“Artsakh bol obetovaný“ – Arménsko po búrke (II)

Takmer všetci Arméni v septembri minulého roka utiekli z oblasti Náhorného Karabachu do susednej Arménskej republiky, aby unikli postupujúcim azerbajdžanským vojakom. Náš autor viedol rozhovory v Jerevane. V trojdielnom seriáli arménski politológovia podrobnejšie klasifikujú udalosti minulej jesene a súčasnú situáciu v Arménsku. (Epizóda II po I, 12. februára 2024)

Arménsky premiér Nikol Pashinyan – od obľúbenca ľudí po tragickú postavu?

Európska rada vydala 7. októbra 2022 toto vyhlásenie:

„Vyhlásenie po štvorstrannom stretnutí prezidenta Alijeva, premiéra Pašinjana, prezidenta Macrona a prezidenta Michela, 6. októbra 2022

Prezident Azerbajdžanu a predseda vlády Arménska sa stretli 6. októbra 2022 v Prahe na okraji prvého Európskeho politického spoločenstva na pozvanie prezidenta Francúzskej republiky a predsedu Európskej rady.

Arménsko a Azerbajdžan opätovne potvrdili svoj záväzok voči Charte Organizácie Spojených národov a Deklarácii z Alma Ata z roku 1991, ktorými si obe navzájom uznávajú svoju územnú celistvosť a suverenitu. Potvrdili, že to bude základom pre prácu hraničných komisií a že najbližšie zasadnutie hraničných komisií sa uskutoční koncom októbra v Bruseli.

S Arménskom bola uzavretá dohoda o povolení civilnej misie EÚ pozdĺž hranice s Azerbajdžanom. Azerbajdžan súhlasil so spoluprácou s touto misiou v tomto smere. Misia sa začne v októbri a potrvá maximálne dva mesiace. Cieľom tejto misie je vybudovať dôveru a prispieť hraničným komisiám prostredníctvom ich správ.“

Toto krátke vyhlásenie, ktorému sa v tom čase venovala malá pozornosť, aspoň v západnej verejnosti, sa dá čítať len tak, že arménsky premiér Nikol Pašinjan skutočne uznal región Náhorného Karabachu (arménsky Artsakh) – aj keď trochu záhadne spôsobom – ako súčasť Azerbajdžanu! Skúsme to stručne uviesť do kontextu.

Pražská deklarácia v kontexte

Pražské stretnutie Pašinjana a Alijeva nebolo prvé pod záštitou Charlesa Michela. Títo traja sa už stretli v Bruseli 15. decembra 2021, 6. apríla 2022, 22. mája 2022 a o mesiac skôr, 31. augusta 2022, naposledy, ako bolo povedané, aby „pracovali na jednom na zintenzívnenie mieru zmluva.”

Na týchto stretnutiach bola opakovaná kritika zo strany Arménska. Bývalá poslankyňa Naira Karapetyan o májovom stretnutí napísala: „V záverečnej deklarácii sa vôbec nespomína otázka štatútu (Náhorného Karabachu). Nie je tam ani zmienka o práve na sebaurčenie. Namiesto toho sa hovorí o „právach a bezpečnosti Arménov v Karabachu“. A to nezdôraznil arménsky vodca, ale predseda Európskej rady Charles Michel.“ A arménsky politológ Varushan Gegamyan dodal: „S Azerbajdžanom sa pripravuje ‚mierová zmluva‘, ktorej hlavným ustanovením je tzv. uznanie svojej územnej celistvosti vrátane Karabachu.“ Za týchto podmienok Karabach očakáva úplnú „dearmenizáciu“. Plánované vytýčenie hraníc a odblokovanie dopravných tepien by tiež neveštilo nič dobré. Tento proces povedie k odovzdaniu všetkých území enklávy Azerbajdžanu a vytvoreniu dopravných koridorov cez Arménsko, pričom nie je jasné, čo na oplátku dostane samotné Arménsko.

Necelé dva týždne po štvrtom stretnutí, 13. septembra 2022, Baku prvýkrát priamo zaútočilo na arménske územie, čím porušilo krehké prímerie z 9. decembra 2020 ťažkým delostrelectvom, veľkokalibrovými zbraňami, raketovými systémami a dronmi. V blízkosti hraníc bolo ostreľovaných 36 osád, vrátane známeho liečebného domu Jermuk. Azerbajdžanské sily prenikli až osem kilometrov hlboko do vnútrozemia Arménska, kde sa usadili a nelegálne okupovali oblasti dodnes. Tam bolo viac ako 200 úmrtí. Ruské mierové jednotky, ktoré mali garantovať dodržiavanie dohody o prímerí uzavretej medzi Azerbajdžanom a Arménskom, stáli – podobne ako Európska únia – a nič nepodnikli. ODKB, hovorovo: „Putinovo NATO“, kde platia rovnaké asistenčné povinnosti, tiež nezasiahlo, hoci tentoraz, na rozdiel od jesene 2020, bol priamo napadnutý člen aliancie.

Tri týždne po azerbajdžanskej invázii do Arménskej republiky podpísali Pašinjan a Alijev Pražskú deklaráciu. Takmer o dva týždne neskôr Európska únia vyslala do Arménska od 20. októbra do 19. decembra 2022 ohlásenú pozorovateľskú komisiu „EU Monitoring Capacity to Armenia“ (EUMCAP), ktorá sa podľa Európskej rady údajne „ukázala ako účinná a pomohla budovanie dôvery v nestabilnej situácii.“

Presne týždeň pred ukončením operácie EUMCAP Azerbajdžan začal s blokádou Lachinského koridoru, ktorá sa skončila o deväť mesiacov neskôr, 19./20. September 2023 vyústil do vojenského dobytia Artsašskej republiky a vyústil do úteku takmer všetkých 120 000 karabašských Arménov.

To, že EÚ 20. februára 2023 vyslala na arménsku stranu hranice s Azerbajdžanom ďalšiu pozorovateľskú misiu EUMA, tentoraz na obdobie dvoch rokov, už vývoj udalostí nijako neovplyvnila. To isté platí o dvoch ďalších stretnutiach Pašinjana a Alijeva s Charlesom Michelom v Bruseli 14. mája 2023 a 15. júla 2023, kde – v čase vrcholiaceho hladovania Artsakh – obe strany nielen ako v októbri 2022 v Prahe , opätovne potvrdila vzájomnú územnú celistvosť a suverenitu, ale spresnila to aj poskytnutím presných informácií o územnom rozsahu oboch krajín (Arménsko: 29 800 km2, Azerbajdžan 86 600 km2). Obe neznamenali nič menšie ako Pašinjanovo opätovné potvrdenie uznania Karabachu ako súčasti Azerbajdžanu.

Vzdať sa Artsakhu, aby bolo zachránené Arménsko? – Pašinjanova politika

Čo mohlo motivovať arménskeho premiéra k tomu, aby vo veľmi napätej situácii vo svojej krajine trikrát podpísal túto deklaráciu spolu s azerbajdžanským diktátorom Ilhamom Alijevom a v tichosti tak uznal Karabach za integrálnu súčasť Azerbajdžanu?

Keďže toto opatrenie vždy prebiehalo v rámci „vzájomného uznávania územnej celistvosti a suverenity“, je veľmi zrejmý nasledujúci predpoklad: Pašinjan, ktorý bol úplne pritlačený k múru a opustený všetkými vonkajšími aktérmi, sa pokúsil – v neposlednom rade aj na pozadí Alijevových opakovaných územných nárokov v priebehu rokov na juhoarménske regióny Syunik a Vayots Dzor, ktoré nazval „západným Zangesurom“, a dokonca aj na hlavné mesto Jerevan, ako aj jeho hrozbu presadiť pozemné spojenie s exklávou Nachičevan nad arménskym územie v prípade potreby silou – zachrániť to, čo podľa jeho názoru ešte možné bolo: Celistvosť a suverenitu Arménskej republiky! (Je celkom možné, že v pozadí EÚ v podobe Charlesa Michela presadzovala politiku cukru a biča. A je celkom možné, že muž v Kremli praktizoval podobnú politiku na trilaterálnych stretnutiach v Rusku. …) V skratke: Pašinjan upustil od nároku na suverenitu a územnú celistvosť de facto Arménsko neuznanej republiky Artsakh, aby zachoval tieto princípy pre arménsku vlasť.

Je zrejmé, že Arméni prijímajú a interpretujú Pašinjanovo správanie veľmi kontroverzne a karabašskí Arméni ho dokonca označujú za zradu. Bývalý ombudsman Artakskej republiky pre ľudské práva Artak Beglaryan, ktorý ako takmer všetci Arméni utiekol z Karabachu a teraz žije v Jerevane, je stále pomerne umiernený: „Pašinjan v prejave na konci decembra 2023 povedal, že dostal určité bezpečnostné záruky zo strany EÚ . A to nielen teraz, ale aj v októbri 2022 po útoku na Jermuk a regióny Gegharkunik a Syunik. Výsledkom bolo – pozorovateľská komisia EÚ v Arménsku! Arménsko bolo pod tlakom oboch strán: EÚ aj Ruska. Obaja využili obavy arménskej vlády poukazovaním na hrozbu z azerbajdžanskej strany. A Pashinyanovi bolo povolené – samozrejme! – nezačínať nový konflikt s Azerbajdžanom. Na jednej strane chceli chrániť územie Arménska, ale aj začleniť práva Arménčanov z Arménska do rokovaní s Azerbajdžanom. Ale to nefungovalo.

Cítime sa sklamaní! Arménsko malo záväzky voči Artsakhu 30 rokov a potom ich v určitom bode prestalo plniť a pomoc zrušilo. A čo viac, záujmy Arméncov z Artsakhu sa dostali do veľkej hry a obetovali sa záujmom Arménska o územnú celistvosť.

„Veľká hra“

Jerevanský politológ Hakob Badalyan podrobnejšie vysvetľuje, o čom mohla byť zlovestná „veľká hra“: „Arménsko bolo najslabším článkom reťaze! EÚ nechcela tlačiť na Azerbajdžan – nielen kvôli plynu a rope, ale aj preto, že táto krajina má byť aj múrom medzi Ruskom a Iránom. Tiež brána do Kaspického mora a Strednej Ázie. V tomto smere Azerbajdžan nemôže byť nahradený ničím a nikým. Iná cesta prakticky neexistuje – jedinou možnosťou je Indický oceán!“

Na otázku, či EÚ už Arménsko zradila ešte predtým, ako sa ho Rusko vzdalo, Badalyan odpovedal, že Rusko v tejto otázke hralo otvorenejšiu hru. Západ chytil Pašinjana do pasce menej priamym tlakom ako „reťazcom diplomatických nástrojov“: „V roku 2001 bol Charles Michel na Kaukaze a ponúkol Arménsku podporu vo výške 2,6 miliardy eur – 1,6 miliardy ako dar a jednu miliardu ako lacnú pôžičku – pre rôzne programy a projekty. Štyri alebo päť mesiacov pred pražským stretnutím Pašinjan povedal Národnému zhromaždeniu: „Západ požaduje, aby sme znížili prekážku Artsakh. Potom nám sľubuje oveľa väčšiu podporu pre samotné Arménsko.‘ 31. augusta 2022 sa Michel stretol s Pašinjanom a Alijevom v Bruseli. Na tomto stretnutí sa EÚ pokúsila predložiť Arménsku možnosti opätovného začlenenia Artsachu do Azerbajdžanu. Arménsko sa pokúsilo vzdorovať – a o dva týždne neskôr došlo k azerbajdžanskému útoku na Jermuk! EÚ mohla vtedy Pašinjanovi poslať odkaz: „Ak nevyriešite problém Artsakh, nebudeme čeliť azerbajdžanskej hrozbe!““

O tri týždne neskôr Pašinjan podpísal Pražskú deklaráciu – sprostredkovaním, alebo skôr pod tlakom Charlesa Michela. Hakob Badalyan naznačuje, že po tomto brutálnom útoku na územie republiky Pashinyan zrejme zmäkol. Stále nechce arménskeho premiéra obviniť z ničoho zlého – „Pashinyan sa maximálne snažil zabrániť vojne“ – ale: „Faktom je, že sme stratili Artsakh a nič sme nedostali!“ Podobne sa vyjadril aj Artak Beglaryan. : „Pašinjan Výmenou za uznanie územnej celistvosti Azerbajdžanu mali byť zaručené práva Arménov žijúcich v Artsachu. Ale to sa nestalo!“

„Už sme unavení!“

Iný pohľad na udalosti má arménsky germanista a tlmočník Hrachya Stepanyan, ktorý žije v Jerevane: „Predpokladám, že Pašinjan a jeho poradcovia sa od začiatku zhodli, že sa chcú čo najrýchlejšie zbaviť karabašského problému. O návrate tejto oblasti Azerbajdžanu sa pravdepodobne uvažovalo už vtedy, keď sa Pašinjan stal v máji 2018 premiérom. Je možné, že už vtedy ľudia uvažovali o privedení karabašských Arménov do Arménska. Keď sa Pašinjan dostal k moci, politická orientácia Arménska sa veľmi rýchlo zmenila smerom na Západ. Vtedy často vyhlasoval, že bude presadzovať „multivektorovú politiku“. Mám podozrenie, že on a jeho priatelia sa v tom čase mylne domnievali, že Západ sa dá zapojiť zdôraznením, že Arménska republika aj Republika Artsakh sú demokratické štáty. To nefungovalo, ale myslím si, že to je to, čo si o Arménsku dlho mysleli a praktizovali. To bola jej najväčšia chyba. Západ vždy zradil Arménsko!“

Ale, hovorí Stepanyan, pomerne veľa ľudí v Arménsku sa v tom čase pohrávalo s myšlienkou vzdať sa Karabachu: „Dokonca sa ozvali hlasy: ‚Prečo by tri milióny Arménov mali trpieť kvôli 120 000 Arméncom z Arménska?‘ Mali by sme nie je žiadnym tajomstvom: Karabachský konflikt nie len Azerbajdžan, ale aj my, Arménska republika, sme sa v našom vývoji dostali ďaleko späť. Celých 30 rokov sme počúvali len: „Sme vo vojne, sme v blokáde – a chceme žiť dobre alebo lepšie!“ A zároveň bola celá krajina vyplienená! Zo skorumpovaných klanov okolo (bývalých prezidentov) Roberta Kocharjana – stále najbohatšieho Arména; Už v roku 2009 sa hovorilo, že bude mať okolo sedem miliárd dolárov – a Serzh Sargsyan. Z času na čas ľudia hovorili: ‚Už sme unavení! Vráťte Náhorný Karabach, aby sme sa mohli stať normálnou krajinou!“

A táto nudná „únava“ spolu s nepokojom a strachom z neistej budúcnosti je náladou, ktorá teraz, po sviatku, zasiahla veľké kruhy v krajine. Nielenže zlyhali všetci vonkajší aktéri, skoro by ste si mohli myslieť, že aj tie strany, ktoré boli voči sebe najviac nepriateľské, sa spojili v temnote proti Arménom! Zo všetkých ľudí dala EÚ ruskému prezidentovi Putinovi tie najlepšie argumenty, aby si verejne umýval ruky nevinnosti…

Ak sa Arméni už cítia – a nie prvýkrát – sklamaní celým svetom, platí to dvojnásobne pre karabašských Arménov: Aj oni sa cítia opustení svojou „vlasťou“, ak nie dokonca zradení!

A Pašinjan? Možno sa politik, ktorý sa dostal k moci pred takmer šiestimi rokmi ako revolucionár a obľúbenec ľudí, zapíše do dejín ako najtragickejšia postava.

Zdroj: https://globalbridge.ch/arzach-wurde-geopfert-armenien-nach-dem-sturm-ii/