Skôr, ako vás pozvem sledovať ďalší diel Drobnohľadu Eduarda Chmelára, mi dovoľte, aby som sa vyjadril k tomu, čo sa dnes odohralo v Európskom parlamente. Nikdy som nič také ohavné ako schválené uznesenie proti Slovensku nezažil, a to pozorne sledujem dianie v tejto inštitúcii minimálne od roku 1997, kedy som sa stal spravodajcom denníka Práca v Bruseli. Na prvý pohľad – aj bez toho, že by bol pod tým podpísaný Vladimír Bilčík ako spravodajca – je jasné, že text uznesenia nesie rukopis súčasnej slovenskej opozície.
Zvrátené na ňom je to, že prenáša rýdzo vnútorné záležitosti Slovenskej republiky na posúdenie poslancom Európskeho parlamentu, ktorí o nich nič nevedia a v takejto podobe ich čítali pravdepodobne po prvý raz. Mám na mysli najmä také detaily ako je odsúdenie „nevhodných a neúctivých komentárov“ predsedu vlády voči študentovi alebo znepokojenie nad plánmi rozdeliť RTVS a podobne. Vážení, takto detailne nezasahovalo do našej politiky ani sovietske politbyro. Čo je však ešte horšie, toto extrémne jednostranné uznesenie obsahuje nadmieru demagógie, zavádzania a otvorených lží, ako napríklad, že vraj slovenská vláda „oslabila slobodu prejavu a obmedzila práva všetkých ľudí na Slovensku“ alebo že vraj „obmedzuje občiansky priestor a obmedzuje prácu mimovládnych organizácií“. To je už nehoráznosť. Keď si to uznesenie prečítate, aj laik pomerne rýchlo zistí, že toto všetko už niekde počul. Áno, sú to všetko od A až po Z demagogické výčitky slovenskej opozície, vrátane preháňania o desaťtisícoch ľudí v uliciach, výzvy na prehodnotenie paragrafu 363 slovenského trestného poriadku alebo obvinenia, že zrušením špeciálnej prokuratúry chce vláda znemožniť vyšetrovanie vraždy Jána Kuciaka.
Prosto, žasnete nad tým, aké detailné „znalosti“ majú európski poslanci o dianí na Slovensku… Samozrejme, nič nevedia a ničomu nerozumejú, iba nekriticky prevzali dezinformácie slovenskej opozície. Sú to tí istí slovenskí europoslanci, ktorí takto špinili Slovensko v Bruseli už niekoľkokrát, ktorí zahlasovali aj za rezolúciu, ktorá vyzýva Slovensko, aby uznalo nezávislé Kosovo, čo je otvorená zrada štátnej doktríny Slovenskej republiky. To, že znepokojenie nad zrušením špeciálnej prokuratúry vyjadrili aj bulharskí europoslanci, ktorí túto inštitúciu zlikvidovali bez povšimnutia Bruselu minulý rok, je len taká drobná pikantéria a čerešnička na torte. Ale to, že svoju vlasť špinavo zrádzajú opoziční slovenskí poslanci, by sme im nemali zabudnúť. Kým toto robia na domácej pôde, je to súčasť politického boja a parlamentného folklóru. Ale prenášať tieto veci na pôdu Európskeho parlamentu nie je hanbou pre vládu, ako to tvrdí opozícia a s ňou spriaznené médiá, je to hanba pre nás všetkých, dôkaz o našej politickej malosti a kultúrnej nezrelosti. Je to ešte trápnejšie ako hádať sa pred celým sídliskom na balkóne alebo žalovať na manželku u susedov. Vychovaný človek vie, že toto sa nerobí.
Mentalita slovenskej opozície sa naplno prejavila aj na dnešnom zasadnutí Zahraničného výboru NR SR. Opoziční poslanci dostali hysterický záchvat z toho, že slovenská diplomacia pre nedostatok dôkazov nepodporila vyhlásenie 48 krajín na čele s USA, ktoré odsúdilo „údajné“ severokórejské dodávky balistických rakiet Rusku. Nebudem sa zaoberať ziapaním nejakého zlostného škriatka z Lode bláznov, ktorý ako obyčajne nedokázal zosmoliť nijaký racionálny argument, iba urážal ministra zahraničných vecí, že je zbabelec, cynik atď. – toto si moju pozornosť nezaslúži. Ale pristavme sa trochu pri argumentácii poslanca Juraja Krúpu, ktorý obvinil našu diplomaciu, že narúša „tichú schvaľovaciu procedúru“ (sic!) a že „podráža nohy Južnej Kórei, Japonsku, Novému Zélandu a iným našim spojencom“.
V prvom rade by som sa chcel spýtať – keď už používame slovník studenej vojny o spojencoch a nepriateľoch – odkedy sú našimi spojencami Kórejčania a Novozélanďania, a nie Maďarsko (ktoré je členom EÚ a naším susedom) a Turecko (ktoré je členom NATO). Znamená to vari, že ak má náš spojenec iný názor ako Spojené štáty, už nie je našim spojencom? Ale to nie je mentalita spojenca, ale vazala. Skúsenosť nám predsa velí, aby sme boli obozretní. Za všetky príklady uveďme (dez)informáciu o zbraniach hromadného ničenia v Iraku, ktorej slepo uverili vtedajší premiér Mikuláš Dzurinda, šéf diplomacie Eduard Kukan, jeho štátny tajomník Ivan Korčok a všetci, ktorí dnes predstavujú opozičné sily. To nebol bežný omyl, to bola servilná poslušnosť voči hegemónovi aj za cenu porušenia medzinárodného práva, aj s vedomím, že žiadne dôkazy neboli k dispozícii. Výsledkom tejto strašnej spravodajskej hry bol milión mŕtvych, destabilizácia Blízkeho východu a vznik Islamského štátu. Dnes dedič týchto temných politických praktík Juraj Krúpa tvrdí, že v tom uznesení proti KĽDR „boli jasné dôkazy“, hoci nič také tam nebolo a ak si pán poslanec mýli tvrdenia a domnienky s dôkazmi, z výrokovej logiky by u mňa bez pardonu dostal FX. Tlieskam mu len za originálne vytvorenie propagandistického novotvaru „tichá schvaľovacia procedúra“. Ak nerozumiete tomuto newspeaku a pýtate sa, čo to je, nuž tak to znamená „držať hubu a krok“ alebo „bezvýhradne a bezmyšlienkovite odaportovať všetko, čo vám podhodia Spojené štáty“…
Ale to opäť nie je nič nové pre tých, ktorí dlhodobo sledujú praktiky našej diplomacie. Ešte donedávna to bolo tak, že negatívne stanovisko k Medzinárodnému dohovoru o zákaze jadrových zbraní sa za Ivana Korčoka (ale žiaľ, aj za jeho predchodcov, vrátane Miroslava Lajčáka) netvorilo v budove Ministerstva zahraničných vecí SR, ale na State Departmente Spojených štátov. Jednoducho sa systémom ctrl-c ctrl-v úplne na drzovku prenieslo do našich materiálov bez akéhokoľvek náznaku tvorivého zásahu alebo samostatného myslenia. A v tomto je tá zásadná zmena. Môžem sa líšiť so súčasným vedením ministerstva v detailných a konkrétnych pohľadoch povedzme na izraelsko-palestínsky konflikt, ale za touto filozofiou, ktorej sa drží šéf slovenskej diplomacie Juraj Blanár, pevne stojím: doba, kedy sme všetko, čo prišlo z Washingtonu alebo Bruselu, bezmyšlienkovite prijali, sa skončila. Naši partneri si budú musieť zvykať, že nám nestačí podstrčiť papier na podpis, ale že budeme vyžadovať konkrétne informácie a relevantné dôkazy, že si vyhradzujeme právo povedať NIE vždy vtedy, keď bude predložený návrh ohrozovať naše štátne záujmy. Je to normálny štandardný postup, ktorý uplatňujú všetky suverénne štáty. A ak sa poslanec Valášek z Progresívneho Slovenska drzo oboril na ministra, že „jediné, čo od vás chceme, je, aby ste nám nerobili hanbu“, tak to predovšetkým žiada a očakáva celé Slovensko od opozície. Lebo nie je hanbou preukázať aj v diplomacii „kritické myslenie“ (ktorým sa tak radi oháňajú prívrženci Progresívneho Slovenska), ale slepo pritakávať vôli hegemóna, ktorý často nemá pravdu, iba moc.
Zdroj: FB profil Eduard Chmelár
Musíš byť prihlásený pre poslanie komentára.