Pred chvíľou som osobne zablahoželal prvému priamo zvolenému prezidentovi Slovenskej republiky Rudolfovi Schusterovi k jeho dnešným 90. narodeninám a poďakoval sa mu za všetko, čo pre Slovensko urobil. Rudolf Schuster bol bezpochyby náš najefektívnejší prezident. Jeho výnimočné osobné vzťahy s poprednými európskymi politikmi, jeho excelentná jazyková vybavenosť a dlhoročné politické skúsenosti nám výrazne pomohli v našich integračných snahách do medzinárodných štruktúr a už viackrát som upozornil na to, že jeho obrovský prínos v tejto oblasti je stále nedocenený. Kým médiá a nimi ovplyvnená verejnosť sa sústreďovala na malicherné spory, on svojou húževnatosťou, cieľavedomosťou a hlbokými politickými znalosťami dokázal zmysluplnosť najvyššej štátnej funkcie a upriamil pozornosť na to, že jej prvoradým poslaním je pomáhať zlepšovať postavenie Slovenskej republiky na medzinárodnej scéne, nie sebaprezentácia prezidenta.
Ak sa význam prezidenta hodnotí podľa politického výkonu, podľa toho, čo urobil pre štát, a nie podľa selfíčok s tínedžermi, nových šiat a medového hlásku, potom každý súdny človek musí uznať, že Rudolf Schuster bol zatiaľ naším najúspešnejším prezidentom. Svojou premyslenou zahraničnou politikou v rozhodujúcej miere prispel k prijatiu Slovenska do Európskej únie, v priebehu deviatich mesiacov ho dvakrát prijal v Oválnej pracovni Bieleho domu prezident USA (čo je nezvyčajné aj pre hlavy väčších štátov), rovnako bol vítaný aj u ruského, čínskeho alebo izraelského prezidenta, mal blízke priateľské vzťahy s prezidentmi všetkých okolitých štátov, priatelil sa s Michailom Gorbačovom, na domácej scéne efektívne koordinoval plynulé fungovanie všetkých ústavných orgánov, sprístupnil priestory a záhrady Prezidentského paláca verejnosti a v neposlednom rade prichádzal s mnohými iniciatívami, ktoré zostali nie jeho vinou často nevyužité – či už ide o riešenie problematiky rómskej komunity, zvýšenie kvality života dôchodcov, ochranu proti povodniam, efektívnu cezhraničnú spoluprácu a podobne. Samozrejme, tým, že médiá jeho aktivity často až zámerne bojkotovali, verejnosť dostávala o jeho činnosti len pokrivený obraz.
Iste, nemusel sa tak vrúcne tisnúť na hruď Georga Busha, ale on bol vždy pragmatik a sledoval cieľ, nie prostriedky. Keď to bolo potrebné, mal odvahu aj na kroky, na ktoré si iní netrúfali. Bol napríklad jediným slovenským ponovembrovým politikom, ktorý sa dvakrát stretol s otcom palestínskej autonómie Jásirom Arafatom. Po prvýkrát ho prijal ako predseda Slovenskej národnej rady na Bratislavskom hrade už 13. apríla 1990 a o desaťročie neskôr, vo februári 2000, dostal od izraelského prezidenta výnimku a navštívil Arafata priamo v jeho sídle na Západnom brehu Jordánu už ako prezident Slovenskej republiky (prezident Michal Kováč sa krátko stretol s Jásirom Arafatom na pôde Valného zhromaždenia OSN a pozdravili sa aj počas inaugurácie Nelsona Mandelu v Pretórii, ale to neboli oficiálne rokovania).
Vážim si dlhoročné priateľstvo s Rudolfom Schusterom, vážim si jeho rady, stále bystrý úsudok a vážim si aj to, že si stále máme čo povedať, pretože rozhovory s ním nikdy nie sú krátke. Aj dnes sme debatovali o úskaliach vládnutia, zhodli sme sa na tom, že kým sa nezmení volebný systém, nemožno očakávať kvalitatívne zmeny v slovenskej politike a potešilo ma, že tento 90-ročný junák je stále vo forme, plný energie, nápadov a naďalej píše. Tentoraz o skúsenostiach, ako sa rokuje so svetovými politikmi. Je mi ľúto, že Rudolf Schuster sa prestal vyjadrovať verejne, pretože zatrpkol z množstva nenávisti a nepochopenia, ktoré sprevádza každého, kto dnes ide s kožou na trh. A tak radšej píše knihy.
Nemôžem sa pri tejto príležitosti nepodeliť aj o vlastné spomienky na túto výraznú osobnosť našich moderných dejín. S Rudolfom Schusterom sa osobne poznáme vyše štvrť storočia. Vtedy som bol novinár a počas výkonu jeho funkcie som ho rozhodne nešetril. Nikdy mi to však na rozdiel od mnohých márnomyseľných politikov nezazlieval, vždy rešpektoval moje názory i osobnú integritu a raz sa dokonca vyjadril, že som „jediný objektívny politológ, ktorý nakladá všetkým spravodlivo“. Samozrejme, že strašne preháňa, toto jednoducho nie je pravda, ale nemôžete si nevšimnúť, že to hovorí človek, voči ktorému som bol neraz až krutý – už tu vidíte tú výraznú ľudskú veľkosť neporovnateľnú s tými neurotickými figúrkami precitlivenými na každú kritiku. Prirodzene, to neznamená, že Rudolf zabúda.
Nedávno mi pripomenul, že pred viac ako dvadsiatimi rokmi, keď ma ako mladého novinára ponúkol v Prezidentskom paláci svojou „zázračnou medicínou“ (legendárnou drienkovicou), ma z nej až striaslo a vtedy som mu do očí povedal, že väčší humus som v živote nepil. Po dvoch desaťročiach som svoje slová zo zdvorilosti trochu korigoval a s trpkým úsmevom som poznamenal, že to predsa len nie je až také zlé… čo si vyložil po svojom a nabalil mi domov celú fľašu. Viem, že podobné problémy stráviť tento nápoj mali aj hlavy rôznych štátov a vlád, ktoré ho navštívili. Musím sa však priznať, že som ju predsa len využil pri svojich cestách po arabských krajinách – dokonale mi vydezinfikovala črevá. Mimochodom, značku Schusterovka vymyslel poľský prezident Alexander Kwasnievski, keď videl, ako sa rakúsky a maďarský prezident trápia s vyslovením írečitého názvu „drienkovica“.
Naše naozajstné priateľstvo sa však rozvinulo až koncom roka 2017. Vtedy ma pozval do Košíc na súkromnú návštevu, počas ktorej mi ukázal svoju Prezidentskú knižnicu, absolvoval som prehliadku východoslovenskej metropoly s jeho osobným výkladom, v rámci ktorej som videl aj košické podzemie s jeho 800-ročnými pivnicami, zastavili sme sa na vianočných trhoch a napokon ma pozval na večeru. Venoval mi neuveriteľné štyri hodiny svojho času, vyjadril mi „úctu a vďaku“ za moje názory a za „odvahu hovoriť ľuďom pravdu“ a na záver mi navrhol priateľské tykanie, s ktorým mám (podobne ako pri Ivanovi Gašparovičovi) stále problémy – nuž, akosi mi nejde z úst hovoriť prezidentovi, ktorého si vážim, Rudo.
Počas prechádzky po Košiciach som bol prekvapený, akej poluparite sa tu Rudolf Schuster stále teší, najmä medzi mladými ľuďmi. Neváhal opraviť koledníkov, ktorým povedal, že populárnu vianočnú pieseň spievajú zle, že v nemčine znie takto a takto. So starým baníkom sa zhováral s takou úctou ako s predsedom vlády. Predavačiek sa opýtal, či sú spokojné s prácou. Vyzeralo to ako predvolebná kampaň, ibaže keď pochopíte, že tento vitálny starý pán sa už nemusí na nič hrať, že on taký bezprostredný jednoducho je, nemôžete voči nemu necítiť rešpekt.
Bol som prvým čitateľom jeho čerstvo dokončených pamätí, ktoré mi odovzdal na USB kľúči a povedal mi, že ho veľmi zaujíma môj kritický názor. Vtedy som mu poradil, aby sa priznal k svojej nemeckej národnosti. Cítil som, ako mu spadol zo srdca ťažký balvan obáv, ako prijme verejnosť, že slovenský prezident bol v skutočnosti karpatský Nemec, no teraz začal byť na svoje „mantáctvo“ konečne aj patrične hrdý.
Veľmi som si vážil, že keď som kandidoval za prezidenta Slovenskej republiky, práve Rudolf Schuster a Ivan Gašparovič si prišli vypočuť a podporiť moju Tieňovú správu o stave republiky. Občas si vymeníme nejaké knihy, občas sa stretávame na nejakých verejných podujatiach (napríklad v čase vzmáhajúceho neonacizmu sa zúčastnil na masovej antifašistickej demonštrácii v Bratislave), ale nadovšetko si vážim, že zdieľame podobné hodnoty a že sa na súčasnosť pozeráme rovnako kritickým okom. Vážený pán prezident, milý Rudolf, nech Ťa ešte matička Zem dlho živí, nech si ešte dlho plný takej obdivuhodnej energie, ktorú máš na rozdávanie, nech Ťa sily a zdravie neopúšťajú a nech prežiješ čo najviac chvíľ pokoja a spokojnosti. Za nás všetkých – na zdravie! 🥂
Zdroj: FB profil Eduard Chmelár
Musíš byť prihlásený pre poslanie komentára.