Globálne otepľovanie – štúdie a čísla

Dve tretiny vedeckých prác odmietajú príspevky človeka ku klimatickým zmenám

Tak ako pri dlzivej diskusii zakryvajucej fakty o mRNA-Vakcinach,  niečo podobné vidíme pri diskusiách o zmene klímy. S malým, ale dôležitým rozdielom, že existuje silný odpor publikovania vedcov, ktorí sú oddaní svojej vede a zisteniam, ktoré dosiahli.
Existuje však štúdia, ktorá tvrdí, že len 0,5 % vedeckých prác odmieta ľudský príspevok ku klimatickým zmenám. Ide o metodologicky chybnú štúdiu z roku 2021 (Lynas a kol. „Viac ako 99 % konsenzus o zmene klímy spôsobenej človekom v recenzovanej vedeckej literatúre “), ktorá tvrdí, že 99,53 % z 3 000 skúmaných vedeckých prác (prostredníctvom subjektívnej klasifikácie práce založené len na tom, čo je napísané v abstraktoch) podporujú antropogénne globálne otepľovanie (AGW, pozn. globálne otepľovanie spôsobovamé človekom)

V novej štúdii šesť vedcov (Dentelski et al., 2023 ) rozoberá Lynasove tvrdenia: „ 99 %? Opätovné preskúmanie konsenzu o antropogénnom príspevku ku klimatickým zmenám „(99 %? Konsenzus o antropogénnom príspevku ku klimatickým zmenám pod kontrolou).

Autori v Lynas predpokladajú, že nielenže existuje konsenzus o ľudskej príčine globálneho otepľovania, ale že je preukázané ako nesporné dominantné postavenie vo vedeckej literatúre.

Ich zámerom teda bolo efektívne kvantifikovať silu tejto predpokladanej rozšírenej dohody vyvinutím bodovacieho systému, ktorý by hodnotil iba explicitné odmietnutie AGW v abstrakte článku ako nepodporujúce predpokladaný „konsenzus“.

Z 3000 v Lynas et al. Z analyzovaných prác bolo 282 klasifikovaných ako „nedostatočne súvisiacich s klímou“ . Ďalších 2 104 prác bolo zaradených do kategórie 4, čo znamená, že autori buď nezaujali „žiadny postoj“, alebo stanovisko k AGW bolo v abstrakte opísané ako „neisté“. Lynas a jeho kolegovia využili klasifikáciu „ak nie ste proti, ste za“ a dospeli k záveru, že autori týchto 2 104 vedeckých prác kategórie 4 skutočne súhlasia s klimatickými zmenami, pretože abstrakt výslovne nehovorí že nesúhlasia.

Zaujímavé je, že ak by sa táto klasifikačná chyba nepoužila a tisíce prác kategórie 4 („žiadna pozícia“ alebo „neistota“) by neboli započítané ako zástancovia zmeny klímy, len 892 z 2 718 (súvisiacich s klímou) alebo 32 % by sa dalo klasifikovať ako zástancovia zmeny klímy. Takže ak jednoducho predpokladáme, že nie je možné odhadnúť AGW názory autorov akademických prác čítaním abstraktov, dalo by sa rovnako ľahko povedať, že 67 % (1 826 z 2 718) prác súvisiacich s klímou odmieta ľuďmstvom spôsobené globálne otepľovanie.

Dentelski a kolegovia tiež poukazujú na to, že podľa ich vlastnej analýzy 54 % prác, ktoré skúmali, od Lynasa et al. klasifikované len ako „sugestívna“ podpora (kategória 3) pre zmenu klímy alebo ako kategória 4 („žiadna pozícia“ alebo „neistá“), popisujú nedostatok podpory pre zmenu klímy v samotnom texte. Keďže však toto explicitné neobhajovanie klimatických zmien nebolo prezentované abstraktne, tieto práce boli aj tak nesprávne klasifikované ako zástancovia zmeny klímy.

Na úplné zachytenie subjektívnej povahy metodológie použitej Lynasom a kolegami, Dentelski a kol. preskúmať interné prvky štúdie a zistiť, že v 58 % prípadov sa dvaja nezávislí hodnotitelia nedokázali dohodnúť na číselnej klasifikačnej škále (od 1 do 7) pre prácu. Ak sa dvaja ľudia zhodnú na hodnotení prác len v 42 % prípadov, nemožno povedať, že systém hodnotenia je dostatočne objektívny.

Použitím rovnakej metodológie založenej na predpokladoch ako v prípade Kynas sa dospeje k záveru, ktorý je formulovaný v názve vyššie.

Obrovský počet implicitných anti-AGW štúdií

Boli citované mnohé štúdie, počnúc Isaacom Newtonom Principia z roku 1687, ktoré sa zaoberajú vplyvom orbitálnych variácií Slnka a Zeme a úlohou slnečnej aktivity. Pretože jednoducho platí, že zväčšovanie vzdialenosti Slnko-Zem vedie k ochladzovaniu, rovnako pôsobí aj cyklické znižovanie slnečnej aktivity. Toto všetko by pre Lynas and Co pravdepodobne „dostatočne nesúviselo s klímou“.

Tento článok napríklad tvrdí , že slnečné cykly sa v súčasnosti správajú veľmi podobne ako pred 400 rokmi, čo znamená, že smerujeme k fáze ako Maunderovo minimum v 17. storočí. Okolo roku 2040 by sme teda mali byť v jeho strede, ako je možné vidieť z týchto dvoch prác citovaných v článku ( Miyahara a Brehm ).

V tom čase bolo ešte chladnejšie ako pri Daltonskom minime v polovici 19. storočia, ktoré sa tiež vždy používa ako predindustriálne referenčné obdobie pre globálne otepľovanie. Znamenalo by to pokles radiácie o približne 0,22 %, čo zodpovedá priemeru 3 W/m2 pri zemi (Lean et al., 1995), čo by zase znamenalo pokles teploty o 1 – 1,5 stupňa (Easterbrook, 2016).

Pretrváva aj výslovná kritika pozícií klimatických hysterikov v IPCC pri OSN, ako napríklad článok Arthura Rörscha a Petra A. Zieglera (2013) s názvom „ PREČO SÚ VEDCI ‚SKEPTICI“ K KONCEPTU AGW “ .

V ňom čítame:

Silný klimatický vplyv zvyšujúcich sa koncentrácií CO₂ v atmosfére, ktorý tvrdí IPCC, je v rozpore s klimatickým vývojom v geologickom, historickom a nedávnom období. Napriek tomu, že koncentrácie CO₂ v atmosfére počas priemyselného obdobia naďalej stúpali, teploty v rokoch 1880 až 1900, 1945 až 1977 a opäť od roku 1998 nestúpali stabilne na dnešnú úroveň, ale skôr stagnovali alebo dokonca mierne klesali.

Celkové množstvo slnečného žiarenia vzrástlo z minima v roku 1890 na prvý vrchol v roku 1950, po ktorom nasledoval prudký pokles až do roku 1977, čo viedlo k obdobiu rýchlo rastúceho žiarenia, ktoré vyvrcholilo v roku 2002, keď slnečná aktivita začala klesať a možno aj na nový nízke ako v Malej dobe ľadovej.

Skleníkový efekt, ktorý si nárokuje IPCC a ktorý sa vo veľkej miere šíri zvyšovaním koncentrácie CO₂ v atmosfére, je obzvlášť nepríjemný, pretože je značne preceňovaný bez primeraného vedeckého zdôvodnenia. Veľké pozorované výkyvy podnebia zdokumentované v geologických a historických dobách, ako aj nedostatočný prehľad o správaní zložitých systémov vážne spochybňujú koncepciu antropogénneho globálneho otepľovania (AGW), ktorú presadzuje IPCC.

Premenlivosť klímy počas priemyselného obdobia bola do značnej miery určená zmenami slnečnej aktivity, pričom rastúci obsah CO₂ v atmosfére zohrával menšiu úlohu. Účinok regulácie klímy, ktorý IPCC pripisuje zvýšeniu koncentrácie CO₂ v atmosfére, sa odmieta, pretože podporné modely nie sú v súlade s pozorovaniami.

Napokon z historickej a vedecko-filozofickej perspektívy autori skúmajú otázku, prečo súčasný mainstreamový výskum klímy a hodnotenia IPCC mohli byť niekoľko desaťročí na nesprávnej ceste.

Je nepravdepodobné, že by bol článok zahrnutý do Lynasových odrazov, ako sú tie na slnku. IPCC popiera, že by slnko malo niečo spoločné s klimatickými zmenami.