Bývalý poradca Zelenského: Ukrajinci a Rusi by mali rokovať o mieri a zažalovať Západ

Kým Olexij Arestovyč patril do tímu prezidenta Zelenského, ukrajinské aj západné médiá s obľubou citovali každé jeho slovo. Dnes jeho meno figuruje na zozname zakázaných. Dôvod: Arestovyč patrí medzi tých Ukrajincov, ktorým sa otvorili oči. Ďalšie boje podľa neho nie sú v záujme Ukrajiny, ale len v záujme Západu.

Olexij Arestovyč. Foto: Profimedia.sk

Jeho najnovšie vyhlásenia sú radikálne. A nielen na ukrajinské pomery. Olexij Arestovyč tvrdí, že Ukrajinci a Rusi by mali rokovať o mieri. A následne by mohli spoločne zažalovať Západ, ktorý blokoval mierové rokovania z marca 2022 a podporoval zabíjanie medzi slovanskými národmi, Ukrajincami a Rusmi.

Ďalšie boje sú podľa Arestovyča z vyššieho, historického nadhľadu nezmyselné aj pre Ukrajinu, aj pre Rusko. Oba národy pokračovanie vojny oslabuje. Východisko vidí podobne, ako ho definoval nebohý Henry Kissinger. Ukrajina by mala akceptovať, že Krym nezíska vojenskou cestou – víťazstvom nad jadrovou veľmocou. A Rusko by malo akceptovať, že Ukrajina vidí svoju budúcnosť v EÚ a NATO.

Pokiaľ ide o mierne uletený nápad s hromadnou žalobou ukrajinských a ruských občanov proti Západu, Arestovyč to vysvetlil už v novembri. Západ podľa neho Ukrajinu klamal, keď jej sľuboval vojenskú pomoc, ktorá by viedla k porážke Ruskej federácie. Dnes, po zlyhaní pokusov o ukrajinskú protiofenzívu, je zrejmé, že tento scenár je nereálny.

Príbeh a obrat Arestovyča si zaslúži bližšiu pozornosť. A nielen preto, že zvažuje kandidatúru v ukrajinských prezidentských voľbách. Jeho šance sú minimálne. Zaujímavý je skôr tým, ako uvažoval v minulosti a ako uvažuje dnes, po takmer dvoch rokoch vojny, ktorá Ukrajinu obrala o rozsiahle územia a o milióny obyvateľov. Jeho názory ilustrujú, ako vyzeralo myslenie ukrajinských elít. A čo viedlo ku konfliktu, ktorý sa vyvíja celkom inak, ako očakávali…

Arestovyč, pôvodne armádny dôstojník, patril od roku 2019 medzi najvplyvnejších ukrajinských blogerov so stovkami tisíc podporovateľov.

Už v tom čase (február 2019) veľmi presne predpovedal vojenský útok Ruska na Ukrajinu. Konkrétne tvrdil, že cenou za ukrajinské plány vstúpiť do NATO bude riziko plnoformátového vojenského útoku Ruska na Ukrajinu.

Za kritické obdobie považoval roky 2021 a 2022, počas ktorých by mohlo Rusko udrieť na Ukrajinu. Pravdepodobnosť vojenského konfliktu s Ruskom odhadol na 99 percent. Opísal aj to, ako by mohol útok vyzerať. Rusko podľa neho môže nasadiť vojenské sily na východe Ukrajiny (Doneck, Luhanks, Charkov) a tiež sa môže pokúsiť obliehať Kyjev.

Predpovede Arestovyča sa naplnili v oboch prípadoch. Po februári 2022 Rusko napadlo Kyjevskú oblasť a nasadilo armádu na východe Ukrajiny. Následne anektovalo štyri regióny čiastočne obývané ruskými menšinami a zabezpečilo si prepojenie s Krymom.

V tom istom rozhovore z roku 2019 Arestovyč vysvetlil aj to, ako by mala vyzerať stratégia Ukrajiny. Tvrdil, že Ukrajina nie je dosť silná na to, aby si mohla udržať neutrálny štatút. Boli pred ňou len dve reálne možnosti. Buď vstup do NATO – aj za cenu vojny s Ruskom. Alebo budúcnosť Ukrajiny v eurázijskej bezpečnostnej únii ovládanej Ruskom. Arestovyč preferoval prvú možnosť. S tým, že s masívnou vojenskou pomocou NATO by si Ukrajina členstvo v Aliancii de facto vybojovala.

Keďže očakával odpoveď Ruska ešte pred rozšírením NATO – teda vojenský útok –, v roku 2019 vysvetlil aj to, ako si predstavuje vojenskú pomoc Západu. NATO má podľa neho Ukrajinu nielen vyzbrojovať a pripravovať na vojnu s Ruskom (čo sa dialo od roku 2014, ako to neskôr priznal Stoltenberg), ale má byť aj vojensky prítomné na Ukrajine. Napríklad formou amerických leteckých síl v kyjevskej oblasti alebo zabezpečením bezletovej zóny silami NATO v prípade, že Rusko by zaútočilo na ukrajinské územie.

Postoje Arestovyča vystihovali to, čomu verila väčšina ukrajinských elít. Uvedomovali si, že zbližovanie Ukrajiny s NATO môže viesť k vojne s Ruskom, no verili sľubom, že Aliancia Ukrajine zabezpečí vojenskú pomoc. Keď to bude nutné, tak aj priamu. V Davose to minulý rok naznačil aj minister zahraničných vecí Kuleba. Ukrajinská verejnosť podľa neho po ruskej invázii rátala s vojenskou pomocou NATO, ktoré ale na zastavenie Ruska „neurobilo doslova nič“.

Arestovyč sa ako jeden z ukrajinských „atlantických jastrabov“ stal v roku 2020 externým poradcom šéfa prezidentskej kancelárie Jermaka. Reálne však patril do tímu prezidenta Zelenského, médiá ho titulovali ako jeho poradcu. Arestovyč vystupoval na informačnom fronte ako jeden z hrdinov. Krk mu nalomil až január 2023. Namietal, že raketový útok Ruska nemusel zámerne smerovať na obytnú štvrť, kde zabil 40 ľudí, ale mohlo ísť o následok zásahu ruskej rakety ukrajinskou protivzdušnou obranou. Po tomto výroku musel rezignovať. Nezapadal do propagandy.

Po odchode z tímu prezidenta Zelenského začal vystupovať, ako to už chodí, menej aktivisticky a viac kriticky. Dnes patrí k tým blogerom, ktorí otvorene kritizujú nielen Rusko, ale aj nereálne vojenské plány ukrajinského vedenia a dvojtvárnu politiku Západu. Rusi ho vedú na zozname teroristov a extrémistov, ukrajinská vláda odporúča, aby sa nevyslovovalo jeho meno, Západ ho (zrazu) ignoruje.

Názory „nového Arestovyča“ sú pomerne presné. Ukrajinské vedenie podľa neho nehovorí ľuďom pravdu. Heslá o vojenskej porážke Ruska – jadrovej veľmoci – a spätnom dobytí Krymu sú už podľa neho mimo reality. Dôvod: Západ nedodržal to, čo sľúbil v marci 2022, keď Ukrajincov odhováral od mierových rokovaní s Ruskom.

Krajiny NATO síce vojensky podporujú Ukrajinu, no len vo veľmi opatrnej a obmedzenej miere. A tá zjavne nestačí na to, aby Ukrajina porazila Rusko a vybojovala mier. Reálne je len bezvýsledné pokračovanie vojny alebo dohoda o prímerí.

Nie, Arestovyč nehovorí o kapitulácii Ukrajiny. Tvrdí, že Ukrajina má ďalej klásť strategický odpor, ale s vidinou rokovaní a mierovej dohody. Epické vojenské vyriešenie konfliktu nepríde. A ak by aj prišlo, tak skôr s víťazstvom Ruska ako s víťazstvom Ukrajiny.

V tomto si podľa Arestovyča treba priznať pravdu a zariadiť sa podľa nej.

Aj nová Arestovyčova pozícia do veľkej miery odráža mienku veľkej časti ukrajinských elít. Ukrajinský prezident Zelenskyj je so svojimi radikálnymi názormi čoraz viac opustený a čoraz väčšia časť ukrajinského vedenia prehodnocuje pôvodné východiská. Nie je za tým vypočítavosť, zrada ani nedostatok odvahy. Je za tým skúsenosť. A realita. Ukrajinci na vlastnej koži pocítili, že sľuby Západu nevedú k úspechu, ale len k ďalšiemu devastovaniu Ukrajiny (a áno, aj k oslabovaniu Ruska).

Ukrajinci ako Arestovyč uvažujú – až na niektoré prepálené úlety – celkom racionálne a realisticky. Pokúšajú sa definovať a pod tlakom novej reality aj prehodnocovať ukrajinský národný záujem. Premýšľajú o riešeniach pre Ukrajinu, nie o riešeniach pre Britániu a Spojené štáty.

Problém je však v tom, že ich predstavy o riešení stoja na predpoklade, že Ukrajina je ešte stále aspoň sčasti suverénna krajina. Svojprávny hráč, ktorý môže robiť strategické rozhodnutia vo vlastnom záujme. No práve to je dnes, po takmer dvoch rokoch vojny, silne otázne. Východ Ukrajiny kontrolujú Rusi. Západ Ukrajiny je zas pod kontrolou Západu, respektíve Spojených štátov a Británie. Zruinovanú Ukrajinu financuje Západ. Čo mu dáva silné páky na rozhodnutia Kyjeva. Ukrajina má dlhy v stovkách miliárd dolárov, je plne odkázaná na priame finančné linky EÚ a Spojených štátov. A ako nás opakovane poučila história, o krízovom riadení krajiny rozhoduje klub veriteľov. Nie dlžníci.

Inými slovami, o mieri sa zrejme začne vážne rokovať až vtedy, keď to bude v záujme Spojených štátov.

Konflikt už zašiel priďaleko a v neprospech Ukrajiny. Ukrajinská vláda mohla vystupovať čiastočne suverénne v marci 2022, keď sa Izrael pokúšal sprostredkovať mierovú dohodu (čo Británia a Spojené štáty odmietali a blokovali). Dnes je priestor na suverénne politické rozhodnutia Ukrajiny veľmi úzky.

A šance, že ľudia ako Arestovyč by sa mohli presadiť v ukrajinskej politike, sú blízke nule.

Ak by definovali a nebodaj presadili ukrajinský národný záujem, bola by to chyba v programe. Fatal error.

Dag Daniš / Denník Štandard