Eduard Chmelár: LENIN A KORENE REVOLUČNÉHO NÁSILIA V RUSKU

Vladimíra Iľjiča Uľjanova, známejšieho pod pseudonymom Lenin, ktorý zomrel presne pred 100 rokmi, 21. januára 1924, zaradil kedysi časopis Time medzi 25 najikonickejších osobností všetkých čias. Možno práve preto je okolo neho toľko mýtov, že hoci tak fanatickí komunisti ako aj fanatickí antikomunisti si myslia, že o ňom vedia všetko, v skutočnosti o ňom nevedia takmer nič.

Naše generácie podliehali dvom veľkým omylom. Ten prvý bol tradovaný za Chruščova, a potom ešte za Gorbačova, že vlastne všetky tie „chyby“ (ako komunisti eufemisticky volali celú tú hrôzovládu a masové vraždy za boľševickej éry) spôsobil Stalin, ktorý sa odklonil od Leninovho učenia. V skutočnosti celý ten totalitný systém vymyslel a riadil Lenin, vrátane gulagov, hromadných popráv a trvalej diktatúry komunistickej strany, ktorou tak tragicky zdeformoval pôvodný Marxov pojem časovo obmedzenej diktatúry proletariátu, ktorá bola chápaná v antickom zmysle dočasných maximálnych právomocí na nápravu vecí a navyše vylučovala teror. Do tohto mýtu spadá aj ilúzia, že Lenin si želal ako svojho nástupcu Trockého preto, lebo Stalina odhalil ako príliš hrubého a surového. V skutočnosti bol spor Lenina a Stalina skôr osobný, pričom Trockij bol ešte surovejší a krvilačnejší.

Druhý mýtus rovnako horlivo šíria zaslepení antikomunisti. Tí tvrdia, že komunizmus je rovnako zločinecká ideológia ako fašizmus a že byť komunistom neznamená nič iné ako byť surovým vrahom. Nerozlišovať medzi temnými cieľmi fašizmu a humanistickými ideálmi pôvodnej filozofickej koncepcie komunizmu, ktorá sa politicky nikdy neuplatnila, je vážne intelektuálne zlyhanie, no nerozlišovať medzi myšlienkou a ľuďmi, ktorí ju napĺňajú, by nás ľahko mohlo priviesť k mylnému záveru že aj kresťanstvo je zločin, lebo spočiatku sa realizovalo ničením antickej kultúry, pálením kníh, inkvizíciou, honom na čarodejnice, križiackymi výpravami, náboženskými vojnami, prenasledovaním kacírov a ako také má za sebou milióny obetí. Takto zjednodušene uvažovať nebudeme.

Aby sme pochopili, čo viedlo k nástupu komunistického režimu v jednej z najzaostalejších krajín, hoci Karl Marx vyslovene prízvukoval, že revolúcia sa môže podariť iba v priemyselne najvyspelejšom štáte, musíme si priblížiť situáciu v Rusku na začiatku 20. storočia. Je zvrátené, že krvavý cár Mikuláš II., ktorý je za toto všetko do značnej miery zodpovedný, je dnes vykresľovaný ako nevinná obeť komunistických zverstiev a pravoslávna cirkev ho v roku 2000 dokonca vyhlásila za svätého. Mikuláš II. nebol dobrý štátnik. Nedokázal uvažovať o veľkých záujmoch štátu, trávil nezmyselne dlho času nad maličkosťami, ktoré mohol vybaviť bežný úradník a vo vzťahu k svojim ministrom, ktorých rozoštvával proti sebe, si počínal veľmi nečestne. No to nebol zločin.

Keď po ôsmich rokoch vládnutia konečne prijal zásadné rozhodnutie, išlo o katastrofálny omyl: vyvolal vojnu s Japonskom, utrpel v nej ponižujúcu porážku a prišiel o takmer celú tichomorskú flotilu. No uprostred tejto vojny sa odohralo čosi závažnejšie, čo v konečnom dôsledku rozhodlo o jeho osude. Začiatkom januára 1905 vstúpilo vyše stotisíc petrohradských robotníkov do štrajku s cieľom bojovať za svoje sociálne, ale aj politické práva. Na ich čele stál charizmatický pravoslávny kňaz Georgij Gapon, ktorý rozhodol, že nasledujúcu nedeľu prinesú cárovi zoznam svojich požiadaviek.

9. januára po rannej bohoslužbe sa vydala procesia k Zimnému palácu. Otec Gapon kráčal na čele v dlhom bielom rúchu, v jednej ruke s krucifixom a v druhej s „Poníženou žiadosťou verných poddaných cárovi s prosbou o zlepšenie pracovných podmienok“. Hneď za ním niesol starček Lavrentiev veľký portrét cára. Je nepochopiteľné, že Mikuláš II. namiesto toho, aby vypočul radu spisovateľa Maxima Gorkého, ktorý vládu vyzýval na rokovania s účastníkmi protestu, zbabelo ušiel na Carskoje Selo a armáde vydal príkaz, že ak dav prenikne k štátnym budovám, majú ho bez milosti rozprášiť. Výsledkom bol masaker, ktorý vydesil celý svet. Oficiálne vládne údaje hovorili o 200 – 800 mŕtvych, demonštranti o 4 000, reálny odhad je okolo 2 500 obetí. Maxim Gorkij ako priamy účastník tejto hrôzy, ktorá vošla do dejín ako „Krvavá nedeľa“, opísal svoje zážitky v reportáži a upozornil, že v tom momente sa v ruskej spoločnosti niečo zmenilo. Britský reportér Harold Williams napísal, že v tvárach tých, ktorí prežili, nezaznamenal žiadny strach alebo paniku, ale nepriateľstvo a nenávisť. „Zrodila sa revolúcia. Ľudový ideál dobrého báťušku cára, ktorý režimu po stáročia vlieval život, sa zrazu zrútil ako domček z karát.“ Aj veľvyslanec USA Robert McCormick nahlásil do Washingtonu: „Tieto udalosti zničili neochvejnú vernosť a hlboko vštepenú úctu, ktorú predstava cára všetkej Rusi niesla. Za osemnásť rokov, ktoré som v Rusku strávil, som nezažil takú jednotnú ruskú spoločnosť. Mikuláš II. absolútne stratil priazeň ruského ľudu, a nech už bude budúcnosť dynastie akákoľvek, cár už nikdy nenájde uprostred svojho ľudu bezpečie.“

Vyľakaný cár bol prinútený k ústupkom. Sľúbil prijatie ústavy a vytvorenie parlamentu, no vnútorne sa s tým nezmieril a považoval to za veľkú chybu. Nariadil vlnu zatýkania. Dva dni po Krvavej nedeli bol zatknutý aj Maxim Gorkij a obvinený z organizovania demonštrácie, hoci v skutočnosti sa jej iba prizeral a písal o nej. Nepokoje však pokračovali. Roľníci vypálili desiatky veľkostatkov. Cár sa rozhodol použiť na potlačenie nepokojov extrémne metódy. Dve desaťročia predtým, ako sa Mussoliniho a Hitlerove tlupy pustili do pouličných bitiek s protivníkmi, inicioval Mikuláš II. vznik extrémistického nacionalistického zoskupenia Zväz ruského ľudu, ktorý pod heslom „za cára za vieru a za vlasť“ napádal nielen demokratov, liberálov a socialistov, ale organizoval aj pogromy proti Židom, pri ktorých zahynulo viac ako 3 000 ľudí. Počas polročného teroru, ktorý predchádzal otvoreniu Štátnej dumy, zabili cárovi ľudia viac než 15 000 ľudí, 70 000 ich zatkli a 45 000 vypovedali na Sibír.
Ale krvilačnému Mikulášovi II. to nestačilo. Vymenoval za premiéra Pjotra Stolypina, ktorý je dnes na Západe oslavovaný ako otec liberálnej ekonomickej reformy. Akosi sa pri tom zabudne dodať, že Stolypin dal bez súdu popraviť tisíce ľudí a celé dediny dal zrovnať so zemou. Cár však pri týchto čistkách nezostal pasívny. Keď generál Vladimir Bekman ušetril lotyšské mesto Tukums, lebo jeho povstalci sa vzdali, Mikuláš II. si prečítal jeho hlásenie a na okraj pripísal: „To nie je dôvod. Mesto malo byť zničené.“ Inokedy sa v prítomnosti dvoranov vyjadroval k správam o počte popravených takto: „To mi lahodí.“ Keď na pozadí tohto teroru čítate dnes dojemné historky o cárskej rodine, musí vám prísť nevoľno. V Rusku všetci vedeli, že je to vrah a nepovedali mu inak ako „krvavý cár“ – až kým sa nezačali účelovo prepisovať dejiny. Práve táto hrôzostrašná atmosféra zrodila fenomén Lenin.

Na začiatku však nikto netušil, že práve z tohto cholerického, vzrastom malého a nepríjemného chlapíka s pichľavými očami a rečovou vadou bude „vodca svetového proletariátu“. Nebudem tajiť, že Lenin mi je svojimi povahovými vlastnosťami vrcholne nesympatický. Bol extrémne agresívny, nedokázal sa ovládať, jeho čoraz častejšie záchvaty hnevu dokázala jeho manželka Nadežda Krupská tlmiť iba tým, že ho uložila do postele a nikoho k nemu nepúšťala. Všetci, ktorí s ním nesúhlasili, boli darebáci, pokrytci, hlupáci, špinavci, šľapky, zradcovia, tupci a táraji. Jeho dlhoročný priateľ Maxim Gorkij (ktorý finančne štedro podporoval nielen jeho pobyt v exile, ale aj vydávanie boľševických novín) o ňom neskôr napísal, že mu chýba elementárna úcta k ľuďom, o prostých ľuďoch, ktorí sotva uživili svojich najbližších, písal ako o „pijaviciach, ktoré vysali krv pracujúceho ľudu“, no tento „pracujúci ľud“ ho v skutočnosti nemiloval, ale triasol sa pred ním od strachu. Navyše to bol opovrhnutiahodný zbabelec: z pohodlia švajčiarskeho exilu cynicky hnal svojich prívržencov do ozbrojeného povstania, aj keď si bol vedomý, že neexistovala ani najmenšia šanca na jeho úspech. Manželka vysoko postaveného petrohradského boľševika Tatiana Alexinská bola hlboko sklamaná pri pohľade na to, ako Lenin (po svojom návrate do Petrohradu) utekal z mierumilovnej demonštrácie, na ktorú zaútočila cárska kavaléria: „Najradšej by som na to zabudla. Do toho okamihu sa mi Lenin javil ako legendárny hrdina… lenže keď som ho videla zblízka… dal sa na útek ako prvý.“

Skutočným svedomím „Veľkej októbrovej socialistickej revolúcie“ bol slávny spisovateľ Maxim Gorkij. Spočiatku Lenina vo všetkom podporoval a bol jedným z mála ľudí, ktorých mal boľševický vodca vo veľkej úcte. Keď žil Gorkij v rokoch 1906 – 1913 v exile na ostrove Capri, nestačilo, aby si ho Lenin zavolal – revolucionár musel prísť za ním. No po návrate do Ruska sa s boľševikmi postupne rozišiel. Gorkij bol presvedčený, že na boľševickú revolúciu nedozrel čas a ostro odmietal revolučné násilie. Jediné, v čom sa zhodol s Leninom, bolo jeho odmietanie vojny. Odpor k vojne však zdieľal s väčšinou ruskej inteligencie, vrátane básnika a spisovateľa Ivana Bunina, ktorý boľševickú revolúciu neprijal a neskôr odišiel do exilu. Lenže Gorkij nekritizoval Lenina z pozície aristokracie alebo buržoázie, ale presvedčeného socialistu, ktorý videl a predpovedal, že sa to skončí katastrofou. Jeho kritické články, ktoré vychádzali v jeho časopise Novaja žizň, privádzali boľševikov do zúrivosti. Keď sa Lenina spýtali, prečo ho nezatkne a nezastrelí ako zradcu, Lenin odpovedal známou metaforou: „Tolstoj sa nestrieľa.“ Mimochodom, o päťdesiat rokov neskôr ju parafrázoval Charles de Gaulle. Keď sa ho počas nepokojov v máji 1968, ktoré inšpiroval Jean-Paul Sartre, pýtali, prečo toho buriča nezatkne, francúzsky prezident odpovedal: „Voltaire sa nezatýka.“

Napokon však Lenin zakázal Gorkého časopis a prinútil spisovateľa opäť odísť do talianskeho exilu. Hoci zostal s Leninom až do konca jeho života naďalej v kontakte, odmietal všetky prosby o návrat, no pomohol viacerým prenasledovaným spisovateľom. O to viac prekvapuje, že Gorkij poslúchol až výzvu Stalina v roku 1928, ktorý z neho po návrate urobil najväčšiu ikonu socialistického realizmu…

Leninov život by mali študovať hlavne tí, ktorí si myslia, že o ňom vedia úplne všetko. Bol to človek, ktorého vytvorila krutá doba, človek bez svedomia, ktorý sa neváhal raz správať ako gangster (nápad vykrádať banky ako zdroj príjmov strany vyšiel z jeho hlavy), inokedy dával najavo dešpekt k tým, ktorých chcel oslobodiť a nepohol ani brvou, keď podpisoval masové rozsudky smrti. Ak sa chce so mnou nejaký fanatik sporiť, či je rozdiel medzi miliónmi Leninových obetí a desiatkami miliónov Stalinových obetí, tak v tejto disciplíne ho nechám samého. Ale ľavica sa musí vysporiadať s tým, že ak má nejakú budúcnosť, musí sa vrátiť nie k Leninovi, ale až k Marxovi a kriticky ho zhodnotiť. Nie je totiž náhoda, že všetky pokusy uskutočniť socializmus v jeho komunistickom variante skončili neslávne, ak nechceme povedať, že priam katastrofou. To však neznamená, že by sme sa mali veľkého sna o sociálnej spravodlivosti a rovnosti všetkých ľudí vzdať. Nie je v prirodzenosti človeka, aby nemal nijaké želania, aby žil iba zo dňa na deň bez toho, aby sa usiloval vytvoriť niečo lepšie v budúcnosti.

Budúcnosťou ľavice však nemôže byť ani jej sociálnodemokratický variant, ktorý stroskotal rovnako ako marxisticko-leninský. Nielenže sa sociálnej demokracii nepodarilo dosiahnuť socializmus reformami, ale po tom, čo sa tohto cieľa vzdala, dopadol v podmienkach globálneho kapitalizmu trápne aj jej oveľa menej ambiciózny defetistický cieľ – „krotiť kapitalizmus“, čo je rovnaký oxymoron ako krotiť hydru. Keď sa vrátim k paralele s kresťanstvom, už vo svojej knihe Svet nie je na predaj (2003) som upozornil, že komunistická strana sa veľmi často správala ako cirkev. Mala svojho neomylného pápeža (generálneho tajomníka), svoje procesie (prvomájové sprievody), svoje dogmatické učenie, ktoré nebolo možné meniť, iba ho interpretovať v jeho kanonizovanej podobe (marxizmus-leninizmus), svojich exkomunikovaných kacírov (vylúčených zo strany), svoje inkvizičné procesy (politické monsterprocesy), svoje náboženské (revolučné) piesne i svoju Svätú trojicu (Marx, Engels a Lenin).

Na uplynulé storočie sa môžeme pozerať ako na slepú uličku, ako na pomýlené obdobie „štátneho kapitalizmu“ (ako ho nazval maďarský marxistický filozof Gáspár Tamás), ale aj na akési obdobie primitívneho protosocializmu, ktorého metódy a formy násilia musíme odmietnuť, aby sme sa mohli vrátiť k prameňu socializmu, ktorým je (prekvapenie) SLOBODA. Nič iné ako oslobodenie človeka. Sám spomínaný Maxim Gorkij chápal socializmus ako dovŕšenie demokracie, a nebol sám. Ale ak si dnešní zúfalo nevzdelaní mladí ľudia myslia, že súčasná liberálna demokracia je dovŕšenie civilizácie a koniec dejín, nebudem ich v tom hlúpo povrchnom nazeraní na svet vyrušovať. Len pripomínam, že ak sme sa dostali do stavu, kedy elita bedáka, že ľud dáva prednosť populistom – ľud bedáka, že elity nie sú schopné a ochotné pochopiť základné starosti človeka žijúceho od výplaty k výplate – a elity na starosti obyčajných ľudí reagujú podľa vzoru „keď nemajú na chlieb, nech jedia koláče“ – dostali sme sa do štádia, kedy sme naplnili všetky revolučné podmienky, pre ktoré Ľudovítovi XVI. sťali hlavu.

Nevzdávajme sa vďaka neúspechom minulosti ideálov budúcnosti. Ale nezabúdajme, že tie najveľkolepejšie ciele sú vždy humanistické, a tie ako také nikdy nemôžu byť dosiahnuté násilím, terorom a stratou úcty človeka k človeku. To je ten základný rozdiel medzi učencom Karlom Marxom (ktorého humanistické ideály tak bravúrne vykreslil Erich Fromm v diele „Obraz človeka u Marxa“), ktorý za prvoradý cieľ považoval oslobodenie ľudí a praktickým revolucionárom Vladimírom Leninom, ktorý za prvoradý cieľ považoval získanie moci a pokašľal všetko, čo mohol.

Zdroj: FB profil Eduard Chmelár