Ostatný summit šéfov vád členských štátov EÚ bol názornou ukážkou, ako vyzerá zrážka národných predstáv a záujmov s geopolitickou realitou.
Takpovediac pro-ukrajinská časť štátov dosiahla polovičný úspech: Brusel začne s Kyjevom rokovania o členstve, ale schválenie balíka finančnej pomoci Ukrajine v objeme ďalších 50 miliárd eur neprešlo. Oba výsledky by neboli možné bez maďarského premiéra Viktora Orbána.
Šéf budapeštianskej vlády odišiel z rokovacej sály, keď sa hlasovalo o začatí prístupových rozhovorov. Kto je neprítomný, nemôže uplatniť právo veta. Išlo o kulantný spôsob vyjadrenia odporu a zároveň podriadenia sa vôli mocnejších v záujme získania časti eurofondov alokovaných v rozpočte EÚ pre Maďarsko. Vetovanie 50-miliardového balíka je poistkou do budúcnosti. Ak EÚ v prvom štvrťroku 2024 prejaví ochotu uvoľniť ešte viac zmrazených eurofondov, Budapešť azda napokon odhlasuje aj finančnú pomoc Ukrajine.
Existuje aj iná možnosť. Brusel sa s Budapešťou nedohodnú. V takom prípade by museli s Kyjevom zvyšné členské štáty EÚ uzatvárať dvojstranné zmluvy o finančnej pomoci. Z pohľadu Bruselu a najmocnejších členských štátov to nie je ideálny prípad, pretože by išlo o návod na postupné rozkladanie súdržnosti únie v iných podobných otázkach.
Slovenský premiér Robert Fico napriek silným predvolebným aj povolebným vyjadreniam hlasoval za začatie rozhovorov aj za 50 miliárd pre Ukrajinu. Robert Fico nie je menší pragmatik ako Viktor Orbán, napriek tomu hlasoval inak, pretože situácia Slovenska a Maďarska nie je v aktuálnej situácii identická.
Začatie rozhovorov neznamená automatické získanie členstva. Naposledy vstúpilo do EÚ Chorvátsko. Od začiatku prístupových rozhovorov to stredomorskej krajine trvalo presne desať rokov. Aj rokovania s Ukrajinou môžu trvať veľmi dlho. V priebehu alebo na konci rokovacieho procesu bude dostatok času na prípadné zablokovanie vstupu Ukrajiny či už Slovenskom, Maďarskom alebo iným členským štátom. V tejto chvíli však Bratislava nepotrebuje vojnu s Bruselom, pretože je na domácej scéne zaneprázdnená zúrivým konfliktom s opozíciou, médiami, tretím sektorom a prokurátorom s neobyčajne hypertrofovaným egom.
Slovenský interný politický konflikt sa usilujú progresívne sily internacionalizovať práve v Bruseli. Ak má byť súhlasné hlasovanie za začiatok prístupových rozhovorov a za 50 miliárd pre Ukrajinu cenou za nezablokovanie eurofondov a najmä nezasahovanie bruselskej byrokracie do rýdzo vnútroštátnej otázky, akou nepochybne je organizačné usporiadanie slovenskej prokuratúry, čert to ber. Najdôležitejšie hlasovanie o Ukrajine je aj tak ešte veľmi ďaleko.
Niekto by mohol namietať, že je nespravodlivé, ak členské štáty nemôžu úplne slobodne prejaviť svoju vôľu hlasovaním v orgánoch EÚ. Lenže nikde nie je napísané, že svet je spravodlivý a že silnejší sa musia správať k slabším zhovievavo (mohli by, ale prečo by mali?). Nemusí sa nám to páčiť, avšak geopolitická realita je, žiaľ, taká. Ak by bolo Slovensko rovnako silné, ako sú napríklad Francúzsko alebo ešte lepšie Nemecko, zrejme by sa nesprávalo inak (poznajúc slovenské povahy, asi ešte horšie…). Preto je lepšie namiesto nariekania čo najlepšie pochopiť geopolitickú realitu a prispôsobiť jej možnostiam presadzovanie národných záujmov. Aj za cenu kompromisov, škrípania zubami a ľsti.
Ďakujeme, že ste našimi čitateľmi.
Sledujte nás na Telegrame aj na Facebooku.
Musíš byť prihlásený pre poslanie komentára.