Boli sme svedkami jednej veľkej tragédie v Prahe. Ako pri každej veľkej udalosti, aj tu sa okamžite vyrojilo mnoho ľudí a názorov.
Tu si treba všimnúť, kto na túto vlnu nabehol a akým spôsobom. Ako prví sa témy chytili propagandisti typu Victor Breiner, ktorý okamžite označil za vinníka Fica. Nepýtajte sa ma, ako to dokázal, ale má na to zahraničné školy, tak mu stavanie oslích mostíkov ide vskutku dobre. Tých oslích mostíkov, ktoré sú podľa Denníka N aj Slovenskej debatnej asociácie argumentačným faulom.
Zrejmou reakciou na streľu je aj otvorený list rektorov, ktorý adresovali premiérovi. Ohradzujú sa voči urážlivému slovníku, ktorý mal vraj predviesť voči študentovi práva Janigovi. Tu si treba všimnúť dve veci. V prvom rade kto podpísal daný list. Ak by ste si mysleli, že to boli všetci rektori našich vysokých škôl, potom ste na omyle. Ide o vysoké školy vyslovene liberálneho typu, takže daný list možno chápať v plnom zmysle ako politické prehlásenie rektorov. Druhá vec je, že na Slovensku už máme historickú skúsenosť s príliš podobným študentom menom Šeliga, z ktorého sa stal politik podporujúci tri roky trvajúci rozvrat štátu, financií a spoločnosti. Vážení rektori, mládež má mať plný prístup k trénovaniu a skúšaniu svojich síl aj talentov. Ale žiadnu možnosť pilotovať lietadlo alebo nebodaj riadiť štát. A pokiaľ sa mládež bude ešte argesívnejšie dožadovať svojho „práva riadiť“ čokoľvek, potom by mala dostať výchovné napomenutie (túto myšlienku rozviniem nižšie v článku). Žiaľ dnešný väčšinový mediálny diskurz je nastavený na všedovoľovanie si mládeže, znižovanie volebného veku a pod. To všetko v mene originality, slobody a iných vzletných hesiel obrrátených naruby.
Na udalosť samozrejme zareagovali aj intelektuáli. Napríklad Chmelár je dlhodobo zástancom mierového hnutia, ale tu ho úplne prevalcovali emócie a popri politikoch vyobviňoval hlavne zbrojných lobistov. V takom prípade by si mal dať rádiový kľud, pretože jeho reakcia je emocionálny výlel a nie analytický článok. Verejnosť to ale bude chápať ako analytiku a podľa nej sa orientovať ďalej. „Novinári“ sa témy zhostili naopak rýdzo racionálne – neustále kládli vo svojich rozohovoch tie isté otázky – pomôže obmedzenie zbraní alebo pomôžu detektory kovov na školách? Ani jedno z toho. Zbrane ľudí nezabíjajú, rovnako ako perá nerobia hrúbky a lyžice nerobia ľudí obéznymi.
Kde sa to celé začalo
Pokúsim sa rozmotať niť toho, ako Praha dospela do tohoto štádia. Začalo to omnoho skôr a presný dátum Vám nepoviem. Hovoría tomu švejkovanie. Je to istá národná črta, pri ktorej si vedia robiť srandu úplne zo všetkého. Švejkovanie ako také nie je v princípe zlé. Je to jedna z foriem prežitia. Aj my Slováci máme svoje stratégie kladenia pasívneho odporu tým, ktorí nás chcú ovládnuť. Problémom je, ak si zo švejkovania spravíte takpovediac náboženstvo. Inými slovami, ako preženiete mieru. Čechom sa to zrejme nebude páčiť, ale vidím tu naprieč minulosťou nielen Žižkovo povstanie, ale aj pomerne silnú mieru kolaborantstva a zbabelstva.
Česko žiaľ v posledných rokoch nastúpilo cestu absolútneho kolaborantstva. Naplno to spustilo založením Pirátskej strany, ktorá sa následne dostala aj do vlády, zastupiteľstiev aj europarlamentu. Neskôr si naši bratia Česi zvolili za premiéra Fialu a tam sa spustila servilná služba Západu. Viac krát sa stalo, že Česká republika zaviedla ako prvá sankcie alebo viedla nejaký proces. Nasledovalo zvolenie vojaka Pavla na post prezidenta, čím sa kolaborantstvo ešte umocnilo. České švejkovanie sa prejavuje pravidelne rôznymi vyjadreniami – napríklad o vystúpení z OSN a pod. O zbrojení a podpore vojny na Ukrajine ani nemusím písať.
Do toho sa primiešalo to isté, čo aj u nás – nekompetentnosť. Laškovanie so zbraňami začalo ešte v roku 2017, keď bola ministerkou obrany Šlechtová a v rámci detskej akcie (!) mierila útočnou puškou do objektívu kamery. Nikdy v detstve nepočula, že so zbraňou sa nikdy nemieri na nikoho, bez ohľadu, či je nabitá alebo nie? Potom nasledoval škandál s ďalšou ministerkou obrany Černochovou, ktorá nafotila kalendár, kde je zobrazená vo večerných šatách, ako drží útočnú pušku a usmieva sa. Teraz sa čuduje, že sa to obrátilo proti nej a snaží sa z toho vyhovoriť tým najtrapnejším spôsobom. Kritici sú vraj extrémisti a ona predsa urobila charitatívne fotenie. Nuž, dve nepríčetné ministerky obrany za sebou už nie sú náhoda.
Svojské švejkovanie predviedol ale aj „novinár“ TV Nova, ktorý sa ocitol na mieste streľby, je držiteľom zbrojného preukazu, mal pri sebe zbraň a … nepoužil ju. Švejkovanie predviedla aj Fakulta sociálnych vied Univerzity Karlovej, ktorá stiahla českú vlajku a miesto nej vyvesila čiernu. Lenže vedľa nechali visieť ukrajinskú. Takže vznikla absurdná situácia, kde na českej štátnej inštitúcii viseli vedľa seba čierna a ukrajinská zástava. Rozumiem smútku aj emóciám, ale nikdy by sa nemali stať radcami ďalších krokov a opatrení. Videli sme to po 11. septembri v New Yorku, videli sme to počas „pandémie“ a vidíme to aj v iných prípadoch, kedy nás tzv. elity strašia katastrofickými scenármi. Emócie až príliš často vyprovokujú obmedzenie slobody, čo koniec-koncov vždy vypáli opačným smerom.
Čo je teda príčinou a riešením?
Do výpočtu udalostí, ktoré predchádzali streľbe v Prahe treba započítať rozklad spoločnosti ako takej. Rozpad rodín, ekonomický úpadok a nárast neželaných sociálych deviácií. Ak porovnávame streľbu v Prahe so streľbami v USA, potom si treba uvedomiť jednu zásadnú vec. V USA sa už dlhšie vyskytuje jav zvaný wilding – tzv. letné besnenie. Ido o synchronizované davové plienenie mládeže, pri ktorom ničí a rabuje všetko, čo jej príde pod ruky. Nedávno sa to stalo v Baltimore, kde to vyústilo do oficiálneho zákazu vychádzania mládeže. Ďalší prípad bol v Oaklande v Kalifornii a to isté sa stalo aj vo Philadelphii. To na margo vyššie spomínanej túžby mládeže riadiť tento svet.
Obviňovať z toho deti je krátkozraké, preto sa pozrime na to, kto ich takto „vychoval“. Pozrime sa na americkú štatistiku jednorodičových rodín. Kým v roku 1940 ich bolo len 7,7%, v roku 2020 to bolo už 27,3%. Pre porovnanie, Slovensko je na úrovni okolo 7,7%, čiže v stave, v akom boli USA pred 70 rokmi… Objektívnym faktom je, že jednorodičové domácnosti sú najohrozenejšou skupinou spomedzi všetkých. Dokonca viac ako dôchodcovia. Majú najväčšie riziko prepadnúť sa do chudoby. No a zo sociológie aj praxe vieme, že chudoba plodí stres, závislosti, getá, choroby a kriminalitu. Teda všetky najhoršie sociálne deviácie, aké ľudská spoločnosť môže mať. Inými slovami, je to totálny rozpad rodiny ako základnej bunky spoločnosti, hneď potom sa začne rozpadať aj samotná spoločnosť alebo štát. Dnes už v Amerike máme aj ďalšie sociálne fenomény – napríklad pracujúcich bezdomovcov. Sú to ľudia, ktorí majú normálne zamestnanie, ale nemajú kde bývať, pretože si to nemôžu dovoliť. S pojmom pracujúca chudoba sa ale stretávame už aj v našich končinách. Najnovšia štatistika zasa hovorí, že Američania sa viac boja drahého liečenia ako samotných chorôb.
K celkovému obrazu musíme taktiež pripočítať zvyšovanie prahu citlivosti na násilie. Začalo to v médiách – na Slovensku najprv holá baba v denníku Nový čas a tiež násilie zmiešané so sexom v tzv. akčných filmoch. Pokračovalo to horormi, ktoré su ešte aj dnes jedným z najobľúbenejších žánrov mládeže. Finále tohoto procesu sú pre mňa FPS (First Person Shooting) hry typu Counter Strike alebo Fortnite, kde po zabití nepriateľa predvedie vaša postavička nejaký taneček, ktorý sa dá kúpiť v eshope danej hry. V našej ľudovej múdrosti sa tomu hovorí Tancovať na hroboch mŕtvych… Mimochodom, kolektívny západ nás v tomto predbehol, pretože verejnú dostupnosť násilia a sexu mal o desiatky rokov skôr než my v Československu.
Takže ak niekto chce obviňovať zo streľby v Prahe zbrojných lobistov či politikov alebo si nebodaj myslí, že problém vyriešia detektory kovov na školách, mal by sa zamyslieť ešte raz. Vyrieši to len rodina a vzdelanie. Konkrétne rodičia a učitelia.
Zdroj: https://svetonazor.klimo.net/2023/12/29/ako-strelbami-skolach/
Ďakujeme, že ste našimi čitateľmi.
Sledujte nás na Telegrame aj na Facebooku.
Musíš byť prihlásený pre poslanie komentára.