Keď opozícia jačí, že vláda sa chystá prevziať kontrolu nad médiami verejnej služby na orbánovský spôsob, zaujímalo by ma, ako nazývajú to, čo panuje v RTVS dnes. Iste, nešťastné výroky Andreja Danka o tom, že štát by mal vládnuť pevnou rukou a verejnoprávna televízia by mala byť štátna, neprispievajú k zažehnaniu pocitu ohrozenia, ale to nič nemení na mojej otázke. Včerajšia relácia Večera s Havranom nie po prvý raz priniesla takú bezočivo jednostrannú debatu (jednostrannú zložením hostí aj pohľadom na vec), že niečo také by si nedovolila ani súkromná televízia. Lenže túto si platíme všetci z našich daní. A väčšinový divák v nej nielenže nepočuje svoj názor, ale jeho postoj je aj primitívne znevažovaný.
Nešlo pritom o banálnu tému, v ktorej vládne konsenzus. Išlo o závažný spor o podobu tohto sveta prezentovaný nielen z jednostranného ideologického pohľadu, ale aj s množstvom nezmyslov, či (ak chcete) „hoaxov“, ako sa to dnes moderne hovorí, ktorým nemal kto oponovať. Všetci vrátane moderátora demagogicky napádali vládu, volali po väčšom zbrojení a vzývali akýsi „liberálny medzinárodný poriadok“, ktorý nepoznám. Lebo súčasný, aj keď iba formálne platný medzinárodný poriadok vytvorený po druhej svetovej vojne a založený na Charte OSN, tvoril rozhodujúcou mierou aj Sovietsky zväz, a ten nikdy nepatril medzi liberálne demokracie. Účastníci debaty nám vlastne vnucovali ideologický „medzinárodný poriadok založený na pravidlách“, pod čím nikdy nemali na mysli medzinárodnoprávne záväzný systém Spojených národov, ale tzv. Washingtonský konsenzus, čo je iba hegemonistický nátlak USA uplatňovaný predovšetkým od pádu železnej opony v roku 1989 do globálnej finančnej krízy v roku 2008.
Navyše, povedať, že naša liberálna civilizácia sa iba bráni voči násilným veľmociam ako je Rusko, je trápnou propagandistickou lžou. Už chápem, prečo si tam tí štyria progresívci tak hrkútali bez oponentov – argumentačne by totiž neuniesli konfrontáciu s realitou. To naozaj zoči voči krvavým jatkám v Afganistane, Iraku, Líbyi, Sýrii a Jemene má niekto stále tú drzosť verejne tvrdiť, že naša západná civilizácia je mierumilovná? Komu a akým právom chceme akurát my vyčítať nedodržiavanie medzinárodného práva, keď sme sami počas bombardovania Juhoslávie vyrukovali s propagandistickou výhovorkou, že je zastarané, a napokon z neho urobili zdrap papiera a z vlastných vojenských agresií ospravedlnenku pre všetkých ďalších agresorov?
A je v skutku primitívne, keď sa aj taká znalkyňa východoázijskej politiky, za ktorú Luciu Husenicovú považujem, rozčuľovala nad tým, že dnes sa spod diktátu Washingtonu oslobodzujú významné mocenské centrá nielen v Číne, Indii, Iráne, Turecku či Brazílii, že toto sme tu predsa sedemdesiat rokov nebudovali (sic!). Kde to žijeme, keď ešte aj tí, ktorí sa považujú za expertov, oživujú dávno prekonané koloniálne myslenie a spochybňujú právo civilizácií starších ako je tá naša, na vlastnú cestu rozvoja? A čo mi už úplne vybilo poistky, bola (dez)interpretácia príčiny vzrastajúcich konfliktov v súčasnom svete. Vraj (a teraz dobre počúvajte) je to tým, že my (rozumej Západ) máme hodnoty, kým oni (rozumej všetci ostatní počnúc Ruskom a končiac Čínou) ich nemajú… Svatá prostoto! Myslel som si, že takéto latentne rasistické až primitívne koloniálne uvažovanie o vlastnej civilizačnej nadradenosti sme zanechali v Kiplingových románoch, ale oni nám zasa ožívajú a asi nie náhodou v čase, keď svet stojí na prahu globálneho konfliktu.
Ale vráťme sa k podstate veci, hoci by som mal k priebehu tej relácie ešte veľa kritických poznámok od tých zásadných až po takú zdanlivo banálnu, že nechápem, prečo si všetci dávajú záležať, aby Jozefa Bátoru oslovovali „pán profesor“ (hoci nie je odborník na bezpečnostnú politiku) a prečo potom aj Luciu Husenicovú neoslovujú rovnako titulom „pani docentka“. Je v tom malomeštiactvo alebo nejaká hlbšia porucha? No nevadí, to teraz nevyriešime. Podstatné je, že takto vedená diskusia nespĺňa parametre verejnoprávneho formátu ani omylom. Je to ideologická progresivistická relácia, ktorá nepripúšťa iné názory, lebo si s nimi argumentačne nevie dať rady. Takých je tam však viacero. Napríklad Silná zostava s Veronikou Ostrihoňovou. Opäť si nerobia nijaké starosti s pluralitou názorov. Ale keby sa aj pomýlili a nejaký nedajbože polemický postoj by sa tam vyskytol, celkom dobre nerozumiem zmyslu takejto debaty. Aký význam má vytvárať reláciu, v ktorej debatujú iba ženy (a aj to len tie liberálne)? Ak je jej zmyslom rodová emancipácia, nebolo by rozumnejšie a efektívnejšie, aby vo všetkých reláciách dostávali adekvátny priestor aj ženy? Vari chceme ich názory izolovať namiesto toho, aby sme ich integrovali do verejnej diskusie? Budú mať osobitné politické relácie aj Rómovia, homosexuáli a handicapovaní? O spravodajstve, v ktorom sú stále platné čierne listiny nepohodlných ľudí, škoda hovoriť.
Zmeny v RTVS sú pre vytvorenia pluralitného šírenia všestranných informácií nevyhnutné. Slobodu prejavu neohrozujú zmeny, ale súčasný stav, ktorý je neudržateľný. Diskusia vo verejnoprávnych médiách predsa nemôže vyzerať ako televízna verzia Denníka N. Ak sa niektorí moderátori cítia ako majitelia pravdy, ktorí nedokážu svoj postoj racionálne obhájiť vo férovej pluralitnej diskusii, a namiesto toho svojich oponentov zbabelo urážajú na sociálnych sieťach, nemajú vo verejnoprávnych médiách čo robiť. Úlohou nového vedenia by však nemalo byť nahradiť netolerantných extrémnych centristov rovnako netolerantnými nacionalistami, ale vytvoriť slobodný pluralitný priestor pre kultivovaný dialóg všetkých relevantných zložiek spoločnosti, ktorý tejto spoločnosti chýba ako soľ. Práve jeho absencia ohrozuje demokratické základy nášho štátu. Ak sa toto vládnej koalícii podarí, splní svoje poslanie. Ak nie, budeme sa naďalej motať v začarovanom kruhu, kde víťazi stínajú hlavy porazeným.
Zdroj: FB profil Eduard Chmelár
Ďakujeme, že ste našimi čitateľmi.
Sledujte nás na Telegrame aj na Facebooku.
Musíš byť prihlásený pre poslanie komentára.