7 dní v kocke: Pellegrini sa rozhýbal. A Ficovu koalíciu čakajú vážne problémy

V rubrike 7 dní v kocke Dag Daniš komentuje hlavné témy týždňa. Dnes o prezidentských ambíciách Pellegriniho, ktoré môžu rozkývať koalíciu aj Ficovu vládu; o hlúpom útoku novodobých komsomolcov na Júliusa Hudáčka; o veľkých protestoch v Nemecku proti vláde, ktoré pripomínajú vidiecke povstanie a o priznaní Borisa Johnsona, ako na začiatku vojny vstúpil do mierových rokovaní Ukrajiny a Ruska.

1. Slabé miesto Ficovej vlády

Peter Pellegrini v pondelok potvrdil, že pôjde do prezidentských volieb. Toto rozhodnutie môže Ficovej vláde priniesť málo výhod a veľa komplikácií. A nakoniec aj vážne problémy, ktoré by mohli prerásť do koaličnej krízy.

Platí to v oboch možných prípadoch, pri úspechu aj neúspechu Pellegriniho.

Ak by Pellegrini napriek pôvodnému náskoku v koncovke pohorel, v Hlase by to mohli prečítať tak, že to nie je ich zlyhanie, ale daň za spojenectvo s Ficom. Lebo kto podpíše „zmluvu s diablom“, ten je predsa odpísaný… Vzťahy Pellegriniho s Ficom, už od začiatku napäté a krehké, by sa zhoršili. Zrejme výrazne. Osobný neúspech v priamej voľbe bolí. Hlavne v prípade kandidáta, ktorý mal v októbri 2023 na dosah ruky funkciu premiéra. A ktorý bol najväčším favoritom na víťazstvo v prezidentských voľbách.

Sklamaný Pellegrini by bol v prípade prehry pod tlakom, aby dôraznejšie vystupoval proti politike Fica a Danka. V krajnom prípade by to mohlo smerovať až k pokusom o vynútenú výmenu premiéra – ako v rokoch 2018 alebo 2021. Hlas by mal pod tlakom médií a protestov sklony vystupovať voči Ficovi podobne odstredivo ako SaS voči Matovičovi. Pellegrini by na to mal dosť dôvodov. Aj osobných, aj politických.

Ešte horšie by to mohlo z pohľadu Ficovej vlády dopadnúť v prípade, že by Pellegrini vo voľbách uspel. Prínosy pre vládu by boli skromné. Predstavy, že prezident Pellegrini by slúžil Ficovi, sú povrchné a naivné. Pellegrini nekandiduje preto, aby ostal zviazaný so Smerom (ktorý chcel Hlas nahradiť). Naopak, kandiduje preto, aby sa vyslobodil. Prezidentská politika Pellegriniho by bola zrejme podobná ako politika Korčoka. Teda nie veľmi odvážna, nie veľmi suverénna. A mierne konformná – hlavne vo vzťahu k veľmociam ako Spojené štáty a Británia, ktoré určujú pravidlá a kurz v bezpečnostnej (vojenskej) politike.

Prípadné zvolenie Pellegriniho by zároveň znamenalo preformátovanie strany Hlas. Ak by ju prebral Drucker, už by nevystupovala ako spojenec Smeru, ale ako prezidentská, palácová strana. A zároveň ako strana, ktorá si vie – a veľmi dobre – predstaviť aj spoluprácu s progresívcami.

Pri koaličných sporoch alebo krízach by mohol Hlas koordinovať svoje kroky s prezidentom. Priamo. Predseda vlády Fico by mohol skončiť vo zveráku. Z jednej strany by bol pod tlakom prezidenta, z druhej pod tlakom koaličného partnera, bez ktorého by stratil väčšinu.

Mimochodom, Fico si to už vyskúšal. Stalo sa to v marci 2018. Kombinácia mediálnych kampaní, verejných protestov a tichej spolupráce Bugárovho Mosta s prezidentom Kiskom viedla k ultimatívnej požiadavke na výmenu vlády a premiéra.

Ak si to zhrnieme, rozbeh Pellegriniho do prezidentských volieb má málo spoločné s expanziou Ficovho Smeru. Je to hra Pellegriniho, ktorá môže Ficovu vládu a Smer fatálne oslabiť. Fico na to pristúpil len preto, že musel. Bola to Pellegriniho podmienka, za akej nechá plávať ponuku progresívcov na premiéra.

Ak Pellegrini v kampani uspeje, získa najvyššiu štátnu funkciu a k nej ako bonus prezidentskú stranu priamo vo vláde. Ak neuspeje, ostane mierne ofučaným predsedom parlamentu. S perspektívou, že po prvej koaličnej kríze a prípadnom páde vlády by bol práve on kandidátom číslo jeden na premiéra v rámci akéhokoľvek plánu B.

Inými slovami: otázka, koho budú lídri Smeru voliť v prvom a druhom kole prezidentských volieb, nemá až takú jasnú odpoveď, ako by to mohlo vyzerať.

2. Keď v tom majú komsomolci hokej

Uplynulý týždeň opäť ukázal, ako primitívne uvažujú novodobí komsomolci a strážcovia poriadku v Česku a na Slovensku. Postarali sa o to, aby z hokejového klubu v Kladne vyštvali brankára Júliusa Hudáčka. Dôvod: pobúrilo ich, že hral v KHL. Tým vraj nepriamo podporil ruskú vojnu na Ukrajine a ruskú propagandu, keďže KHL je prevažne ruská hokejová liga. Hudáčkovi vysvetlili, že v hokeji nejde len o šport, ale aj o politiku. A geopolitiku.

Iste, iste… V ich obmedzených hlavách ide o geopolitiku všade. V umení, vo vede, v literatúre, v športe. Kto má čokoľvek spoločné s Rusmi, musí byť príkladne potrestaný. Ako Hudáček za to, že sa opovážil hrať v KHL.

Hudáčkov prípad je dokonale absurdný. Hudáček predsa verejne odsúdil ruskú vojnu na Ukrajine. Nehral za ruský hokejový klub, ale za kazašský. Nikdy a nijako nepodporoval ruskú propagandu. Previnil sa iba tým, že hral hokej za Astanu v lige KHL. A možno ešte tým, že nepózoval podľa predstáv politických aktivistov. Nenadával na ruský šport, na ruskú kultúru, na život v Rusku – ako to dnes v rámci protiruskej nenávisti radi predvádzajú woke aktivisti.

Treba dodať, že majiteľ klubu v Kladne Jágr sa s Hudáčkom dohodol pomerne rýchlo a hladko. Privítal ho ako cennú posilu. Po podpise zmluvy sa však ozvala hŕstka aktivistov, ktorí sa vyhlásili za zástupcov fanúšikov. Nástup Hudáčka ich vraj poburuje. Obočie dvihli aj zástupcovia sponzorov. Klub v Kladne sa následne musel s Hudáčkom rozlúčiť.

Do kampane proti Hudáčkovi sa zapojili aj slovenské progresívne médiá a poniektorí hokejoví funkcionári ako Miloš Radosa z Trenčína. Hudáčka obvinil – krivo, tupo a manipulatívne – z podpory ruskej propagandy a vyzval ho, aby sa stiahol z hokejového a verejného života.

Toto už nie je ukážka komsomolských praktík, ale rovno eštebáckych. Pretože tu už nejde iba o odsudzovanie ľudí s „nesprávnym názorom“. Ide im o to, aby boli prepustení z práce. Výstražne. A aby boli vylúčení z verejného života. Bez toho, aby bolo preukázané, čím sa vlastne previnili.

Aktivisti, ktorí Hudáčka pripravili o prácu, sa tvária ako morálne vzory. Pritom predvádzajú pravý opak. Oživili princíp kolektívnej viny, ktorý sa už v 20. storočí považoval za prekonaný. Odsudzovali ruských umelcov, ruských vedcov. Aj ruských športovcov, ktorí vraj nesmú mať prístup do európskych súťaží.

Najnovšie to s princípom kolektívnej viny ešte viac rozšírili. Za toxických už nepovažujú len Rusov, ale kohokoľvek, kto pracoval v Rusku. Firmy, vedci a športovci, ktorí pôsobia alebo pôsobili v Rusku, sú terčom štvavých kampaní.

Aktivisti sa vo svojom svätom boji opásali tým, čo kedysi odsudzovali – predsudkami, nenávisťou k vybraným národom, zadubenou bigotnosťou, zlosťou, rasizmom, klanovou mentalitou…

A v zväzáckom zápale prekonali aj svoje západné vzory.

V kanadsko-americkej NHL hrajú desiatky Rusov. V západoeurópskych kluboch hrajú desiatky hráčov, ktorí pôsobili v KHL. Západné firmy naďalej podnikajú v Rusku.

Hudáček dostal po incidente v Kladne ponuku z nemeckého Frankfurtu. Keďže nemôže hrať v Česku (alebo na Slovensku), odchádza do západnej Európy.

A uvedomelí súdruhovia z Česka a Slovenska? Uvedomelí súdruhovia z Česka a Slovenska mentálne ostanú tam, kde vždy patrili. Vo východnom bloku.

3. Protesty

Nemecko zažilo ďalšie verejné protesty. A nie hocijaké. Tentoraz nešlo o manévre dúhových a progresívnych hnutí s podporou médií, ale o ich opak. O spontánne protivládne protesty farmárov a ľudí z vidieka. Hnevá ich, že nemecká vláda ruší daňové úľavy na poľnohospodárske stroje a na naftu. So zelenými reštrikciami vlády stratili trpezlivosť a vyšli do ulíc. Nemecké cesty blokovali tisíce strojov. A ďalšie tisíce ľudí protestovali na námestiach.

Nemecká vláda tvrdí, že škrty sú nutné, pretože v napnutom rozpočte chýba 17 miliárd eur. Pritom minulý rok sa tá istá vláda pochválila, že má na stole 100 miliárd ušetrených eur na nákup zbraní. Len na porovnanie: 100 miliárd je približne celý hrubý domáci produkt Slovenska. Nemecká vláda chcela túto sumu investovať do modernizácie armády.

Treba však priznať, že skutočný dôvod škrtov nie je len finančný. Nemeckí socialisti a zelení chcú revolučným spôsobom presadiť zelené projekty v rámci novej módy s logom „klimatická agenda“. Tá má okrem iného aj geopolitickú pointu. Je namierená proti fosílnym palivám dovážaným z Východu…

Farmári majú byť finančne dotlačení k tomu, aby prechádzali zo zlej nafty na dobré elektrovehikle. Chcelo by to traktorček na baterky, usúdili sociálni inžinieri.

Po rozhodnutí o zákaze osobných áut so spaľovacími motormi a vynucovaní drahších elektromobilov má nasledovať tlak na prevýchovu farmárov a drobných podnikateľov.

Na nemeckých protestoch je zaujímavý ich rozsah. Podľa niektorých médií naberajú znaky národného povstania proti experimentálnej politike vlády.

Protivládne protesty podporuje až 69 percent Nemcov. A to je skvelá správa. Akože pokroková, zelená politika EÚ a nemeckej vlády naberá rozmery, ktoré sú pre spoločnosť neúnosné. Súbeh energetickej krízy a nárokov na nákladnú zelenú ekonomiku spôsobuje prudký rast cien a nákladov. A znižovanie reálnych príjmov veľkej časti Európanov. Hlavne tej časti, ktorá nežije z vysoko nadpriemerných zárobkov v metropolách.

Čím skôr táto bezohľadná a cynická politika narazí na široký odpor spoločnosti, tým lepšie.

4. Priznanie Borisa Johnsona

V prehľade ešte spomenieme britského expremiéra Johnsona a jeho slovnú prestrelku s Moskvou.

Ruské ministerstvo zahraničných vecí opakovane Johnsona obvinilo, že sabotoval mierové rokovania medzi Ukrajinou a Ruskom zo začiatku vojny (marec a apríl 2022). Johnson vraj vtedy zakázal ukrajinskému prezidentovi Zelenskému podpísať návrh mierovej dohody a prikázal mu pokračovať vo vojne s Ruskom. Mierová dohoda stála na predpoklade, že Rusi sa stiahnu na línie spred vojny a Ukrajina sa zaručí, že ostane vojensky neutrálnym štátom. Teda, že nevstúpi do NATO.

Johnson tieto obvinenia dlho ignoroval. V stredu však verejne reagoval pre The Times. Slová hovorkyne Lavrova označil za „úplný nezmysel a ruskú propagandu“.

Iste. Tak, ako to tvrdí Moskva, to určite nebolo. Británia nemohla Ukrajine nič prikazovať ani zakazovať.

Nepriamo však Johnson priznal, že aktívne vstúpil do hry. A že jeho zámerom bolo nepripustiť mierovú dohodu medzi Ukrajinou a Ruskom. Johnson pre The Times povedal, že v Kyjeve vyjadril „znepokojenie z akejkoľvek dohody s Ruskom“ a prisľúbil Ukrajine, že Británia ju podporí „na tisíc percent“.

Johnson pri svojich spomienkach volil mimoriadne jemný, diplomatický slovník. Pochopiteľne. Obsah toho, čo priznal, však podopiera staršie podozrenia, že Johnson v apríli 2022 prišiel do Kyjeva zablokovať mierové rozhovory. A naliehať na Ukrajinu, aby namiesto rokovaní o dohode bojovala s Ruskom. S prísľubom, že Západ ju bude finančne a vojensky podporovať, kým to bude potrebné.

Britský expremiér o svojej kyjevskej misii z apríla 2022 prehovoril, pretože musel. O tejto zlomovej udalosti už otvorene – a kriticky – hovorí príliš veľa vplyvných ľudí.

Začalo sa to už v roku 2022 informáciami denníka Ukrajinska pravda. Pokračovalo to komentármi izraelského expremiéra Bennetta, ktorý sa pokúšal sprostredkovať rokovania medzi Ukrajinou a Ruskom. V lete 2022 o tom písal prestížny americký časopis Foreign Affairs. V roku 2023 podrobnú analýzu o mierových rokovaniach a ich blokovaní zo strany Johnsona napísali Nemci.

Podľa ich zdrojov Johnson nevyslovil len znepokojenie z rokovaní a odhodlanie podporovať Ukrajinu v boji s Ruskom – Johnson údajne Ukrajine odkázal, že ak bude rokovať s Ruskom o mierovom riešení, „kolektívny Západ” ju už nebude podporovať. Nechá ju opustenú.

Nemci pripomenuli aj to, že slová o „kolektívnom Západe“ boli manipulatívne, pretože veľká časť západných krajín bola pripravená možnosť mierovej dohody podporiť. Napríklad Nemecko a Francúzsko. A spolu s nimi aj Izrael, Turecko, Maďarsko… Západ totiž netvorí je len Británia a Spojené štáty.

Najnovšie je to témou aj v ukrajinskom vedení a v ukrajinských médiách. Intervenciu Johnsona a tlak na ukončenie mierových rokovaní nedávno kritizoval bývalý poradca kancelárie ukrajinského prezidenta Olexij Arestovyč. Spätne to hodnotí ako chybu a zahodenú šancu vyhnúť sa rozšíreniu ničivej vojny, v ktorej Ukrajina nemôže dosiahnuť deklarované ciele.

Koncom novembra sa k udalostiam z prvých týždňov vojny vyjadril aj šéf poslaneckej frakcie Zelenského strany Davyd Arachmija. Tvrdí, že podľa odkazu Johnsona z apríla 2022 by Ukrajina s Ruskom „nemala vôbec nič podpisovať – a poďme len bojovať“.

Väčšina médií hlavného prúdu tieto správy ignoruje. No nič to nemení na fakte, že v politike, diplomacii a bezpečnostnej komunite sa táto téma objavuje a bude objavovať čoraz častejšie. Dôvody sú pragmatické. Vo februári to budú dva roky od začiatku vojny Ruska s Ukrajinou.

A v marci to budú dva roky od prvých pokusov urovnať konflikt mierovou dohodou (o neutralite Ukrajiny a stiahnutí Rusov). Tou mierovou dohodou, ktorá bola pre ľudí ako Johnson neprijateľná.

Výsledky vojnových jastrabov, ktorí chceli namiesto rokovaní boj, pritom katastrofálnym spôsobom zaostávajú za tým, čo sľubovali. A mali by za tento stav niesť zodpovednosť.

Dag Daniš / Denník Štandard