Eduard Chmelár: NEDOKONČENÝ ROZHOVOR S KARDINÁLOM KORCOM

Až doteraz som váhal, či sa vyjadrím k dnešnému 100. výročiu narodenia Jána Chryzostoma Korca, pretože v záplave rozplývajúcich sa oslavných rečí, ktoré sa dnes ozývali odvšadiaľ – od Prezidentského paláca cez Úrad vlády a parlament až po médiá všetkého druhu – sa nájde len veľmi málo priestoru pre triezvy úsudok. Na Slovensku zvlášť, lebo u nás stačí, keď je niekto kardinál, aby mu toto postavenie zaručilo morálnu autoritu bez ohľadu na jeho skutočné osobnostné kvality. Títo ľudia od neho spravidla nič nečítali, vedia o ňom len veľmi málo, ale na jeho uctievanie im stačí jeho funkcia. Napriek tomu a práve preto mi svedomie nedovoľuje mlčať zvlášť pri takýchto výročiach, ktoré by sa nemali vyznačovať pietou, ale výzvou na premýšľanie. Tým skôr, že každá nepreverená autorita je v kritickom myslení výzvou na jej spochybnenie.

Kardinál Korec má môj hlboký obdiv a obrovský rešpekt za nesmiernu statočnosť, občiansku odvahu a pevnosť postojov, ktorú preukázal počas svojho dlhoročného trýznenia v komunistických žalároch. Bol to človek, ktorý sa nedal ničím a nikým zastrašiť, ktorý sa ako tajný biskup nebál žiadnej manuálnej roboty a radšej pracoval ako robotník, údržbár, smetiar, vodič električky či opravár výťahov, než by uhol čo i len milimeter od svojho vnútorného presvedčenia. Vlieval tak obrovskú silu ostatným prenasledovaným rehoľníkom a je bezpochyby veľkým vzorom pre celú katolícku cirkev. To však nemôžem povedať o jeho politických a dogmatických názoroch.

Bolo to niekedy pred dvadsiatimi rokmi, keď mi kolega z Univerzity Konštantína Filozofa v Nitre odkázal, že by sa so mnou rád rozprával kardinál Korec a pozval ma k sebe na hrad. Bol som vtedy na neho veľmi nahnevaný. Korec opäť niekde v médiách vykladal, že mu nie sú známe žiadne dôkazy o Tisovej vine. Odpovedal som mu ostrým článkom, v ktorom som mu pripomenul, že ako vzdelaný človek musí poznať zbierku dokumentov Vatikán a Slovenská republika (1939 – 1945), ktorá vyšla u nás už v roku 1992 a ktorá obsahuje všetky varovania Svätej stolice adresované Jozefovi Tisovi, že jeho postupy sa priečia katolíckej náuke a príkazy, aby okamžite zastavil politiku voči Židom. Tiso však neposlúchol. Pripomenul som mu taktiež, ako po porážke Slovenského národného povstania vyznamenal na námestí v Banskej Bystrici najhorších nacistických vrahov a ako tam fanaticky vrieskal, že on nebude kvíliť nad zhoreniskami a zostane verný po boku vodcu Veľkonemeckej ríše do poslednej kvapky krvi… Tieto slová počul celý národ a práve ony mu zatiahli slučku okolo hrdla. A bol to zasa kardinál Korec, ktorý 18. apríla 1997 odslúžil zádušnú omšu pri príležitosti 50. výročia Tisovej popravy a ešte predtým v roku 1990 odhalil Tisovi pamätnú tabuľu v Bánovciach nad Bebravou. To si všimla dokonca aj svetová tlač, ktorá napísala, že vari po prvýkrát bola odhalená pamätná tabuľa vojnovému zločincovi…

Spýtal som sa kolegu, o čom sa chce so mnou kardinál rozprávať. Odpovedal mi dosť vyhýbavo, že on bol kedysi najmladším biskupom na Slovensku, ja som bol aktuálne najmladším docentom na Slovensku a že ako dvaja učenci si určite budeme mať čo povedať… Odsekol som mu, že s neoľudákmi si nemám čo povedať. Ešte dlho som ľutoval túto spupnú odpoveď pyšného mladíka, ktorý vo svojej nezrelosti nemal dosť pokory na to, aby potlačil svoje ego v mene obohacujúceho dialógu a vyššieho poznania. Čo by som dnes dal za takú ponuku dišputy s týmto múdrym mužom, ktorá sa nedostane komukoľvek a kedykoľvek…

Po čase som sa náhodne stretol s kardinálom Korcom na cyrilometodských oslavách v Nitre. Trochu sme sa pustili do reči. Ospravedlnil som sa mu za unáhlenú reakciu a povedal som mu, že som čítal takmer všetky jeho diela, pričom som podotkol, že ho uznávam ako cirkevného historika, nie však ako morálneho filozofa. Spýtal sa ma, čo konkrétne mám na mysli. Prekvapil som ho, že som čítal v odpise jeho nikdy nevydanú Drámu ateistického humanizmu z roku 1948. Tvrdí v nej, že ateizmus neprináša človeku vnútorné uspokojenie a naplnenie a že nepozná ušľachtilého ateistu. Povedal som mu, že ho ospravedlňuje len to, že túto úvahu písal ako 24-ročný mladík, lebo je to tak strašne povrchné, že by to neobstálo pod žiadnou odbornou oponentúrou. Prekvapil ma tým, že tvrdohlavo trval na tom, že si za tým stojí. Oponoval som mu jednak tým, že ateizmus nie je svetonázor, že sa vzťahuje len na odmietanie, resp. ľahostajnosť k existencii boha, rovnako ako teizmus nie je morálny postoj, iba konštatovanie náboženskej viery. Okrem toho humanizmus sa správne označuje ako svetský alebo sekulárny, nie ateistický. Ďalej som mu argumentoval celým radom sekulárnych morálnych filozofov od Betranda Russella cez Jeana-Paula Sartra až po Michela Foucaulta, ktorí presvedčivo vyvracajú jeho iracionálny pocit, že človek bez náboženského vyznania sa musí cítiť nenaplnený, vnútorne neuspokojený alebo dokonca nemorálny.

Zarazilo ma, že mi neodpovedal racionálnymi argumentmi, ale pripomínaním vlastnej autority. Celé to dorazil úplne od veci poukazovaním na Stalinove strašné zločiny usilujúc sa hrať na city. Tak som mu (tiež tak trochu od veci) pripomenul, že potraty povolil v Rusku ateista Lenin a že ich opätovne zakázal absolvent teológie Stalin – spýtal som sa preto kardinála, či táto skúsenosť tyrana s náboženstvom niečo mení na veci… Odpoveďou mi bolo len akési káravé hrozenie prstom, vlastne navlas rovnaké, ako pohrozil Ján Pavol II. na ikonickej fotografii nikaragujskému básnikovi, kazateľovi a teológovi oslobodenia Ernestovi Cardenalovi – akurát ja som pred ním nekľačal a mňa nemôže exkomunikovať…

Korcov zarážajúci dogmatizmus mi potvrdil publicista a bývalý disident Ivan Hoffman, ktorý robil s biskupom rozhovor do samizdatového časopisu Fragment niekedy v roku 1988. Korec v ňom hrdo spomenul jednu polemiku s akýmsi nemenovaným ateistom v rakúskej televízii, autorom knihy o dejinách katolíckej cirkvi, ktorú nazval vzhľadom na jej obete a diskrimináciu žien zločineckou organizáciou. Biskup sa úplne prestal ovládať. „Vy chudák!!!“ skríkol na neho doslova. Možno to dotyčný ateista prehnal, ale Korcova reakcia nezodpovedala imidžu múdreho a zdržanlivého duchovného vodcu. A čo je horšie, na argumenty odpovedal tak neuveriteľne demagogickým spôsobom (ak nechcem priamo povedať, že zavádzal a klamal), že to zarazilo aj ostatných prítomných. Pospomínaním všetkých slávnych žien v cirkvi rozhodne nedokázal ich rovnoprávnosť.

A to je vlastne aj hlavný dôvod, prečo mám radšej pápeža Františka ako Jána Pavla II. a prečo mám radšej kardinála Tomka ako kardinála Korca. Súčasná hlava katolíckej cirkvi, evidentne ovplyvnená nábožensky rôznorodým prostredím Latinskej Ameriky, totiž pochopila, že kresťanstvo si už nemôže činiť nárok na univerzalizmus, ale musí akceptovať rôzne cesty k spoločnému cieľu. Korcov názor na východné náboženstvá bol nielen dogmatický, ale vyslovene primitívny. Nechápal ich rovnako ako nechápal podstatu sekulárneho humanizmu. To, čo sa dá prepáčiť kardinálovi, sa však nedá prepáčiť hlave štátu, ktorá dnes opäť privítala v Prezidentskom paláci predstaviteľov všetkých cirkví a náboženských spoločností, vrátane tých najmenších, ale znova odmietla pozvať predstaviteľov organizácií zastupujúcich ľudí bez náboženského vyznania, ktorí po poslednom sčítaní obyvateľstva predstavujú takmer štvrtinu občanov Slovenskej republiky. Znamená to vari, že tejto druhej najväčšej svetonázorovej skupine odopiera schopnosť konať dobro v prospech celej spoločnosti?

Premiér Fico citoval na Nový rok krásnu myšlienku kardinála Korca: „Nikdy nezabúdajte na Slovensko, nech sa okolo nás deje čokoľvek!“ Neviem, či tento legendárny cirkevný hodnostár ako jeden z hlavných architektov Vatikánskych zmlúv nevýhodných pre Slovenskú republiku naozaj nikdy nezabúdal na svoju vlasť (podobne ako František Mikloško, ktorý bol počas celej svojej politickej dráhy lojálnejší k Vatikánu ako k Slovensku), ale pre túto situáciu sa hodí skôr iný výrok. Povedal ho kardinál Tomko zakladateľom Strany demokratickej ľavice Petrovi Weissovi a Pavlovi Kanisovi pri ich návšteve Vatikánu začiatkom deväťdesiatych rokov minulého storočia. Kardinál sa ich spýtal, že keď opustili komunistickú ideológiu, akou ideológiou sa teraz budú riadiť. Jeden z nich na to pohotovo odpovedal: „Žiadnou, my budeme teraz robiť pragmatickú politiku.“ Kardinál Tomko sa záhadne pousmial a podotkol: „Tak to skončíte rýchlejšie, ako si myslíte…“ Myslím si, že ľavica by mala začať konečne viac myslieť na budovanie svojej politickej identity, ak nechce byť pohltená inými, či už nacionalistickými, konzervatívnymi alebo liberálnymi prúdmi.

Zdroj: FB profil Eduard Chmelár