Predseda SNS Andrej Danko si praje návrat k parlamentnej voľbe prezidenta, čo stojí za poznámku.
Návrat od priamej k parlamentnej voľbe hlavy štátu si vyžaduje zmenu ústavy a na to je zase potrebných prinajmenšom 90 hlasov poslancov. Vládna koalícia nedisponuje ústavnou väčšinou. V zákopmi rozdelenom zákonodarnom zbore je navyše nemožné nájsť koalično-opozičný prienik, prinajmenšom nie je v aktuálnej fáze politického vývoja. Z tohto pohľadu je iniciatíva SNS nerealistická, aj keby s ňou Smer a Hlas súhlasili (a zdá sa, že nesúhlasia).
Napriek tomu úvahy Andrea Danka nie sú úplne od veci, sú prinajmenšom na diskusiu.
Pozrime sa najprv na nevýhody priamej voľby hlavy štátu. Ako sa ukázalo v prípade Andreja Kisku a Zuzany Čaputovej, ľudová voľba prezidenta môže byť až príliš ľahko ovplyvnená či dokonca zmanipulovaná dostatočne silnou koalíciou médií, mimovládnych organizácií, peňazí a podporujúcich politických strán. Takýmto spôsobom sa nám dvakrát po sebe stalo, že úplní politickí analfabeti začínali politické kariéry v najvyššej ústavnej funkcii. Z môjho pohľadu nie sú podstatné svetonázory pána Kisku a pani Čaputovej, ale okolnosť, že ani on, ani ona nemali základné predpoklady na kompetentné zastávanie prezidentského úradu. Ich jedinou „prednosťou“ bola priazeň vplyvnej kaviarenskej lobby.
Teraz sa pozrime na nevýhody parlamentnej voľby hlavy štátu. Slovenskí parlament je až príliš často neschopný dohodnúť sa cez hranicu deliacu koalíciu od opozície na tom, či je ráno alebo noc, aj keď za oknami svieti jasné slnko alebo po oblohe už blúdi mesiac. Nieto ešte nájsť 90 hlasov (aspoň tak to bolo upravené v pôvodnom znení ústavy) potrebných na zvolenie hlavy štátu. Keď nebol podľa pôvodného ústavného textu zvolený prezident, viaceré úlohy spojené s výkonom jeho funkcie preberala úradujúca vláda, čo nie je veľká výhra, pretože ide o mimoriadnu a nevhodnú koncentráciu moci. Po Michalovi Kováčovi nebol parlament schopný zvoliť nového najvyššieho predstaviteľa Slovenskej republiky, právomoci prezidenta prešli na vládu Vladimíra Mečiara. Po voľbách 1998 bola práve táto situácia dôvodom na prechod k priamej voľbe. Koalícia SDK – SOP – SDĽ – SMK mala na rozdiel od súčasnej vládnej zostavy dostatok hlasov na zmenu ústavy.
Parlamentná voľba by mohla za ideálnych okolností vygenerovať výborných alebo aspoň dobrých prezidentov, ak by bola kultúra slovenskej politiky na vyššej úrovni, ako predvádza za ostatných najmenej 15 rokov. Lenže každodenná realita nemá nič spoločné s ideálnym svetom. Okrem iného to znamená, že ak by nejaká budúca vládna zostava disponovala 90 hlasmi v parlamente, takmer určite by sa nepýtala na názor opozície, či súhlasí s jej kandidátom na prezidenta. Prozaická realita nás takisto núti naučiť sa žiť s rizikom, že priamu voľbu hlavy štátu je možné manipulovať tak, ako som to popísal na začiatku tohto statusu. Slovom ani jeden spôsob voľby hlavy štátu nie je ideálny, oba majú výhody aj nevýhody.
Keďže je pondelok a do nového týždňa by sme mali vykročiť optimisticky, zakončím moje úvahy pozitívne. Zotrvanie pri ľudovej voľbe je dobré už len preto, že aspoň čiastočne oslabuje silu politických strán zastúpených v parlamente a posilňuje možnosti občanov priamo rozhodovať o osude štátu. Samozrejme, ľudia môžu rozhodnúť dobre aj zle alebo aspoň relatívne dobre a relatívne zle, ale v takom prípade sa môžu sťažovať len sami na seba, nie na politikov a ich strany.
Musíš byť prihlásený pre poslanie komentára.