Eduard Chmelár: TOTO UŽ NIE JE OBŠTRUKCIA PARLAMENTU, ALE SABOTÁŽ ŠTÁTU

Šialenstvo, ktoré sa v týchto dňoch odohráva v slovenskom verejnom živote, už ďaleko presahuje akékoľvek známky racionálneho konania, a teda nádeje, že sa tu nájde zhoda na dodržiavaní akých-takých pravidiel príčetného správania. Je o mne známe, že pracujem hlboko do noci, a tak som občas prepínal na „NR SR live“ zo zvedavosti, čo sa tam deje. O pol piatej nad ránom som tam videl obrázky ako z nejakej uzavretej nemocničnej izby na psychiatrii, v ktorej niekto zabudol vypnúť skrytú kameru. Poslanec z Lode bláznov už šiestu hodinu (čím prekonal aj prejavy Fidela Castra, ale len v dĺžke, nie obsahu) číta nezmyselné čísla, pletie sa mu jazyk, ťažko dýcha a musí sa čoraz častejšie napiť, predsedajúceho bolí krk, jeho prísediaci sa rozcvičuje, spravodajca spí… A ja som sa pristihol pri tom, že som sa na celý tento absurdný cirkus pozeral ako spoza skla na svet, ktorý mi je cudzí a s ktorým nemám nič spoločné. Všetci sa ešte pamätáme na časy, keď Beblavý, Poliačik, ale aj Simona Petrík (dnes už poslankyňa Progresívneho Slovenska) nocovali v parlamente a Matovič im vyčítal, že kempovanie v sále nemá zmysel. Ale toto je už príliš.

Už nielen jedna strana, ale celý parlament sa zmenil na Loď bláznov bez kormidelníka, ktorá v tejto chvíli už ani nevie, kam ju to unáša. Je absurdné a v rozpore so základným verejným záujmom, a teda v rozpore so zásadami demokracie ako takej, aby parlamentná menšina svojvoľne ohrozovala prijatie najdôležitejšieho zákona roka, od ktorého závisí chod celej spoločnosti. Ak pri iných príležitostiach práve títo ľudia radi moralizujú, že povedzme o zahraničnopolitickej orientácii štátu by sa nemali viesť spory, tak tisícnásobne to platí o schválení štátneho rozpočtu. V momente, ako si za rukojemníkov zoberiete všetkých občanov, už to nie je politický boj, už je to vedomá deštrukcia štátu, keď sa opozícia už ani netají cieľom „čím horšie, tým lepšie“. Podľa môjho názoru v takýchto kritických situáciách musí existovať mechanizmus, ako zabezpečiť, aby parlamentná rozprava prebiehala v určitých rámcoch, aby rečníci hovorili k veci a aby nemali možnosť blokovať prijatie štátneho rozpočtu jalovými táraninami. No kým nie je takto upravený rokovací poriadok, v plnej miere podporujem odvážne rozhodnutie predsedu parlamentu, ktorý vzal na seba politickú zodpovednosť a túto nezmyselnú rozpravu rázne ukončil.

Samozrejme, opozícia ruka v ruke s červenými denníčkami a politickými think-tankmi okamžite začali jačať, že toto je útok na právny štát. Útokom na právny štát je táto sabotáž, ktorá už trvá vlastne odvtedy, kedy v rozpore s elementárnymi zvyklosťami PRÁVNEHO ŠTÁTU politici súčasnej opozície na čele s ich hovorkyňou pani Čaputovou absurdne oddialili predčasné voľby 10 (slovom desať) mesiacov po vyslovení nedôvery vláde, čo je ďalší nechcený svetový rekord. Oni sa vlastne ani netaja svojimi temnými zámermi, keď pasažier Lode bláznov Peter Pollák po niekoľkých hodinách nezmyselného čítania na priamu otázku premiéra Fica prečo to robí, odpovedal, že „potrebujem oddialiť čo najviac rokovanie o tom ÚŠP“. Povedzte mi, na čo im je fungovanie špeciálnej prokuratúry ešte niekoľko mesiacov? Na to, čo nestihli vymyslieť a spáchať za tých desať mesiacov provizória po páde ich vlády? Snažiť sa za každú cenu nájsť dôvod, ako pozatvárať politických protivníkov? Má takto vyzerať demokratický právny štát? Otvorte oči a pochopte, že o ten tu nikdy nešlo. A zodpovednosť za to nenesú len cirkusanti z Lode bláznov. Ak lídri Progresívneho Slovenska a KDH odpovedali na otázku RTVS, či budú presviedčať Igora Matoviča, aby prestal s deštruktívnym naťahovaním diskusie, že takáto možnosť vraj neexistuje, prijali svojím alibizmom spoluzodpovednosť za to, čo sa tam deje.

Šialenstvá sa však nedejú len na parlamentnej pôde. Skupinka študentov Právnickej fakulty Univerzity Komenského donútila dekana PF UK a jedného z najväčších odborníkov na trestné právo, aby sa minimálne do 17. januára verejne nevyjadroval, no sama zvolala pred Úrad vlády SR v podstate politickú tlačovú konferenciu, na ktorej kritizovala zámer zrušiť špeciálnu prokuratúru a vystúpila s požiadavkou na vytvorenie (dobre počúvajte) „osobitnej platformy na vytváranie odporúčaní pre komunikáciu dekana navonok fakulty“… Prosím vás, som tu správne v 21. storočí alebo som sa prepadol do čias kultúrnej revolúcie ako za Mao Ce-tunga? Čo je toto za nehorázny nezmysel?! Uvedomujú si títo premotivovaní študentskí aktivisti, že idú proti duchu nezávislosti akademickej pôdy, ktorú sme si vybojovali počas novembra 1989? Obmedziť právo akademika na slobodu prejavu iba preto, že nezastáva ten „správny“ názor (všetci si hádam uvedomujeme, že keby dekan Burda podporoval opozičné postoje, takáto iniciatíva by nevznikla) je boľševizmus v praxi. Ako si tento škandalózny návrh predstavujú? Čo v prípade, že dekan nebude s usmernením samozvanej komisie súhlasiť? Bude musieť ako špičkový expert na trestné právo mlčať alebo dokonca bude musieť odstúpiť z funkcie? A nechceli by ste priamo rozhodovať aj o tom, kto vás bude skúšať a aké známky vám môže dať? Zbláznili ste sa?

Mimochodom, keď sme už pri tej požiadavke študentských aktivistov na diskusiu so špeciálnym prokurátorom. To je ďalšia výzva, ktorá nie je akademická, ale politická, je to niečo podobné, akoby študenti žiadali diskusiu s nejakým opozičným lídrom na pôde fakulty. Lebo právoplatne odsúdený Daniel Lipšic nie je uznávaným expertom na trestné právo, je to účelový politik. Ak študenti nepochopili, že nejaká „špeciálna prokuratúra“ nie je ani znakom, ani zárukou zdravého právneho štátu, mali by aspoň vedieť, kto je ten pán, ku ktorému tak nekriticky vzhliadajú. Médiá zámerne zamlčali alebo aspoň nerozmazávali informáciu, že Daniel Lipšic sa minulý týždeň verejne poďakoval demonštrantom za podporu, ktorú mu vraj vyjadrujú na námestiach. Sú demonštranti stotožnení s tým, že bojujú za Lipšica? Potrebujete vari lepší a rukolapnejší dôkaz, že tento človek zneužíva Úrad špeciálnej prokuratúry na politické ciele? Pripomeňme si teda, kto to vlastne je, lebo sú veci, ktoré si dvadsaťroční študenti prirodzene nemôžu pamätať.

Okrem toho, že Daniel Lipšic je už navždy zapísaný v dejinách ako prvý ponovembrový politik, ktorý použil proti demonštrantom vodné delá (ako minister vnútra vo vláde Ivety Radičovej počas protestov proti Gorile), chcel by som na tomto mieste pripomenúť ešte jednu závažnú vec, na ktorú sa medzičasom zabudlo. Presne pred dvadsiatimi rokmi, 21. decembra 2003, Daniel Lipšic ako minister spravodlivosti v Dzurindovej vláde navrhol zrušenie zákona o tripartite. Za zmienku stojí odôvodnenie tohto škandalózneho návrhu. Lipšic argumentoval, že odbory vystupujú proti vláde a spomaľujú prijímanie zákonov. Dokonca sa im vysmial, že vraj nevedia zorganizovať ani poriadny štrajk. Lipšic zrušenie tripartity naozaj presadil za vzrušeného potlesku slovenských, ale aj českých médií, ktoré si pochvaľovali, aká dôsledná je Dzurindova vláda v „reformných krokoch“ a že tripartita vlastne „škodí občanom“ (Peter Schutz).

Tieto vyjadrenia sú cynické hneď z niekoľkých dôvodov. Dzurindova vláda len pár mesiacov predtým násilne a protiprávne prerušila štrajk železničiarov. Tento nedemokratický krok sa objavil dokonca vo výročnej správe Human Rights Watch ako príklad porušovania ľudských práv na Slovensku. Pretože právo na štrajk je medzinárodne garantované ľudské právo a jediné, ktorému sa u nás doteraz nedostalo adekvátnej ochrany. Čl. 37 ods. 4 Ústavy SR totiž síce hovorí, že „právo na štrajk sa zaručuje a podmienky ustanoví zákon“ – no doteraz takýto zákon nebol prijatý. Zrušením tripartity vláda porušila aj práva zamestnancov. Práve preto prvá vláda Roberta Fica tripartitu nielenže obnovila, ale uzavrela s odbormi osobitnú zmluvu o spolupráci. Neskôr bol tento krok výlučného viazania sa KOZ na jednu politickú stranu oprávnene kritizovaný, ale v tom čase, keď neoliberálne vyčíňanie dosiahlo vrchol, to bol jediný spôsob, ako ochrániť záujmy pracujúcich. My by sme si však mali uvedomiť, aký je politický profil Daniela Lipšica, že to bol politik, ktorý práva občanov vedome a systematicky potláčal, a nie chránil.

Ničenie základov politickej kultúry vidíme vo všetkých sférach. Zuzana Čaputová privítala predbežnú dohodu o novom migračnom pakte, hoci vie, že slovenská vláda má k nej kategorické výhrady a hoci pri iných príležitostiach to bola práve ona, ktorá moralizovala, že zahraničnopolitické postoje najvyšších ústavných činiteľov musia byť jednotné. Partner prezidentky Čaputovej Juraj Rizman sa zúčastňuje na opozičných protestoch, lebo vraj nechce rozklad právneho štátu a zrušenie špeciálnej prokuratúry. Predstavte si, že by sa na protestoch Smeru proti Dzurindovej vláde zúčastňovala pani Gašparovičová. Absolútne nevhodné, nedôstojné a potvrdzujúce, že aktuálny prezidentský pár už reprezentuje len samých seba. „Osobnosti“ (rozumej Gríša Mesežnikov a podobní lobisti z politických think-tankov Zastavme korupciu, Memo 98 atď.) vyzývajú premiéra, aby sa ospravedlnil študentskému aktivistovi PF UK za nevhodné slová. Ja takéto slová nepoužívam a nebudem ich obhajovať. Ale dobre viete, že ak niečo neznášam, tak je to falošný moralizmus. Každý z nás by mal vznášať podobné námietky iba voči ľuďom, ktorých vie ovplyvniť. Ak sa títo pokrytci ani slovom nevyjadrili k vulgárnym osobným útokom, ktoré dennodenne zaznievajú z úst Matovičovej svorky, tak nemajú právo moralizovať. Tam sú korene súčasnej nekultúrnosti v politike, títo ľudia do nej vniesli nebývalú agresivitu a absenciu úcty, ba aj rešpektu k iným názorom. V klanovej spoločnosti nerešpektujúcej spoločné pravidlá pre všetkých nemajú zaslepené výzvy k druhej strane nijakú morálnu hodnotu.

Je mi až fyzicky zle z novinárov ako je Andrej Bán, ktorý najprv podporoval všetky imperiálne vojny USA, aby potom pokrytecky ľutoval obete a skákal po nich svojimi srdcervúcimi reportážami. Je mi nevoľno z ľudí ako on, ktorý pravidelne dehumanizuje oponentov a o Ivanovi Korčokovi, ktorého zbadal v dave demonštrantov, dokáže napísať toto: „Medzi inými uvidíte povedomú tvár muža. Stojí, sústredene, tak ako iní naokolo sa pozerá smerom k tribúne, pohľad veští odhodlanie. Ivan Korčok nedrží transparent ani neprevoláva heslá, splynul s davom. Skôr než by sa ním stal, je tak prvým medzi rovnými. Primus inter pares, ako povedal rímsky cisár Octavián Augustus. Tá fotografia pozornému oku napovedá mnohé. Muž na jej okraji sa nevyvyšuje ani neponižuje. Nepúta pozornosť extravagantným správaním ani oblečením. Pokorne stojí. Námestie prevolávalo jeho meno, meno v tom čase neviditeľného“… A potom sa čudujte, že sa práve takíto fanatici odvolávajú na kritické myslenie… Milí mládežníci, ktorí mu toto žeriete a ktorí si myslíte, že nás oslobodili USA a že za svoju slobodu vďačíte šimečkovcom, presne takto sa písalo v päťdesiatych rokoch o Stalinovi. Toto nie je žurnalistika, toto je tá najodpornejšia propaganda, ktorá v sebavedomej demokratickej spoločnosti nemá miesto a ktorá nás nikam neposunie.

To, ako rozprávame o nich, o sebe a o nás je kľúčovou súčasťou problému, nie riešenia. Som presvedčený, že potrebujeme iniciatívu, ktorá v mene nás všetkých, ktorí ešte zostali príčetní, bez krvavých očí a bez takmer programového odmietania nárokov na akceptáciu pre druhú stranu, povie rázne a zásadné DOSŤ. Potrebujeme sa rozprávať, potrebujeme vrátiť do našich polemík, ktoré sú soľou každej živej demokracie, elementárny rešpekt, úctu a snahu o porozumenie na základe racionálnej argumentácie. Len tak v sebe obnovíme ľudskosť a vo vzťahu k ostatným spoločnosť, ktorú všetci tvoríme.

Zdroj: FB profil Eduard Chmelár