V tieni 1. sviatku vianočného pripomenuli sme si 25. decembra významné výročia dvoch osobností, ktoré majú toho spoločného viac ako si myslíme: 85. výročie úmrtia Karla Čapka a 70. výročie úmrtia Júliusa Barča – Ivana. Kým prvý je svetoznámym dramatikom, mojím obľúbeným autorom nielen dramatických diel, ale aj sviežich publicistických textov, druhý je takmer zabudnutým a nedoceneným slovenským dramatikom. Nie, to nie je vina nejakého svetového sprisahania, ale našej vlastnej malosti a nevšímavosti, s ktorou hľadáme svetovosť vždy v niečom cudzom. Barča – Ivana pozná naša študujúca mládež nanajvýš z povinného čítania jeho hry Matka, televízni diváci si ešte spomenú na úspešnú inscenáciu Mastný hrniec vďaka excelentnému Mariánovi Labudovi, no jeho najvýznamnejšie diela zostali nezrealizované.
Hovorím najmä o jeho dráme Diktátor z roku 1937, ktorú o rok neskôr pripravoval pre Slovenské národné divadlo Ján Jamnický. Je to hra, ktorá svojou témou i kvalitou pripomína Čapkovu Bílou nemoc z toho istého obdobia. Lenže o rok neskôr už bola úplne iná politická situácia, a tak v čase, keď Čapek umieral a u nás nastupovala ľudácka totalita, cenzúra Barčovu drámu zakázala. Nečudo, v závere hry, keď hlavný protagonista padá mŕtvy a verí, že myšlienka večného mieru prežije v mysliach ľudí, sa už pomaly rozkrúcala tá najničivejšia vojnová mašinéria v dejinách. Hra Diktátor popierala nielen dobovú propagandu, ktorá hľadala ideologické zdôvodnenie pre vojnový konflikt, ona zároveň upozorňovala, že za každou vojnou, za každým zbrojením stoja ekonomické záujmy a že do militarizmu môžu vyústiť aj úplne odlišné a navzájom sa popierajúce režimy. Preto bola hra nepohodlná po skončení vojny aj pre komunistický režim a zdá sa, že prekáža aj v tom tzv. demokratickom, v skutočnosti však oligarchickom systéme. Diktátor bol po prvý raz naštudovaný až v roku 1999 ako rozhlasová hra, no ani po 85 rokoch od jej vzniku Slovenské národné divadlo namiesto neraz rozpačitých experimentov nedokázalo nájsť v sebe invenciu či odvahu, aby túto drámu rehabilitovalo a uviedlo na našej prvej scéne.
Diktátor je nadčasový. Upozorňuje na to, ako sa rôzne časti politického spektra až príliš rovnako radikalizujú, ako mierové predstavy toho, ktorý nahradil nenávideného tyrana, sú až príliš rýchlo odmietnuté ľuďmi v jeho okolí, ktorí majú po prevzatí moci odrazu úplne iné plány. Podobne ako u Čapka, aj u Barča dav napokon ušliape každú ušľachtilú myšlienku. Svoje roztrpčenie nad zákazom hry autor vyjadril v článku „Smútok nad hrou, ktorá sa nehrala“, ktorú mu ešte stihli uverejniť Slovenské pohľady. Píše v ňom, že spolu s tisíckami ďalších ľudí, ktorí s ním v tejto veci stoja v jednom šíku, veril, že demokracia je a bude prameňom sily národa. Rozkaz štátnej moci však z jeho srdca vytrel vieru v niečo, čo miloval. Ako napísal už po vojne v roku 1947: „Budúcnosť nemožno stavať na pomste. Myslime na človeka, Na človeka, ktorý má svoje poslanie ako budovateľ nového sveta. Tento človek poučený zo strašnej minulosti chcel žiť pod mocou zákona lásky. No tu prežíva to najstrašnejšie prekvapenie. Víťazstvo zákona nenávisti,“ hovorí sklamaný autor a v predvečer nástupu komunistickej totality vyslovuje tieto prorocké slová: „I keď sa rozídu pokolenia Noemových synov, národy sa roztratia po Zemi s nenávisťou v srdci, bude tu viera, musí tu stáť ani ohnivý stĺp v temnotách pekelných, že raz sa stretnú ľudia a postavia spoločne vežu lásky.“
Július Barč – Ivan zomrel opustený a sužovaný fyzickými bolesťami a duševnými problémami na Vianoce roku 1953. Je čas vrátiť ho do nášho kultúrneho povedomia.
Zdroj: FB profil Eduard Chmelár
Ďakujeme, že ste nášimi čitateľmi.
Sledujte nás na Telegrame aj na Facebooku.
Musíš byť prihlásený pre poslanie komentára.