V priebehu ranného prieskumu duševného rozpoloženia progresívnej časti šerblíkov som na smetisku narazil na titulok v znení „Dzurinda: Kým Putin neuvidí dvestotisícovú európsku armádu, nebude nás brať vážne“.
Pousmial som sa, lebo mi to pripomenulo, že Miki sa stal členom akejsi skupiny, čo má postaviť na nohy novú bezpečnostnú architektúru Európy. Spolu s ním sa na činnosti tohto telesa podieľa napríklad aj strapatý Boris, bývalý premiér Spojeného kráľovstva.
Pousmial som sa aj preto, lebo v Mikiho euro-skupinke nepôsobí žiaden zástupca Ruskej federácie. Budovanie novej bezpečnostnej architektúry Európy bez dohody s Ruskom je nielen smiešne, ale aj (najmä) geopoliticky nemožné a naivné. Bezpečnostná architektúra, teda nová rovnováha síl v Európe síce nemusí a spravidla ani nemôže byť založená na naivnej láske, ale je úplne vylúčené, aby sa opierala o geopolitické a ideologické ilúzie poniektorých liberálnych internacionalistov. Cesta k mieru a rovnováhe vedie cez pochopenie nielen sily a slabín protivníka, ale aj jeho prirodzených geopolitických záujmov. Studená vojna bola ťažkým obdobím, v Európe sme sa však v jej priebehu vyhli vojne najmä preto, lebo lídri na oboch brehoch Atlantiku aj Pacifiku do hĺbky poznali protivníka a na základe toho rešpektovali geopolitickú realitu.
A pousmial som sa aj preto, lebo spoločná európska armáda (v počte dvetisíc, dvadsať tisíc, dvestotisíc, dva milióny) je jednou z infantilných ilúzií liberálnych internacionalistov. Ani NATO nemá spoločnú armádu, aj keď buduje niektoré centrálne vojenské kapacity. Ide prevažne o vzdušný a vesmírny prieskum, centrá kontroly a velenia, ba dokonca aj spoločné bojové skupiny umiestňované po dohode s príslušným členským štátom na východnom krídle NATO. Aliancia však nikdy nebude a nemôže mať spoločnú armádu, pretože jej členovia aj naďalej ostávajú národnými štátmi s partikulárnymi záujmami. Miki, veď kukni konečne na mapu! Uvidíš, že napríklad Portugalčania majú úplne iné bezpečnostné priority ako Estónci. Ak nemá spoločnú armádu NATO, ako môže mať spoločnú armádu Európa? Ozaj, a kto jej bude veliť? Miki? OK, žarty bokom, každé aliančné vojsko musí mať síce jedného operačného veliteľa, ale musí mať aj kolektívne politické vedenie. Už vidím, ako Nemci nájdu spoločnú reč s Poliakmi ohľadom pozičného rozmiestnenia dvestotisíc vojakov, odvedených do spoločnej európskej armády napríklad na pomernom princípe veľkosti populácie jednotlivých účastníkov celého podujatia.
Miki, Boris a spoločníci, ak chcete novú rovnováhu síl v Európe, zmierte sa buď s tým, že po vojne na Ukrajine splodíte týmto prístupom vojnu ďalšiu a ešte horšiu, alebo si bárs aj so zapchatým nosom sadnete za jeden stôl s Rusmi a nájdete novú dohodu o sférach vplyvu a rozmiestnení počtov bojových jednotiek a najmä typov zbraní dajme tomu 800 kilometrov (500 míľ) na východ aj západ od rieky Dneper.
Ak sa nedokážte poučiť z dobrých aj trpkých lekcií studenej vojny, tak sa aspoň nechajte oplodniť ťaživými skúsenosťami amerického ideologického idiotizmu vo vzťahu k Iránu. Boli to nielen Američania, ale aj ich bratranci Briti, čo zvrhnutím legitímne zvolenej vlády Mohameda Mosaddeka v roku 1953 vytvorili podmienky na úspech islamskej revolúcie v roku 1979. Neschopnosť Američanov pochopiť realitu v teréne Stredného východu sa manifestovala ďalšou chuťovkou: dodávkami zbraní Saddámovi Husajnovi, keď Irak v roku 1980 napadol Irán, aby ten istý Irak museli vyhnať z Kuvajtu, keď sa Saddám v roku 1990, povzbudený predchádzajúcou americkou podporou, rozhodol rozšíriť svoje ropné aj mocenské ambície anexiou susedného mini štátu a spojenec USA – Saudská Arábia sa v dôsledku toho ocitla v stave hysterickej paniky.
USA už 45 rokov vedú ideologický boj proti iránskym ajatolláhom, čím nútia Teherán k tomu, aby podporoval spojenecké šiitské skupiny v Sýrii, Iraku, Jemene, Libanone, ba dokonca aj sunnitský Hamas v Gaze. Výsledok je taký, že aktuálny izraelsko-palestínsky konflikt sa čoraz väčšmi začína rozrastať o americké súperenie s Iránom, respektíve s jeho „zástupcami“ (proxy) v Sýrii, Iraku a v Adenskom zálive (prostredníctvom jemenským Husíov). Americko-iránske-proxy prestrelky už majú konkrétne obete na životoch a tak sa z lokálnej vojny môže čoskoro vykľuť nepríjemná regionálna vojna s ešte horšími globálnymi politickými aj ekonomickými dôsledkami.
Niežeby boli iránski ajatolláhovia a Zbory islamských revolučných gárd svätí. Avšak neschopnosť Američanov po 45 rokoch prijať fakt, že ideologické zafarbenie (nielen) iránskeho režimu nemôže byť dôvodom na odmietanie akejkoľvek racionálnej spolupráce v záujme vyhnutia sa zbytočnej vojne. Opäť nejde o žiadne bratanie a objímanie sa, ale o pragmatické hľadanie rovnováhy síl. Rovnaká ideologická zaslepenosť liberálneho internacionalizmu viedla k preventívnej agresii Ruska na Ukrajine. Čím sa vraciame k Mikiho svalnatým rečiam o európskej armáde v počte kusov 20 000. Európa môže mať bárs aj pol milióna chlapov a žien (aby sme neochudobnili ani Mikiho dcéry o túto fajnovú príležitosť) v zbrani, aj tak nezabráni ďalšej vojne, ak neprijme fakt, že nie zbožné želania liberálneho internacionalizmu, ale pochopenie geopolitickej reality môže viesť k nastoleniu mieru, nech už bude akokoľvek komplikovaný a založený na principiálnej nedôvere k protivníkovi.
Musíš byť prihlásený pre poslanie komentára.