Meno Tomáša Janovica ma sprevádza od detstva. Jeho ikonická knižka Dín a Dán, neodmysliteľne ilustrovaná Ondrejom Zimkom, je jedna z mála, ktoré som nerozdal deťom a synovcom, ale opatrujem ju ako relikviu. Zohrala totiž mimoriadne dôležitú úlohu v prebúdzaní mojej náklonnosti k literatúre. Jej milo vtipné veršíky – o veľkej Kate, chvíľu planej, chvíľu zlatej a malej Táni, chvíľu zlatej, chvíľu planej – viem dodnes naspamäť. Táto knižka formovala môj vkus i pestrofarebný vnútorný svet.
Po rokoch som ho stretol v Klube spisovateľov, kde ma oslovil, že číta moje komentáre v denníku Práca, a mne sa zdalo toto oživenie môjho detského hrdinu ako zázrak. Tomáš Janovic si totiž celý život predplácal a čítal iba jedny noviny: viac ako 50 rokov bol verným čitateľom odborárskeho denníka Práca, od jeho začiatku až do jeho smutného konca. Predplácal si ho aj vtedy, keď s ním nesúhlasil, aj vtedy, keď ho už vlastne ničím neoslovoval. A keď zanikol, prestal čítať noviny.
Povedať o tomto majstrovi, že od čias Jozefa Ignáca Bajzu a Jonáša Záborského sme nemali takého autora epigramov je trochu málo. Bol to bezpochyby najväčší aforista v dejinách slovenskej literatúry. A bol ním ani nie tak vďaka rozsiahlosti jeho diela ako vďaka faktu, že dokázal vtesnať život do jednej vety. Preto sú jeho epigramy niečo ako dobové spoločenské kódy, hoci písal celý život prakticky o tom istom: o našich zlyhaniach, pádoch a prešľapoch, v ktorých sa našli všetci. Janovicov humor napriek svojej štipľavosti a ostrosti nikdy nestrácal láskavosť a múdrosť. Preto je nám taký blízky.
Kedysi som ho často stretával pri Starej tržnici debatovať so svojimi kamarátmi Milanom Lasicom a Pavlom Vilikovským. Vždy sa zdvorilo a elegantne pozdravili, a vždy to bolo také autentické a nenútené, akoby som sa prepadol v čase kamsi do prvorepublikovej atmosféry alebo aspoň do filmu Agáva, v ktorom Ondrej Šulaj šibalsky vymyslel Tomášovi Janovicovi epizódnu, zato veľmi milú úlohu – a majster si do nej vymyslel ďalší aforizmus. Ten sa síce v Ballekovom románe Agáty nenachádzal, ale Laco by mu toto drobné vybočenie z deja určite odpustil.
Dnes ten roh pri Starej tržnici osirel a ja by som si na tom mieste vedel predstaviť súsošie týchto troch velikánov, ktorí by aspoň trochu oživili nenávratne zaniknutú atmosféru Bratislavy tých čias, v ktorej by som chcel zasa stretávať jej ikonické postavy, ktoré nás opustili. Dnešný odchod Tomáša Janovica do večnosti mi pripomenul, akí sú títo ľudia dôležití, ako nás liečia láskavosťou a múdrosťou, ako naprávajú naše zlozvyky a ukazujú nám cesty zo slepých uličiek. Ako názov tejto knižky na fotografii, keď proti nepríjemne militantnému heslu „Mor ho!“ postavil vlastnú zásadu „Humor ho!“ Zosnulého spisovateľa si najlepšie uctíme jeho vlastnými myšlienkami. A preto mi na záver dovoľte niekoľko aforizmov Tomáša Janovica, ktoré definujú dnešnú dobu:
– Kde sa stokrát opakovaná lož stáva pravdou, aj stokrát opakovaná hlúposť sa stáva múdrosťou.
– Hlúposť už nie je hlúposť, ale názor.
– Demokraciu sme poznali len z počutia. Preto nám nič nehovorí.
– Sme krajinka, kde sa nečíta, ale vyčíta.
– Sme krajinka, kde nie je hanbou klamať, ale hovoriť pravdu.
– Budúcnosť sa tvorí v minulosti.
– Keď si opitý mocou, neriaď.
Ďakujeme, majstre.
Zdroj: FB profil Eduard Chmelár
Ďakujeme, že ste nášimi čitateľmi.
Sledujte nás na Telegrame aj na Facebooku.
Musíš byť prihlásený pre poslanie komentára.