Čierna smrť“ je stelesnením epidemickej paniky. Konkrétne sa spája s bubonickým morom. Ako údajne prvá pandemická udalosť v Európe by bola viacročná infekčná vlna cunami, ktorá sa začala v roku 1347, vyľudnila kontinent. Príbeh je rovnako známy ako aj nepresný. Pojmy, ktoré vzbudzujú silné emócie, majú len zriedka niečo spoločné s faktami. Kto by postavil a financoval obrovské katedrálne kostoly bezprostredne po populačnej katastrofe? Objasnenie…
Keď boli epidémie bubonického moru v 14. a 16. storočí. V 19. storočí nikto nehovoril o „čiernej smrti.“ Bolo známe, že všetky mŕtvoly postupne sčernejú. Pojem „čierna smrť“ hrá na obavách vštepených z detstva o „Čiernom mužovi“, ktorý nebol človekom tmavej pleti, ale opakovaným zosnulým, ktorý ešte musel vyrovnať skóre. Nepokojné mŕtve duše sa objavovali ako noční čierni pomstitelia a šírili medzi obyvateľstvom strach a hrôzu, ktorá mala korene v prirodzenom náboženstve. Viditeľným vyjadrením tohto konceptu sú čierne postavy zimných prehliadkových zvykov (Fasnacht, sv. Mikuláš, beh čertov), ktoré sú dnes nesprávne chápané ako „maurovia“ alebo v kostole reinterpretovaní ako „čerti“.
Pojem „čierna smrť“ sa prvýkrát objavil medzi škandinávskymi kronikármi v 16. storočí. Je otázne, či sa to skutočne týkalo čierneho sfarbenia kože, napríklad v dôsledku krvácania. V prípade bubonického moru a iných infekčných ochorení sa tieto vyskytujú len výnimočne. Ak sa to stávalo častejšie, potom to bolo kvôli látkam, ktoré zhoršujú zrážanlivosť krvi, ako je jed na potkany. V rámci boja proti všadeprítomným potkanom, ktorých blchy údajne preniesli mor, sa s nimi ľudia mohli opakovane dostať do nedobrovoľného kontaktu. A už len preto, že v núdzovej situácii spôsobenej blokádou slúžili otrávené potkany ako jedlo.
Až okolo roku 1830 sa „čierna smrť“ štylizovala do desivého pojmu na pozadí strachu z epidémií, ktoré rástli s prudkým nárastom populácie vo väčších mestách, ktoré existujú dodnes. V nemecky hovoriacom svete to bol predovšetkým historik medicíny Justus Friedrich Karl Hecker (1795 – 1850), ktorý tento termín do medzinárodného obehu v akademických kruhoch priniesol až čudným spôsobom prostredníctvom doslovného anglického prekladu. Rýchle a trvalé šírenie názvu bez konkrétnej príčiny moru je charakteristické pre cielenú propagandu. Pred niekoľkými rokmi sa táto chytľavá fráza objavila v anglickej literatúre v dejinách Anglicka, ktoré napísala pastorova manželka Elizabeth Penrose (“pani Markham”). Jej práca sa okamžite stala školskou učebnicou v Anglicku a Severnej Amerike.
V tom čase existovali opodstatnené dôvody emocionálne zdôrazniť nebezpečenstvo epidémií cez výkaly a odpadky. S rýchlym nárastom populácie rástol strach vyššej triedy, že zostane pozadu. Citlivosť odhaľujú spisy duchovného Thomasa Roberta Malthusa (1766-1834), ktorý desaťročia indoktrinoval vodcovskú elitu Anglickej Východoindickej spoločnosti. Netajil sa tým, že epidémie sú nevyhnutným prostriedkom kontroly veľkosti populácie. V konečnom dôsledku by smrť postihla predovšetkým chudobné rodiny s veľkým počtom obyvateľov.
Strach nevyplýval len z nevyhnutnej prevahy vládcov, ale aj z obrovskej sociálnej priepasti, ktorá sa všade stmelila po neúspechu jakobínov vo Francúzsku a konečnej Napoleonovej porážke pri Waterloo na Viedenskom kongrese. Odvtedy v šľachtických spoločnostiach, v ktorých drvivá väčšina ľudí žije z ruky do úst, pribúdali masívne útoky štátu na sociálne kontakty. Všade, kde sa zišli traja ľudia, ste museli očakávať aspoň jedného informátora. Informátori prekvitali. Ústup biedermeieru do súkromnej sféry nebol módnym výstrelkom, ale otázkou prežitia. V každodennom živote dominovala cenzúra.
V druhej polovici 20. rokov 19. storočia sa začali diať veci. Tí, ktorí boli pri moci, si nemohli nevšimnúť, že status quo sa dá udržať len s vojenskou a žandárskou prítomnosťou. Policajné štáty vznikli v celej Európe. Nebola to len habsburská monarchia s Metternichom, ktorá prenasledovala svojich občanov. Ruský cár Mikuláš I. (1796-1855) bol vnímaný ako „žandár Európy“. Nová genocída prostredníctvom vojen alebo križiackych výprav už po rokoch bojov s revolučným Francúzskom neprichádzala do úvahy. Vyľudňovanie krajín prostredníctvom deportácií do kolónií bolo možné len v obmedzenej miere. Mory boli lacnejšie a bez Damoklovho meča morálnej viny. Len sa to muselo dovoliť. S pribúdajúcim počtom obyvateľov narastala bieda v mestách. Prekážky dodávok z kordónov militaire potom priniesli potrebné straty.
Kotly však na niektorých miestach praskali už skôr, ako sa uľavili ventily epidémie: 1830 revolúcie v Paríži a Bruseli, ako aj povstanie vo Varšave v roku 1831. Bol najvyšší čas, keď v roku 1831 nie „čierna“ smrť, ale o aspoň „modrá smrť“ cholery potlačila vzburu vo veľkých mestách. Hoci epidemická hnačka spojená s vracaním nebola v európskych mestách neznáma, povinné modrasté sfarbenie umierajúcich v dôsledku zlyhania krvného obehu pomohlo predať epidémiu ako novú metlu ľudstva. Tentoraz sa hovorilo, že zlo bolo úplne nové a prišlo z Ázie. Propaganda okolo „čiernej smrti“ zvýšila paniku. Vyššia trieda si umyla ruky nevinnosti a zostala pokojná.
Hoci vtedy nikto nevedel presnú príčinu choroby, postihnutí často mali podozrenie na otravu pitnou vodou. Vyššia vrstva mala vo svojich domoch vlastné studne alebo, ako v Paríži, aj vlastný vodovod cez akvadukt pre šľachtu a duchovenstvo. Navyše bohatšie rodiny a mnísi v kláštoroch mohli vždy dočasne opustiť zamorené mesto. Obyčajný človek na to nemal prostriedky ani príležitosť. V súlade s tým bolo riziko úmrtia pre nižšie a stredné vrstvy 30-40-krát vyššie ako pre bohatých.
Každý, kto zastáva názor, že epidémie medzi rokmi 1831 v Londýne a 1893 v Hamburgu mali súvislosť zhodou okolností s politickou situáciou, by si mal položiť otázku, prečo od roku 1665 v Londýne, 1720 v Marseille a 1770 v Moskve nedošlo k žiadnym väčším epidemickým udalostiam, zvlášť sa vyhli metropolám. Zdá sa, že revolučné nepokoje boli všetko, čo bolo potrebné.
„Pandémie“ sú len iným slovom pre vojnu bohatých proti chudobným. Pandémie sú preto vždy potrebné. Ale „pandémie“ strácajú svoju hrôzu a dopad, ak im verejnosť neverí. Poetická dramatizácia nebezpečenstva smrti tmavými farbami zapísala do kolektívnej pamäte strach z epidémie.
Zdroj: https://tkp.at/2023/12/17/die-panikmetapher-vom-schwarzen-tod/
Ďakujeme, že ste našimi čitateľmi.
Sledujte nás na Telegrame aj na Facebooku.
Musíš byť prihlásený pre poslanie komentára.