Eduard Chmelár: AKO VYZERÁ VOJNA?

„Vychádzam zo svojho dvora, vedľa Generálneho štábu a… pri bránke sedí chlapec. Videlo sa mi, že môže mať šesť rokov. Opýtala som sa: „Čo tu robíš?“ A on hovorí: „Prišiel som sem umrieť.“ – „Vari nikoho nemáš?“ – „Všetci umreli. Mama, otec aj sestrička.“ Odviedla som ho do izby, dala som mu napiť teplej vody, dala som mu kúsok chlebovej kôročky, ale už nevládal jesť. Vysilený zaspal a viac sa neprebral.“

Vždy, keď čítam tieto slová z knižky Leningradské deti, prejde mi mráz po chrbte. Pred 80 rokmi, 27. januára 1944, sa skončila najväčšia humanitárna katastrofa v dejinách Veľkej vlasteneckej vojny, blokáda Leningradu, dnešného Petrohradu. Obkľúčeniu nacistických nemeckých vojsk a fínskych jednotiek vzdorovalo druhé najväčšie ruské mesto 872 dní. Statoční Leningradčania sa odmietli vzdať a boli odhodlaní obetovať aj to posledné, aby viazali nepriateľskú armádu a zabránili dobytiu hlavného mesta. Výsledkom ich nezlomnosti a nesmierneho hrdinstva bolo nielen prekazenie obludného plánu nacistov na vyhladenie mesta zo zemského povrchu, ale aj takmer milión mŕtvych od hladu a vyčerpania. Bola to skutočná apokalypsa. Prídel jedla bol 125 gramov chleba na osobu a deň, teda sotva polovicu krajca, a päťkrát sa znižoval. Denne umierali tisíce ľudí, mŕtvoly ležali na uliciach a nemal ich kto pochovať. V zime klesli teploty aj na mínus 38 stupňov a keď nebolo čím kúriť, v pieckach končili postupne parkety, nábytok i knihy. Ľudia sa snažili prežiť, ako vedeli. Keď sa minula hydina a dobytok, zjedli zvieratá zo zoologickej záhrady a neskôr začali jesť a dokonca predávať ľudské mŕtvoly, no hoci miestne milície kanibalizmus prísne trestali a popravili zaň vyše tisíc osôb, apatickí ľudia s tým neprestali…

Prečo to všetko pripomínam? Tento týždeň sa v reakcii na premiérove slová rozpútala trápne demagogická až hysterická hádka, či je v Kyjeve vojna. Samozrejme, že vojna na Ukrajine je, to nemôže poprieť nikto príčetný, ale Kyjev nie je vojnovou zónou. Chápem, že niekoho sa mohli výroky Roberta Fica dotknúť, rozumiem pochybnostiam, či je vhodné používať za takýchto okolností hyperbolu, ale ak si chceme zachovať schopnosť hovoriť o veciach otvorene, pravdivo a bez zbytočných emócií, potom musíme vnímať aj rozdiely medzi otvorenou vojnou a obmedzenými vojenskými údermi. Keď americké letectvo uskutočnilo 16. júna 1944 nálet na bratislavskú rafinériu Apollo, nikto nepovedal, že tu je vojna, pretože front sa cez Slovensko prehnal až od októbra 1944 do mája 1945. Podobne nikto nehodnotí sporadické letecké údery Spojených štátov, Turecka či Izraela na územie iných krajín, že proti nim vedú vojnu, hoci tým porušujú medzinárodné právo.

V žiadnom prípade ani neospravedlňujem, ani nezľahčujem ruskú inváziu na Ukrajinu, ale ak chceme správne hodnotiť situáciu, musíme byť presní. Ak moje slová niekoho poburujú, tak sa musím všetkých pokrytcov spýtať, čo je to za vojnu, keď v Kyjeve funguje bežný život, keď sú otvorené bary, diskotéky, kiná, divadlá a beží tam aj futbalová liga. A že práve tí, ktorí sa najviac pohoršujú nad premiérovými výrokmi, dnes v Kyjeve otvárajú hudobný festival a pozývajú ľudí, aby sa prišli zabaviť. Lebo veď POHODA, nie? A o čo menej cynický bol redaktor Denníka N Andrej Bán, ktorý v lete 2022, uprostred vraj najzúrivejších bojov, pozýval Slovákov na dovolenku na Ukrajinu s ubezpečením, že v západnej časti krajiny je pravdepodobnosť útoku nízka? https://dennikn.sk/…/podporte-ukrajinu-dovolenkujte-tam/ Tak ako je to? Je v Kyjeve bezpečne alebo nie, keď tam tí istí, ktorých rozhnevali premiérove slová, organizujú hudobný festival a vyzývajú nás, aby sme tam dovolenkovali? Dovolili by ste si toto v Iraku, Sýrii alebo hoci aj v bombardovanej Juhoslávii?

Je mi úprimne ľúto každého zmareného ľudského života, ale oprávnene pochybujem o tom, že takto rozmýšľajú tí, ktorí používajú Ukrajinu ako baranidlo. Títo extrémne falošní ľudia si neželajú ani tak slobodu pre Ukrajinu, ale vojnu proti Rusku. Verte mi, že by ich neuspokojilo ani to, keby sa ruské vojská stiahli, ich motiváciou sú totiž šovinistické pudy proti Rusom, nie túžba po mieri pre Ukrajincov. Najlepšie to dokazuje ich ohlušujúce mlčanie v prípade strašnej vojny na Blízkom východe. Jej intenzita je s ukrajinským konfliktom neporovnateľná. No kým tu počítajú každú ukrajinskú obeť, desiatky palestínskych obetí denne už ani nezaznamenávajú. Podobne to bolo počas vojny v Iraku. Mnohí už zabudli, že sa počítal každý zabitý vojak okupačnej americkej armády, ale o státisícoch mŕtvych Iračanov vojnová propaganda až do skončenia bojov mlčala. Nie je náhoda, že ani opoziční politici, ani ich ideologický maskot Zuzana Čaputová sa doteraz nevyjadrili k izraelskému besneniu ani jediným slovkom, ani jediným vyhlásením, hoci za tri mesiace tam zahynulo dvadsaťkrát viac detí ako za dva roky vojny na Ukrajine. Keď vie naša progresívna rezidentka tak často a citlivo vnímať „hrôzy Kyjeva“, určite by vedela čo to utrúsiť aj o pekle Gazy. Či na to nedostala noty?

Čo nás môžu takíto extrémne falošní ľudia naučiť o hrôzach vojny? Ak chcú vidieť naozajstnú deštruktívnu vojnu, nech sa idú pozrieť do Gazy, kde sa palestínske deti nemajú na rozdiel od tých ukrajinských už ani kde skryť, kde im izraelskí vojaci kobercovými náletmi zničili úplne všetko, domy, školy, nemocnice, mešity, odrezali ich od prístupu k pitnej vode, elektrine a potravinám, správajú sa navlas rovnako ako tí nacisti v Leningrade pred 80 rokmi. Lenže na to oni nemajú odvahu. Ako ich poznám, pokakali by sa od strachu, keby mali čo i len prekročiť hranice pásma. Keď taký Jožo Pročko moralizuje nad tým, že neísť do Kyjeva šaškovať s helmou na hlave pred objektívmi fotoaparátov a kamier je vraj neúcta voči trpiacemu ukrajinskému obyvateľstvu – nech sa páči: nech ide vyjadriť úctu trpiacemu palestínskemu obyvateľstvu priamo na mieste, nech vidí a cíti ten rozdiel medzi Gazou a Kyjevom na vlastnej koži.

A keďže dnes je aj Medzinárodný deň pamiatky obetí holokaustu, nemôžem súčasné udalosti prepojiť lepšie ako vyhlásením skvelého amerického politológa a spisovateľa židovského pôvodu Normana Finkelsteina, ktorého primárnou oblasťou výskumu je práve holokaust a kontext izraelsko-palestínskeho konfliktu: „Môj zosnulý otec bol v koncentračnom tábore Osvienčim. Moja zosnulá matka bola v koncentračnom tábore Majdanek. Všetci členovia mojej rodiny na oboch stranách boli vyhladení. Práve a presne kvôli lekcii, ktorú moji rodičia dali mne a mojim dvom súrodencom, nebudem mlčať, keď Izrael pácha svoje zločiny proti Palestínčanom, a nepovažujem za nič opovrhnutiahodnejšie, ako to, keď sa zneužíva utrpenie a mučeníctvo Židov na ospravedlnenie mučenia, vraždenia, ničenia domovov, ktoré Izrael denne pácha voči Palestínčanom.“

Napokon, moralisti všetkých krajín mali včera jedinečnú šancu dokázať, že im na ľudských životoch bez rozdielu skutočne záleží. Podľa očakávania ju nevyužili. Medzinárodný súdny dvor za ohlušujúceho mlčania Prezidentského paláca, opozície a médií hlavného prúdu prijal včera prelomové rozhodnutie, ktoré je priam zničujúce pre Izrael a nepríjemné pre jeho spojencov. Súd síce nenariadil úplne prímerie, ako to mnohí naivne očakávali (na to nemá kompetencie), ale napriek tomu zašiel ďalej, než mnohí odborníci na medzinárodné právo predpokladali. ICJ, nazývaný aj „najvyšší súd sveta“, vo svojom rozsudku uviedol, že existuje riziko, že Izrael ohrozuje právo Palestínčanov na ochranu pred genocídou. Preto nariadil Izraelu zabrániť genocíde. Rozsudok je záväzný a jednoznačný. 15 sudcov hlasovalo za, 2 proti. V praxi to znamená, že súd fakticky nariadil Izraelu, aby stíhal jednotlivcov, vrátane vládnych predstaviteľov, ktorí akýmkoľvek spôsobom podnecujú ku genocíde a aby zabezpečil účinnú humanitárnu pomoc pre Palestínčanov. A hoci súd nemá páky na to, aby priamo nariadil prímerie, skutočnosť, že Izrael musí prijať všetky opatrenia, aby zabránil genocíde, stačí na to, aby medzinárodné spoločenstvo tlačilo na uzavretie prímeria. Pretože ak bude Izrael naďalej robiť genocídne zločiny, je to začiatok procesu jeho izolácie, lebo nielen každý štát, ale aj každá firma či dokonca univerzita si bude musieť dobre zvážiť, či pokračovať v spolupráci so štátom, ktorý pácha genocídu. Ako uvádza Raz Segal, izraelský historik a profesor štúdií holokaustu a genocídy na Stocktonskej univerzite, zámer genocídy už Izraelu nie je ťažké dokázať. A hoci Izrael podľa očakávania označil rozsudok ICJ za prejav antisemitizmu, jeho spojenci si teraz musia veľmi dobre rozmyslieť, či podporovať jeho konanie a vystaviť sa tak obvineniam zo spoluúčasti na genocíde.

Ešte raz pre tých, ktorí sa v tom možno trochu strácajú: je to bezprecedentné rozhodnutie. Súd síce priamo nenariadil prímerie, ako to vo svojom návrhu požadovala Juhoafrická republika, ale tým, že nariadil Izraelu, aby prestal páchať akékoľvek zločiny genocídy, fakticky vydal príkaz na prímerie. Pretože všetko, čo súd nariadil v rámci preventívnych opatrení, sa inak vykladať ani nedá. Ako dosiahnuť, aby ste nezabíjali civilistov? Prímerím. Ako dosiahnuť, aby sa k nim dostala humanitárna pomoc? Prímerím. A tak ďalej. Predsedníčka súdu, Američanka Joan Donoghueová, uviedla kľúčovú časť rozsudku takto: „Štát Izrael príjme v súlade so svojimi záväzkami podľa Dohovoru o predchádzaní a trestaní zločinu genocídy vo vzťahu k Palestínčanom v Gaze všetky opatrenia, ktoré sú v jeho silách, aby zabránil spáchaniu všetkých činov v rozsahu pôsobnosti článku II dohovoru.“ Donoghueová vo svojom odôvodnení citovala okrem iného ako dôkaz slová izraelského ministra obrany Gallanta, ktorý na začiatku vojny vyhlásil – „Odstránili sme všetky obmedzenia, zničíme všetko“ – pričom označil Palestínčanov za „zvieratá“. Dôkazom toho, že rozsudok je jednoznačne v prospech Palestínčanov, je aj vyhlásenie navrhovateľa, juhoafrickej vlády, ktorá rozhodnutie ICJ privítala.

Samozrejme, treba mať na pamäti aj minulotýždňové vyhlásenie izraelského premiéra Benjamina Netanjahua, že nijaké rozhodnutie Medzinárodného súdneho dvora ho nezastaví a že bude v tom, čo robí, pokračovať aj naďalej. V takom prípade bude musieť byť prípad predložený Bezpečnostnej rade OSN (Alžírsko to už avizovalo). No pre Spojené štáty už vzhľadom na dôkazy o genocíde nebude jednoduché návrh len tak vetovať. A západní spojenci, vrátane našich politikov, už zoči voči tomuto rozsudku nebudú môcť toto bezprecedentné vraždenie ospravedlňovať tým, že „Izrael má právo na obranu“. A tu sa dostávame k jadru veci.

Ako členský štát Medzinárodného súdneho dvora a signatári Dohovoru o predchádzaní a trestaní zločinu genocídy sme povinní závery súdu podporiť. Ak ICJ rozhodol, že Izrael pravdepodobne pácha genocídu, je morálne neospravedlniteľné o nej mlčať a naopak obviňovať z genocídy Rusov, ktorí síce vedú neprípustnú vojenskú agresiu voči nezávislému štátu, ale ich správanie nenesie definičné znaky genocídy ani omylom. Práve dnes pri 80. výročí ukončenia leningradskej blokády a pri 79. výročí oslobodenia Osvienčimu Červenou armádou musíme chápať, čo je to genocída a z úcty k obetiam tých najstrašnejších zločinov nacizmu vážiť slová, aby sme neporovnávali neporovnateľné a účelovo nepreháňali. Lebo obraz dnešného Kyjeva je naozaj na míle vzdialený od desivého obrazu dnešnej Gazy.

Zdroj: FB profil Eduard Chmelár