Eduard Chmelár: NEZABUDNITE NA BÁSNIKA

Pred 95 rokmi, 10. decembra 1928, sa narodil v liptovskej obci Závažná Poruba jeden z najväčších slovenských básnikov Milan Rúfus. Keby si tento národ viac vážil poéziu, nazval by toto obdobie rúfusovským, pretože o mesiac si pripomenieme aj 15. výročie jeho úmrtia. Ale na nášho vo svete najznámejšieho básnika, ktorého diela vyšli v 15 jazykoch, trikrát bol navrhnutý na Nobelovu cenu za literatúru a jeho kniha Modlitbičky so 135 000 predaných výtlačkov drží národný rekord v poézii, jednoducho nesmieme zabudnúť.

Keby bola väčšina slovenskej populácie schopná porozumieť šifre a kódu jeho jazyka, alebo keby bola na význam jeho poetiky vnímavejšia, Milan Rúfus by bol viac než básnikom, bol by prorokom a svedomím slovenského národa. Vyjadroval sa totiž k najpálčivejším otázkam človeka, spoločnosti a doby. Nie však prvoplánovým jazykom, správy z médií ho skôr desili. Vždy nám však citlivo pretlmočil to, čo za všetkým tým slovným balastom videl a cítil. Preto sa vyjadroval nielen k vnútorným dilemám človeka, kríze hodnôt či k rozporom kapitalizmu, ale zanechával silné svedectvo odporu ku každej vojne, či už išlo o nacistické výboje, Kóreu, Vietnam, ale aj bombardovanie Kosova či inváziu do Iraku. Ak však vyjadroval túžbu po mieri, nerobil to politicky, ale opäť len poeticky, pretože mier pre neho nebol diplomatickým aktom, mier videl ako „muškát v okne spální“. Aj preto sa stránil mocných, lebo vedel, že mu nerozumejú, že si chcú s ním potriasť rukou a odfotiť a so slávnym básnikom, ale jeho protivojnové apely (ako bol ten z básne Kosovské meditácie) nebrali vážne. A dať im zámienku „zas ľudí predávať, zas puchnúť z krvi synov“ sa mu priečilo.

Dostať sa k Milanovi Rúfusovi bolo vždy veľmi ťažké. Spomínam si, že keď som mu ako mladučký redaktor Literárneho týždenníka sebavedomo zatelefonoval a požiadal ho o rozhovor, veľmi zdvorilo ma odmietol. Môj vtedajší kolega a dnešný kamarát, literárny kritik a vynikajúci prekladateľ z francúzštiny Alexander Halvoník sa vtedy smial mojej odvahe alebo skôr naivite, lebo ma vopred varoval, že to takto dopadne, no ja som sa nedal odbiť. Odvtedy som s ním niekoľkokrát telefonoval a trvalo takmer rok, kým sa majster presvedčil, že som porozumel jeho poézii a že so mnou nebude strácať čas. Okrem iného sme zistili, že máme spoločnú záľubu vo veršoch Janka Kráľa a drevených plastikách Vladimíra Kompánka a že nás tiež spája obdiv k dielu Leva Nikolajeviča Tolstého.

Ak sa Rúfus stránil ľudí, nebolo to len z jeho vrodenej plachosti. V jeho poézii často nájdete odkazy, že tomuto svetu stále menej rozumie, ale ako zbožný človek pokorne priznával, že je to z jeho viny. Filozofiu svojho vnútorného sveta a svojho vzťahu k tomu vonkajšiemu asi najkomplexnejšie vyjadril v tejto básni:

TOMUTO SVETU

Nie si môj. Priznávam.
Ja možno nie som tvojím.
Mám iné more pod sebou.
Na inom móle stojím.

A je to úprimné,
ak sa ti zverím v núdzi,
že ty si cudzí mne
a ja snáď tebe cudzí.

Čo ma však núti tebou žiť
pri tvojom klzkom chlebe?
Len to, že nechcem ublížiť
napokon ani tebe?

Tak s tebou bdiem a s tebou spím.
No kde ty svoj meč kuješ,
tam tvrdohlavo straním tým,
ktorých ním ponižuješ.

Rúfus bol pre mňa učebnicou zdvorilosti. Nezabudnuteľným sa pre mňa stal jeho otvorený list Výboru Matice slovenskej z 30. októbra 1990, ktorým sa vzdáva členstva v tomto orgáne. Po prvý raz som ho čítal ako študent na nástenke kdesi na chodbe Filozofickej fakulty UK. Koloval medzi nami takmer ako samizdat. To, čo je pre mňa dodnes inšpiratívne, je spôsob, akým to napísal. Nebol to polemický list, neškriepil sa s vedením Matice slovenskej, ktorá podľa neho vplávala do takých evidentne politických vôd, že by bolo možno čistejšie, keby sa rovno vyhlásila za politickú stranu. Len jej pripomenul svoje celoživotné zásady, podľa ktorých sa nemá pliesť etika s politikou a že toto nie je jeho cesta. Uznal aj argumenty matičiarov, no dodal: „Ja to napraviť nemôžem, svet už dá málo na slová a ani sa mu nečudujem. Mne to môže byť iba ľúto. A to mi teda je.“ Neskôr sa tento list stal súčasťou jeho knihy esejí Epištoly staré i nové, pretože Milan Rúfus bol rovnako dobrým esejistom ako básnikom, dokonca paradoxne práve cez ne som po prvýkrát pochopil, že je to básnik svetového formátu.

Milan Rúfus vari najsilnejšie zo všetkých básnikov reprezentuje génia našej poézie. Už viackrát som vyslovil predpoklad, že slovenská poézia je tradične na vyššej úrovni ako próza preto, lebo sme spevavý národ. Jedinečnosť a najmä pestrosť našej ľudovej piesne a folklóru, ktorý sa odlišuje v každom regióne, v každej doline, v každej dedine, čo predstavuje až svetový unikát, je základným kameňom našej národnej identity. Práve tento rozlišovací znak na podnet J. W. Goetheho dokázal Ján Kollár, práve jeho zozbierané Národnie spievanky zapálili v Ľudovítovi Štúrovi myšlienku, že Slováci sú osobitný národ a práve z týchto spevov vykresali Ján Hollý, Janko Kráľ, Andrej Sládkovič, Hviezdoslav, Smrek, Novomeský, Rúfus a Válek evolúciu našej poézie. Na to, aby ste to pochopili, nemôžete čakať za pecou, kým nás objaví svet, to my sme povinní ponúknuť svetu to, čo mu dal slovenský génius. Táto zem naozaj spieva, čo hovorí nielen názov televízneho programu, ale zvukomalebnosť našej poézie, našej ľudovej piesne a napokon majstrovstvo našich svetoznámych operných spevákov od Petra Dvorského a Edity Gruberovej až po Pavla Bršlíka a Adrianu Kučerovú. Napokon, včerajší veľkolepý galavečer k 75. výročiu založenia Lúčnice v Slovenskom národnom divadle nám opäť pripomenul, že keby sme sa vedeli lepšie predať, naši folkloristi by boli vo svete populárnejší ako írska Riverdance.
Milan Rúfus si nikdy nepotrpel na pocty, nevyhľadával ich. Je smutné, že „slávy“ sa dožil až niekoľko týždňov pred smrťou, keď ho takto pred pätnástimi rokmi postavili pred jasajúce medzinárodné publikum, ktoré prišlo na seminár o jeho živote a diele pri príležitosti jeho 80. narodenín. O mesiac na to mu prezident Gašparovič udelil Pribinov kríž I. triedy za mimoriadne zásluhy o kultúrny rozvoj krajiny. Prevziať si ho nestačil, pretože v tom čase bol už v kóme. O tri dni tento múdry a pokorný služobník poézie naposledy vydýchol. Milan Rúfus je poklad, ktorý sa nepredáva, lebo má nevyčísliteľnú hodnotu. Našou povinnosťou však nie je iba spopularizovať nášho najväčšieho básnika v zahraničí, ale predovšetkým čerpať z jeho múdrosti v každodennom živote. Jedna báseň denne z bohatej tvorby Milana Rúfusa prekoná aj silu modlitby, pohladí dušu a s ľahkosťou pierka odpovie na mnohé otázky, ktoré tak zložito riešime. Ak ste zabudli na jeho poéziu, teraz je ten správny čas ju oživiť. A keďže poézie nikdy nie je dosť, nemôžem končiť inak, ako ďalšou jeho básňou z radu mnohých obľúbených:

MODLITBA ZA MIER

Napomeň našich otcov,
Bože nad hviezdami.
Nech trochu myslia,
čo sa stane s nami,
keď začnú vojnu
a všetky svoje hnevy
vylejú na seba.
Tie hnevy ako plevy
pokazia zem,
i nebo bude choré.
Napomeň našich otcov
Ty, tam hore.
Že sa to nesmie.
Že ako Ty si svätý,
aj zem je svätá.
Veď chodia po nej deti.

Zdroj: FB profil Eduard Chmelár