prihlásený pre poslanie komentára.