Korčok sa rozohnil o národnoštátnych záujmoch. Komické

Ivana Korčoka nahnevala kritika od Pellegriniho, ktorý mu vyčíta, že chce v EÚ zrušiť právo veta pre národné štáty. Korčok sa vo videu zahral na „rázneho“ (lebo tak znie slogan jeho kampane). A na obhajcu národných záujmov. Pôsobil pri tom úsmevne. Presnejšie trápne.

Hneď na úvod treba povedať, že zrušiť právo veta členských štátov pri zásadných rozhodnutiach Bruselu je veľmi zlý nápad.

Pri bežných politických témach je už právo veta dávno zrušené, rozhoduje sa väčšinovým hlasovaním. Len pri zásadných otázkach (rozpočet, bezpečnostná politika) sa ešte vyžaduje dohoda prijateľná pre všetkých. Je to užitočná poistka v rukách národných štátov, ktorou môžu korigovať alebo blokovať sporné nápady v EÚ.

Ak by sa najnovšie zrušilo právo veta aj pri kľúčových rozhodnutiach Únie, váha menších členských štátov by sa priblížila k nule. Rozhodnutia by robil klub silných západných krajín. A ostatných by sa nemusel nič pýtať. Záujem nemeckého kancelára hovoriť – aspoň občasne – so slovenským premiérom by ochabol.

Korčok tvrdí, že zrušenie práva veta povedie k silnejšej EÚ. A presne to je vraj v národnoštátnom záujme Slovenska. Uviedol dva príklady: migráciu a zahraničnú politiku Únie.

Sú to zvláštne príklady. Jeden horší než druhý.

Práve pri migračnej politike (kde sa už dlhšie rozhoduje väčšinou hlasov) Únia predvádza nehorázne hlúposti. EÚ roky zlyháva pri ochrane vonkajších hraníc pred nelegálnymi imigrantmi. V balíku nových pravidiel preto navrhuje niečo ako migračné kvóty. Každý štát bude mať predpísané, koľko migrantov musí prijať. Ak odmietne, bude musieť zaplatiť za neprijatých migrantov milióny eur. Každoročne.

Slovensko by malo ročne prijímať takmer tristo migrantov alebo platiť 5,7 milióna eur. Samozrejme, tento počet sa môže rapídne zvýšiť, ak narastú migračné vlny. V prípade krízy môžu byť zo stoviek imigrantov presmerovaných na Slovensko tisícky. Ročne. V praxi by to znamenalo, že v priebehu jedinej generácie by sa na Slovensku vytvorili silné imigračné komunity. Len preto, že to prikazuje EÚ a jej nová imigračná politika.

Asi netreba dodávať, že za prípadnej progresívnej slovenskej vlády by sa presadzovala politika otvorených dverí (namiesto platieb za neprijatých migrantov). Slovensko by hromadne prijímalo tisíce ľudí z Blízkeho východu a z Afriky.

Kto dokáže uvažovať v príčinách a následkoch, ten musí vidieť, že táto prax môže viesť k špirálovému rastu imigrácie do EÚ. Plány na ochranu hraníc pôjdu nabok. Politika kvót (alebo tučných platieb) bude motivovať nárazníkové štáty Únie, aby sa venovali „prerozdeľovaniu“.

Jednoducho, Únia pri migrácii zavádza sporné pravidlá, ktoré nepovedú k riešeniu, ale k prehlbovaniu problému. Teda k rastu migrácie. Aj v tých krajinách, ktoré dnes politiku otvorených dverí odmietajú…

Ak Korčok hovorí o silnejšej EÚ pri imigrácii, treba mu pripomenúť, že podporuje experimenty s prisťahovaleckými kvótami. Lebo frázy Únie o ochrane vonkajších hraníc budú také, aké sledujeme roky. Prázdne. Prioritou pre najbližšie desaťročia bude prerozdeľovanie stoviek tisíc imigratov ročne.

Druhá oblasť, o ktorej „rázne“ prehovoril Korčok, je ešte väčšie posilnenie zahraničnej politiky EÚ. Je to rovnako zlý príklad ako migrácia. Lebo spoločná zahraničná politika Únie sa neriadi zásadami realizmu (a európskeho záujmu), ale zásadami aktivizmu.

Vidieť to na rozdielnom prístupe NATO a EÚ k Ukrajine. NATO sa aspoň v najzásadnejších rozhodnutiach správa realisticky a racionálne. EÚ nie. Príkladom bol tlak na pozvánku Ukrajiny do NATO a EÚ.

Aliancia vedená Spojenými štátmi na samite 2023 Ukrajincov tvrdo schladila. Odkázala im, že pozvánku do NATO v najbližších rokoch nedostanú. Dôvod: proces vstupu Ukrajiny do NATO nie je v záujme členských štátov. Pretože Ukrajina je vo vojenskom konflikte s jadrovou veľmocou. Namiesto pozvánky prišiel len hmlistý prísľub možného členstva Ukrajiny v NATO po vojne. Samozrejme, bez záruk.

Voči Ukrajincom to vyznelo cynicky, ale v konečnom dôsledku to bolo realistické a racionálne rozhodnutie. Členstvo v NATO nepatrí medzi práva krajín, ale medzi privilégiá. A to je zásadný rozdiel. Ak bude pozvánka pre Ukrajinu v záujme Spojených štátov a ďalších členských krajín Aliancie, dostane ju. Ak to v záujme členov NATO nebude, povedzme pre riskantný konflikt s Ruskom, Ukrajina pozvánku nedostane.

Také sú pravidlá. Podmienkou pre členstvo v NATO sú stabilné a usporiadané vzťahy kandidátskej krajiny so susedmi a s menšinami previazanými so susedmi. Ukrajina nič z toho nespĺňa – už od roku 2014, keď proti ruským menšinám z Donbasu poslala armádu. Aj s rizikom, že to môže viesť k vojne…

Podmienky pre člentvo v EÚ sú podobné. Uchádzač musí garantovať ochranu menšín. Jazykovú, kultúrnu, politickú, bezpečnostnú. A zároveň musí preukázať, že nemá nijaké (vojenské ani politické) územné spory so susedmi. EÚ predsa vznikala ako mierový projekt zameraný na voľný obchod a prosperitu. Preto Brusel roky trval na tom, aby kandidáti na vstup uprednostňovali diplomaciu pred vojenskými riešeniami sporov.

Pri Ukrajine to akosi neplatilo. Ukrajinská vláda v roku 2014 poslala proti separatistom z východu Ukrajiny bojové letectvo a delostrelectvo. Únia nenamietala. Ukrajinská vláda obmedzila miliónom ruských Ukrajincov používanie ruského jazyka. Únia nenamietala. Potom zakázala ruské politické strany a médiá. Únia nenamietala. Hoci práve tieto kroky mohli viesť k vojne…

Keď k tomu došlo a Ukrajina je vo vojne s Ruskom, EÚ usúdila – v rozpore s vlastnými pravidlami – že dozrel čas na pozvánku Ukrajiny do EÚ. Hoci po príklade so samitom NATO je celkom zrejmé, že proces vstupu Ukrajiny do Únie nie je v záujme členských štátov.

V záujme EÚ bolo odkázať Ukrajine, že v Únii bude vítaná len v prípade skončenia vojny. Brusel mal príležitosť pritlačiť na Ukrajinu, aby popri obrane svojho územia myslela aj na ukončenie vojny a dohodu s Ruskom. Inak predsa do NATO a EÚ vstúpiť nemôže.

Napriek tomu EÚ v decembri 2023 rozhodla o pozvánke Ukrajiny do Únie. Krajiny, ktoré boli proti (Maďarsko) boli vopred umlčané hrozbami krátenia financovania z EÚ. Nad realizmom, aký sme videli v NATO, a nad ochranou európskych záujmov prevážil aktivizmus. Naivný a protieurópsky bruselský aktivizmus.

EÚ obišla vlastné pravidlá a zásady. Prezident EÚ Michel to vysvetľoval ako „geopolitické rozhodnutie“. Vystihol to. Geopolitické dôvody poháňané Spojenými štátmi a Britániou prevážili nad záujmami členských štátov EÚ.

Podobne aktivisticky EÚ postupovala pri energetických sankciách, ktoré Rusko nezlomili a Európe škodia. Alebo pri spornom navyšovaní rozpočtu Únie pre financovanie Ukrajiny a vojny (ide o viac ako 70 miliárd eur pre štát mimo EÚ). Orbán žiadal, aby sa o pomoci Ukrajine rozhodovalo na ročnej báze. Nepochodil. Rozhodnúť sa malo na tri roky dopredu. Aj sa rozhodlo. Maďarsko, ktoré prudké zvýšenie rozpočtu na roky dopredu blokovalo, Brusel zlomil. Hrozbami, že zruinuje forint a maďarskú ekonomiku.

Ak Korčok tvrdí, že Bruselu prospeje ešte väčšie posilnenie jeho zahraničnej politiky, tak zjavne žije mimo reality. Kým Brusel nezačne uvažovať suverénne, kým nebude presadzovať európske záujmy a kým nebude rešpektovať vlastné pravidlá, dovtedy bude posilňovanie centrálnych právomocí hazard s budúcnosťou členských štátov Únie. Bez pointy v podobe úspešnej „spoločnej zahraničnej politiky“.

Korčokov problém je podobný ako pri ďalších európskych diplomatoch. Nerozumejú národným záujmom. Nerozumejú európskym záujmom. Rozumejú len predpísanému aktivizmu, ktorý sa maskuje ako „geopolitika“. Tak sa dnes hovorí prihrbenému skackaniu v rytme vetra.

Dag Daniš