V rubrike 7 dní v kocke Dag Daniš komentuje hlavné témy týždňa. Dnes o príhovore prezidentky, ktorým sa pomaly lúčila – tak trochu alibisticky; o absurdnej polemike okolo Tarabu a LNG terminálu na Dunaji; o neprijateľných plánoch izraelských ministrov na vysídlenie Palestínčanov z Gazy do Afriky a o novej, ukrajinskej podobe „štátneho terorizmu“.
1. Prezidentka na odchode
Prezidentka Čaputová vystúpila s posledným novoročným príhovorom. V istom zmysle bol rozlúčkový. Naznačila v ňom dôvody, pre ktoré končí. Za najväčšie brzdy rozvoja považuje nízku kultúru v politike a množstvo konfliktov v spoločnosti.
S prezidentkou by sme mohli súhlasiť. Éra, v ktorej žijeme, je ukážkovo úpadková a krízová. Ovládli ju radikáli, agresivita, hystéria a emócie. Prevažne tie negatívne. Prezidentka však zabudla dodať, kto je za tento nepríčetný stav zodpovedný. Zahrať sa na obeť konfliktov a radikálov a odísť – to je trochu alibistické.
A intelektuálne nepoctivé.
Prezidentka premeškala príležitosť vystúpiť aspoň trochu kriticky aj do vlastných radov. K radikalizácii, nízkej kultúre a výrobe konfliktov totiž výdatne prispel aj tábor Zuzany Čaputovej. Dokonca by sme mohli povedať, že prispel rozhodujúcou mierou. Ešte väčšou ako extrémisti, konšpirátori a „dezoláti“.
Extrémisti a rebeli tu boli predsa vždy. A vždy boli agresívni. Patrí to k ich povahe. Na druhej strane, liberálny tábor sa roky pokúšal vystupovať kultivovane a umiernene. Hlásal toleranciu, otvorenosť, slobodu, rešpekt k ľuďom s iným názorom. Práve toto sa však za posledné roky drasticky zmenilo. Liberáli sa preformátovali na progresívcov. Ich heslom už nie je sloboda spoločnosti, ale jej prevýchova. Hoci aj násilná – ako to priznal zástupca eurokomisie na Slovensku Vladimír Šucha, keď sa mu nepáčila nízka podpora Slovákov pre transrodovú politiku. Slovenskej spoločnosti vraj treba nové normy nanútiť.
Spolu s progresívcami a ich kampaňami prišli do verejného života jakobínske praktiky: čierne zoznamy vnútorných nepriateľov, snahy umlčať ľudí s iným názorom a vyhnať ich na okraj spoločnosti, pokusy priškrtiť slobodu slova a umlčať kritiku. Vraj v záujme pravdy a slušnosti. Pričom za arbitrov pravdy a slušnosti sa vyhlásili oni.
Presne toto bol bod zlomu. Extrémisti ostali takí, akí boli. No hlavný prúd v médiách a politike sa zmenil na nepoznanie. Je zradikalizovaný, agresívny, hysterický, nenávistný k tým, ktorí nezapadajú do revolučnej pokrokovej línie…
To je jadro problému, o ktorom v náznakoch hovorila prezidentka (nízka kultúra, rast konfliktov). Ak sú agresívni radikáli, všetko je tak, ako má byť. No ak je zrazu agresívny a nepríčetný mainstream, následky sú choré.
Inak povedané: kultivovanie debaty a tlmenie konfliktov predsa neočakávame od Vaskyho so Slotom. Očakávame to od tých, ktorí sa vyhlásili za vzory slušnosti a dobrého vkusu.
Prezidentke treba uznať, že kritici z tábora populistov ju nešetrili. Nadávali jej do „americkej agentky“ či „Sorosovej slúžky“. Áno, má pravdu, aj toto sú prejavy konfliktov, o ktorých hovorila a ktoré jej berú chuť pracovať. Iste.
Stále je to však len slabý neškodný odvar v porovnaní s tým, čo produkoval tábor Zuzany Čaputovej pri urážkach tých z druhej strany. Nadávali im nielen do „zradcov“ a „Putinových agentov“, ale rovno do mafie, zločincov, vrahov, svetového zla, odpadu, zberby, ktorú treba vyhnať. A nie, tieto tupé, mimoriadne primitívne a nenávistné urážky nevychádzali z úst extrémistov, ale od tých, ktorí sa hrali na nositeľov pokroku.
S hnevom to vykrikovali ľudia z Progresívneho Slovenska (strany, ktorá Čaputovej financovala kampaň), vykrikovali to ministri ako Káčer či Naď. A podporovali to aj progresívne médiá.
Šíria strach a nenávisť – a neváhajú pri tom celkom otvorene klamať. Príklad: Martin Šimečka z Denníka N vyveštil, že Fico si vraj želá okupáciu a Slovensko v ruskej sfére vplyvu, aby sa cítil bezpečne a „my všetci ostatní sme v smrteľnom nebezpečenstve“.
Okupácia… Smrteľné nebezpečenstvo… Nie, toto už nie je kritická žurnalistika, ale nový hraničný žáner – hraničný medzi besnou propagandou a diagnózou.
Zlosť, nenávisť a lživé obvinenia, ktoré produkujú progresívci a ich médiá proti tým, ktorých si zaradili na čierne zoznamy, má celkom primitívny motív. Neznesú, ak niekto zmýšľa inak ako oni.
A inak ako oni pritom zmýšľa väčšina spoločnosti. V tom je asi najväčší problém radikalizácie progresívneho klanu. Prevýchova spoločnosti v imigračných, klimatických, očkovacích či transrodových kampaniach im nevychádza. Preto v nich ešte viac pritvrdzujú.
A prezidentka sa týmto novým spôsobom „majiteľov pravdy“ buď prizerala, alebo asistovala. V marci 2021 verejne vyzvala predsedu vlády, aby podal demisiu. Pretože sa popri amerických a britských vakcínach opovážil nakúpiť aj zopár ruských. V januári 2022 tvrdila, že povinné očkovanie proti covidu považuje za nevyhnutnosť. V novembri 2022 podporovala zúrivú kampaň tých, ktorí z vraždy dvoch queer ľudí na Zámockej krivo obvinili konzervatívcov a kresťanov. Cieľom kampane bolo skokovo presadiť LGBTI politiku, ktorú väčšina spoločnosti odmieta.
Jednoducho, tí, ktorí sa hrali na hlavný prúd v politickom a mediálnom svete, sa zradikalizovali do straty príčetnosti. Prispeli k úpadku politickej kultúry aj k rastu konfliktov vnútri spoločnosti. A prezidentka ani jediný raz nevyužila príležitosť na to, aby ich kampane – kampane proti spoločenskej väčšine – krotila. Naopak, podporovala ich. Aj keď pri tom vystupovala navonok slušne…
Nie, prezidentka Čaputová neodchádza ako obeť konfliktov. Odchádza ako ich symbol.
2. Taraba a LNG hlavolam
V prehľade budeme porkačovať správou z kategórie bizarných. Politickí a klimatickí aktivisti kritizujú ministra Tarabu za podporu výstavby LNG termínálu pri Dunaji. Tvrdia, že nový terminál prispeje k znečisteniu životného prostredia a k ďalšej podpore palív, ktoré zvyšujú uhlíkovú stopu.
Samozrejme, výstavba LNG terminálu pri Dunaji je absurdita a hlúposť. Financovať sa má, ako väčšina nerentabilných výmyslov, z eurofondov. V tomto prípade preto, aby sa podporili „alternatívne zdroje palív“ (časť lodí má prejsť na pohon z LNG plynu). Má sa tým znižovať závislosť od ruskej ropy. Zároveň by sa podľa pôvodných projektov mali znižovať emisie z lodnej dopravy.
Pôvodné predpoklady sa ale podľa najnovších prepočtov veľmi nenapĺňajú. Emisie budú porovnateľné. Hlavným zámerom LNG terminálu má byť teda znižovanie závislosti od ruských energií a prechod na dovoz skvapalneného plynu.
A práve to je ekonomicky aj ekologicky hlúpe.
Slovensko malo predsa desaťročia zabezpečené stabilné a lacné dodávky plynu z Ruska. Za normálnych okolností by experimenty s predraženým a nie veľmi čistým LNG plynom (prepravovaným tankermi) nepotrebovalo.
Lenže normálne okolnosti v EÚ zanikli. Postarali sa o to energetické sankcie. Aj tie sa ukázali ako absurdita a hlúposť.
Sankcie mali zraziť Rusko ekonomicky na kolená a dotlačiť ho k ukončeniu vojny na Ukrajine. To sa však nestalo. Ruskú federáciu poškodili sankcie iba mierne. Rusko ďalej ekonomicky rastie. Na druhej strane, energetické sankcie poškodili európsku ekonomiku. EÚ musí nakupovať a prepravovať drahšie a menej kvalitné palivá, čím európsky priemysel stráca konkurencieschopnosť. Z Nemecka sa priemyselné podniky hromadne sťahujú do krajín s lacnejšími energiami. Inde sa dočasne odstavujú.
Každý svojprávny hráč by po tejto skúsenosti rozsah sankcií prehodnotil – trestať sa malo predsa Rusko, nie Európa.
Európskej únie sa táto veta netýka. Úniu totiž neriadia svojprávni lídri, ale aktivisti. A aktivisti uvažujú inak ako svojprávne.
Napríklad naliehajú na sankcie, ktoré ich ochudobňujú – bez toho, aby ničili rivala. A keď prídu na rad nutné následky a plány B, niektorí z nich nadávajú aj na to. Lebo aktivistom prekáža aj ulíková stopa z LNG plynu.
Minister Taraba sankcie kritizoval. Problém s LNG terminálom zdedil po predchádzajúcich vládach (Hegerovej a Ódorovej). Tie podprovali zastavenie dovozu z Ruska a náhradné riešenia ako nákup a prepravu LNG plynu zo stredného východu na juh a západ Európy a odtiaľ ďalším oblúkom na sever a východ Európy. Vysoké náklady a transportná uhlíková stopa išli nabok…
Jedným z ďalších nápadov alternatívcov má byť LNG terminál na Dunaji. Je to nezmysel, ale vo svetle hystérie proti ropným palivám viac menej nutný. Niečo ako vynútená chyba.
Ak to kritizujú tí istí aktivisti, ktorí žiadali energetické sankcie proti Rusku (reálne proti EÚ), tak to len dotvára absurdný obraz doby.
Normálnym riešním je aspoň čiastočné prehodnotenie sankcií a obnova starých európskych sietí, ktoré Slovensku (a Európe) zabezpečovali kvalitný, čistý a cenovo dostupný plyn z Ruska. Všetko ostatné je len prehliadka väčších či menších hlúpostí. Ešte k tomu vyzdobených tonami prepravných emisií.
3. Slučka v Gaze
Vojna Izraela v Pásme Gazy dosiahla bod, pred ktorým si budú mnohí zakrývať oči. Lebo návrhy viacerých ministrov izraelskej vlády sa nedajú nijako ospravedlniť.
Začalo sa to v prvom dni nového roka poznámkami, ako by mohli byť Palestínčania „povzbudzovaní na emigráciu“ – a následne by Pásmo Gazy osídľovali Izraelčania. Medzi nástrojmi „povzbudzovania“ pritom zatiaľ vidieť len masívne bombardovanie Pásma Gazy, pri ktorom zomierajú tisícky civilistov. Podľa analýzy Haaretz až 61 percent obetí bombardovania tvoria civilisti. Dodajme, že polovica z nich sú zrejme deti. V Pásme Gazy má totiž polovica obyvateľov menej ako 18 rokov.
Ďalšie šokujúce správy prišli v stredu. The Times of Izrael informoval, že izraelská vláda vedie tajné rokovania s Kongom a ďalšími africkými krajinami, kam by rada vysťahova obyvateľov Gazy.
Navyše, viacerí pravicoví ministri izraelskej vlády to celkom otvorene komentovali a obhajovali ako reálny plán. Pri vysťahovaní by vraj išlo o „humanitárne riešenie“ a „podporilo by to viac ako 70 percent Izraelčanov“ (čo je zrejme výmysel).
Po týchto správach začali – pochopiteľne – zúriť viaceré moslimské krajiny. S kritickou pripomienkou sa museli ozvať aj Spojené štáty, ktoré nechcú riskovať rozširovanie konfliktu o ďalšie arabské štáty. Minister Ben Gvir však americkú kritiku stroho odbil s tým, že Izrael urobí to, čo bude pre seba považovať za najlepšie.
Je zarážajúce, že väčšina médií tieto spávy prehliada alebo o nich informuje len okrajovo. Pritom ide o mimoriadne vážnu tému. Plány na hromadné vysťahovanie menšín, akokoľvek problémových, z jedného kontinentu na druhý – to sme už v 21. storočí riešiť nechceli.
Je to smutná ukážka cynizmu a dvojakého metra. Ak by Rusko vo vojne na Ukrajine pri bombardovaní zabíjalo viac ako 60 percent civilistov a ak by plánovalo hromadne vysídľovať „nepriateľov“ do Afriky, pre svet by to bolo neprijateľné.
Ak niečo také robí Izrael, dozvieme sa o tom len pár suchých slov v sekcii krátkych správ.
4. Keď Ukrajina útočí
Pri dvojakom metri ešte ostaneme. Ukrajinská armáda na konci roka podnikla raketové útoky na ruskú Belgorodskú oblasť. Útok si vyžiadal 24 civilných obetí a viac ako stovku zranených. Mala to byť odveta za rozsiahle raketové údery Ruska na ukrajinskú infraštruktúru. A to zas bola odveta za úspešný ukrajinský útok na ruskú vojenskú loď na Kryme.
Na bombardovaní Belgorodu v réžii ukrajinskej armády sú citlivé dve veci. Po prvé, je pravdepodobné, že Ukrajinci raketový útok cielili na civilné objekty (sídliská). S úmyslom prenášať konflikt na ruské územie a spôsobovať Rusku v rámci odvety straty na životoch. Ukrajina to, samozrejme, odmieta. Tvrdí, že útočila na armádne ciele a civilné obete sú vraj následkom chaotickej ruskej protivzdušnej obrany.
Po druhé, Rusi obviňujú Ukrajinu z toho, že na útok nasadila raketomety Vampire českej výroby. Teda: západné zbrane sa mohli použiť na útok na ruské územie s vysokým počtom civilných obetí.
Západ by mal jasne odkázať, že takéto ukrajinské útoky s početnými civilnými obeťami odsudzuje. To sme však nepočuli.
Škoda.
Je to ďalšia ukážka dvojakého metra. Ruské útoky na Ukrajine, ktoré priniesli desiatky civilných obetí (hoci podľa Rusov nezámerne), sa vyšetrujú a odsudzujú ako vojnové zločiny. Viaceré krajiny zaradili Rusko na zoznam štátov podporujúcich terorizmus. Stačili im na to podozrenia, že Rusko cielene útočí aj na civilné obyvateľstvo (čo Rusi odmietajú s argumentom, že ak by to tak bolo, Kyjev by vyzeral inak).
Pri ukrajinskom bombardovaní Belgorodu však nijaký dvihnutý prst nevidíme. A nevidíme ani záujem o vysvetlenie, respektíve o záruky, že Ukrajina nebude západné zbrane mieriť na civilné terče.
Na druhej strane, to ticho je celkom pochopiteľné. Ak by sa priznalo, že ukrajinská armáda plánovane zabíja civilistov, navyše s podorou a so zbraňami z krajín NATO, zoznamy štátov podporujúcich terorizmus by sa mohli rozrásť. A veľmi široko.
Dag Daniš / Denník Štandard
Musíš byť prihlásený pre poslanie komentára.