Prečo energetický prechod vedie späť do stredoveku

Návrat do stredoveku môže nastať rýchlejšie, ako si niektorí ľudia myslia: dôsledná implementácia energetickej transformácie by viedla k ekonomike nedostatku, ktorá spochybňuje úspechy, ktoré považujeme za samozrejmosť.

Koncom decembra bola zverejnená analýza nemeckej energetickej transformácie so špeciálnym pohľadom na Luxembursko, teraz nasleduje druhá časť série. Týka sa to predovšetkým hroziaceho nedostatku energie, ak sa „prechod“ skutočne zrealizuje.

Luxemburský prevádzkovateľ verejnej siete Creos, v ktorom štát a mesto Luxemburg vlastnia väčšinu akcií, sa už nezamýšľa nad tým, ako môže zabezpečiť dostatok elektriny, ale skôr nad tým, ako prispôsobiť dopyt nedostatočnej výrobe – to bolo vysvetlené podrobne v prvej časti. Ide o aktívny manažment nedostatku, ktorý špecifikuje to, čo štúdia berlínskej „e.venture consulting GmbH“ oznámila ako nevyhnutné, bez toho, aby bližšie špecifikovala, ako sa to má urobiť. Nemeckí operátori sietí môžu mať spustené podobné projekty ako Creos, no preventívne ich ešte nezverejnili na svojich stránkach.

Väčšina ľudí si očividne neuvedomuje, že hlavným rozdielom medzi vybavenosťou súčasnosti a situáciou v stredoveku je dostupnosť energie vo všetkých možných podobách. Ak táto dostupnosť skončí, veľmi rýchlo zistíme, že žijeme v menej pohodlných životných podmienkach.

Odkiaľ pochádza povrch cesty

V stredoveku chýbali dláždené cesty všade tam, kde Rimania žiadne nezanechali, s niekoľkými výnimkami, kde sa používal variant s dlažobnými kameňmi, ktorý bol mimoriadne náročný na prácu. Rímska technológia s kameňmi a štrkom pravdepodobne pretrvala mnoho storočí, ale táto technológia vyšla z módy.

Bitúmen ako povrch vozovky vznikol až s použitím ropy, keďže ide o najnižšiu frakciu, ktorá sa v rafinérii vyrába. Ak sa ropa už nebude rafinovať, tento krásny čierny povrch cesty už nebude existovať. Dodnes sa nám však od tých, ktorí presadzujú nevyhnutný odchod od ropy, nepodarilo zistiť, ako ho chcú nahradiť, čo je naliehavo potrebné. Aj keď sa zníži spotreba benzínu a nafty, musí sa rafinovať menej ropy, čo vedie k menšiemu počtu produktov vo všetkých ostatných frakciách. Kým bitúmen prestane byť dostupný, bude ho pre všetky cesty príliš málo.

Nie je možné opustiť jednu frakciu rafinérií a nie druhú, alebo nechať jednu viac a druhú menej. Koniec koncov, nie je možné nič vyhodiť do ďalšej rieky vľavo alebo vpravo, pretože sa to už nepoužije. Preto nie je možné znížiť spotrebu nafty teraz a spotrebu benzínu neskôr, pretože pomery frakcií sa dá zmeniť len nepatrne, a to len za neúmerné náklady.

Politicky sa však postupuje tak, ako keby bolo možné prestať používať vykurovací olej ako palivo na lodiach a naftu v normálnych autách, ale namiesto toho zatiaľ používať viac benzínu a kerozínu. Krásny povrch vozoviek, na ten treba úplne zabudnúť, aj keď betónové diaľnice z čias krátko pred druhou svetovou vojnou boli pred päťdesiatimi rokmi postupne prerobené na asfaltky. Mali by sme sa teraz vrátiť k nevýhodám identifikovaným v tom čase, alebo chceme stavať cesty ako Rimania? Zbúchame niečo narychlo cez dlažobné kocky?

Na tomto mieste by sme si mali zapamätať príslovie: „Keď politici vyriešia jeden problém, vytvoria desať nových.“ Je to preto, že už nie sú rozhodujúcimi činiteľmi, aj keď to tvrdia, ale výkonnými orgánmi, najatými aktérmi, ktorí realizujú rozhodnutia, ktoré sa dlho robili pod tlakom kapitálových frakcií. Súvis sa často stratí a veľa malých detailov sa prehliadne kvôli nedostatku odborných znalostí. To je presne dôvod, prečo sa politici stali neschopnými argumentačného diskurzu, pretože už nepoznajú spisy, ale vedia len to, čo od nich očakávajú a požadujú tí tam hore.

Tyrkysový vodík

V procese pyrolýzy sa metán obsiahnutý v zemnom plyne ohrieva bez kyslíka, čím vzniká na jednej strane vodík a na druhej pevný uhlík, ktorý je možné skladovať a ľudovo povedané využívať rôznymi spôsobmi, napr. povrch vozovky.

Tým by sa vyriešil problém chýbajúceho bitúmenu po prvom znížení spotreby ropy a jej postupnom vyradení. Sú s tým spojené len dva problémy. Ten prvý zväčšuje ten druhý, pretože v prvom rade sa aj zelení ideológovia chcú úplne zbaviť zemného plynu. Bez zemného plynu by neexistoval proces pyrolýzy a ani pevný uhlík, aký je potrebný pre naše cesty. Druhým problémom je, že dodnes v priemyselnom meradle takýto závod neexistuje a bez záruky dlhodobého poskytovania potrebnej suroviny, zemného plynu, ani nikdy nebude.

Sme teda v začarovanom kruhu, keď sa politické rozhodnutie, ktoré slúži veľmi špecifickým kapitálovým záujmom, musí presadiť bez zváženia všetkých dôsledkov a bez poskytnutia alternatívy pre všetky oblasti aplikácie súčasného ropného priemyslu.

Všetci spolu sa ocitneme v takejto organizovanej hospodárskej kríze s katastrofálnym nedostatkovým hospodárstvom na rôznych úrovniach. Každý týždeň pribúdajú nové zlé správy, ktoré spôsobujú neúspechy vo výstavbe novej nevyhnutnej infraštruktúry pre predpísanú energetickú transformáciu. Týka sa to tak odolnosti veterných elektrární na mori, ako aj vstupu do výroby zeleného vodíka pomocou veternej a fotovoltaickej elektriny pri elektrolýze.

Jóbov3 zvesti však každým dňom pribúdajú a teraz prichádzajú aj z akciových trhov, kde toľko vychvaľované akcie zelenej energie za posledných dvanásť mesiacov stratili 30 percent svojej trhovej hodnoty a za posledných 24 mesiacov dokonca polovicu. Je to dôsledok toho, že pôvodné očakávania zisku sa absolútne nenaplnili, práve naopak.

Je na to veľa dôvodov. Dôležité je, že sa ukázalo, že životnosť veterných turbín v mori je oveľa kratšia, ako sa očakávalo, pretože slaná voda má oveľa negatívnejší vplyv, ako sa vypočítalo. „Zatvoriť oči a na plný plyn“ nie je sľubná stratégia, pretože spoločnosť Siemens Energy AG musela zachraňovať vláda Spolkovej republiky Nemecko 7,5 miliardami eur na daniach a zárukami vo výške 12 miliárd eur, pretože spoločnosť je kritická pre požadovaný energetický prechod, ktorého cieľom je rast množstva elektriny vyrábanej z pobrežných veterných turbín, teda tých na mori.

Toto nie je špecifický problém tejto nemeckej spoločnosti, je to všeobecný problém odvetvia. Zvlášť ťažko je zasiahnutá offshore veterná spoločnosť Ørsted z Dánska, ktorá je ako líder na trhu obzvlášť dobre zastúpená pri pobreží USA, kde problémy spôsobujú aj zlyhávanie cieľov americkej administratívy.

Rozvoj vodíkovej infraštruktúry zlyháva

S ohľadom na tieto finančné problémy je ľahké pochopiť, prečo „majákový projekt“ 30 MW elektrolyzéra na výrobu „zeleného“ vodíka minulý týždeň zrušili tri spoločnosti Raffinerie Heide, Ørsted Deutschland a Hynamics Deutschland, dcérska spoločnosť EDF v Nemecku. Tá sa plánovala od roku 2020 a minul sa na ňu milión zo štátnej dotácie 36 miliónov. Štát Šlezvicko-Holštajnsko môže teraz ušetriť svoje dotácie, pretože v Hemmingstedte (okres Dithmarschen) sa napriek priamej blízkosti Severného mora nič nestavia. Náklady na výstavbu sú však podľa odhadov jednoducho príliš vysoké.

Problém je v tom, že tento 30 MW systém by nebol začiatkom priemyselného rozsahu, ktorý by podľa výpočtov v štúdii berlínskej spoločnosti e.venture consulting GmbH bol potrebný na stabilizáciu elektrickej siete. To si bude vyžadovať výkon plynovej elektrárne minimálne 75 GW a na výrobu vodíka práve pre ne sa v štúdii spomínajú predpokladané investície do elektrolýzy vo výške 50 miliárd eur bez ohľadu na kapacity pre iné projekty. Cieľom bolo dekarbonizovať rafinériu Heide a pridať vodík do plynárenskej siete podniku verejnoprospešných služieb Heide.

Ale bude to príliš drahý špás! Teraz totiž po rozhodnutí Ústavného súdu proti prerozdeleniu nevyčerpaných 60 miliárd eur z Corona fondu pre Klimatický fond nie je možné poskytnúť dotácie v pôvodne sľúbenej výške. Kvôli mnohým počiatočným investíciám je prechod na nový systém zásobovania energiou oveľa drahší ako pokračovanie v prevádzke predchádzajúceho, úplne banálneho systému! To by malo byť v skutočnosti jasné politikom, ktorí sú zodpovední za energetickú transformáciu.

Hoci projekt 100 MW elektrolyzéra pokračuje pod názvom „HySCALE 100“, tento projekt je len vo fáze plánovania, nie vo fáze realizácie.

Odloženie by bolo rozumné

Vzhľadom na veľmi zreteľný neúspech a teda spomalenie rozvoja infraštruktúry, ktorý tiež nenapreduje tak, ako by to bolo v Nemecku potrebné na dodržanie termínov stanovených do roku 2030 a 2040, bolo by viac než rozumné výrazne predĺžiť plánovaný časový rámec a potom urobiť nevyhnutné, a to síce akceptovať výkriky katastrofy od klimatických asociácií. V každom prípade by sa to dalo vydržať ľahšie ako povestné striedanie koní uprostred brodu, kde žiadne výmenné kone nie sú k dispozícii. Riskujeme postupné vyradenie fosílnych foriem energie bez toho, aby iná forma energie mohla nahradiť tie predchádzajúce.

Navyše, dostupné rozpočtové zdroje sa v nastupujúcej hospodárskej kríze práve nezväčšujú, pretože je absolútne nemysliteľné ukončiť protiruské sankcie a vrátiť sa k využívaniu lacnej ruskej energie a rovnako lacných ruských surovín, ktoré by krízu mohli zastaviť. Na to by museli byť z Európy vyhodené USA a ich NATO, a to si zatiaľ neželá ani Európska komisia, ani vlády členských štátov, ktoré ju nasledujú.

Novej luxemburskej vláde, ktorá teraz prevzala oficiálnu zodpovednosť za malú krajinu, ktorá je prílohou nemeckej siete, pokiaľ ide o elektrickú energiu, by sa odporúčalo vyvinúť tlak na Európsku komisiu a vládu v Berlíne, aby predĺžili termíny, aby sa tak stalo. Tak, aby alternatívny systém s veternou, fotovoltaickou a vodnou energiou v spojení s vodíkom bol pripravený ešte pred vyradením uhlia, zemného plynu a ropy. Pretože si nemôžeme dovoliť problémy s nedostatkom energie!

Zdroj: https://tkp.at/2024/01/27/warum-die-energiewende-zurueck-ins-mittelalter-fuehrt/