Dosluhujúca Európska komisia navrhuje začať rokovať o vstupe do EÚ s Ukrajinou a Moldavskom. Je potrebné zdôrazniť, že nejde o žiadne rozhodnutie, ale len o návrh a na jeho schválenie je potrebný jednomyseľný súhlas všetkých členských štátov. Inými slovami začatie rokovaní môže vetovať ktorýkoľvek člen. Tiež nezaškodí pripomenúť, že rokovania o členstve ešte nie sú zárukou získania členstva.
Napriek všetkému napísanému v predchádzajúcom odseku je jasné, že návrh Európskej komisie vyvoláva na Ukrajine a v Moldavsku nádeje a očakávania, ktoré zase spätne vytvárajú politický, morálny a emocionálny tlak na členské štáty, aby kandidátov (čo najskôr) prijali. A rovnako je jasné, aj keď s tým mnohí nebudú súhlasiť, že návrh komisie je strategickým a napokon aj politickým omylom. Existuje na to viacero dôvodov, začnem najpodstatnejším a budem pokračovať v rebríčku postupne nižšie. Ešte poznamenám, že rozdiel vo význame prvého a posledného bodu nie je veľký.
Po prvé, najneskôr od roku 2014 je zrejmé, že v priestore od východného pobrežia Atlantiku po Ural a od Baltského po Čierne more sa rozpadla základná štruktúra bezpečnostnej architektúry. Dôvody sú zrejmé a nie je potrebné a z hľadiska obmedzeného priestoru ani možné všetky vymenovať. Podstatné je, že prvoradým záujmom EÚ v najbližšom desaťročí nemôže byť rozširovanie už aj tak vnútornými protirečeniami rozkolísaného spoločenstva, ale primárnym cieľom musí byť geopolitické stabilizovanie kontinentu. A to si vyžaduje hľadanie novej mierovej a bezpečnostnej formuly, zohľadňujúcej záujmy
- na jednej strane časti Európy nachádzajúcej sa medzi Atlantikom a Karpatmi;
- na druhej strane časti Európy za Karpatmi po Donbas;
- na tretej strane časti Európy medzi Donbasom a Uralom (vrátane severného výbežku Pontickej stepi). Teda skrátene európskeho Ruska.
Po druhé, Ukrajina je vo vojne s Ruskom. Ak by sa aj konflikt skončil hneď zajtra, jeho ekonomické, bezpečnostné, geopolitické a diplomatické dôsledky potrvajú v optimistickom prípade roky (málo pravdepodobné), v pesimistickom prípade desaťročia (pravdepodobnejšie). Ukrajina bude veľmi dlho nestabilným štátom (navyše ním bola aj pred vojnou) a EÚ nemá dôvod túto destabilizáciu importovať do svojho stredu.
Po tretie, Moldavsko je, žiaľ, geopolitické nešťastie. Je to štát dvoch nezmieriteľných politických táborov, ktoré v pravidelných intervaloch menia domácu aj zahraničnú politiku o 180 stupňov. To, čo platí v Moldavsku dnes, zajtra platiť takmer s určitosťou nebude. Ak sa Kišiňov v roku 2023 k niečomu zaviaže, o štyri roky bude všetko inak, pretože taký je moldavský politický reliéf.
Po štvrté, Ukrajina aj Moldavsko sú jednoducho súčasťou iného kultúrno-civilizačného okruhu. Aj vnútri EÚ exitujú obrovské kultúrne rozdiely. Porovnajme napríklad Belgicko s Poľskom alebo Nemecko s Gréckom či Portugalsko s Fínskom. Už tieto rozdiely je veľmi ťažké manažovať. Avšak kultúrny rozdiel najmä medzi Ukrajinou a zvyškom EÚ je z pohľadu najmenej polstoročia neprekonateľný. Ak si mnohí myslia, že Slovensko je skorumpovaná krajina, tak v porovnaní s Ukrajinou je Švajčiarskom. Priepasť je naozaj taká hlboká.
Po piate, (tento bod nadväzuje na predchádzajúci) vláda zákona je základným pilierom EÚ nie z rozmaru a nie je ním preto, aby mohli bruselskí panáci skákať po hlavách Poliakom a Maďarom. (Skákali svojho času aj Rakúšanom.) Vláda zákona je základným pilierom EÚ preto, aby v obchodných, civilnoprávnych, majetkových a trestnoprávnych otázkach platil na každého obyvateľa únie rovnaký meter. Ak niekto verí, že napríklad v roku 2030 holandský podnikateľ v postavení žalobcu uspeje na súde v Charkov v spore s ukrajinským dodávateľom/odberateľom a dostane sa mu férového zaobchádzania, tak mu treba popriať veľa šťastia s jeho optimizmom. Realita však môže viesť k nepríjemnému vytriezveniu.
Po šieste, s Ukrajinu a Moldavskom by sa únia rozrástla o cca. 45 miliónov obyvateľov. To je 10 percent populácie EÚ v aktuálnych hraniciach. Ak by išlo o výkonné alebo aspoň nádejne dynamické ekonomiky, boli by pre EÚ posilou. Lenže Ukrajina pred vojnou ani zďaleka nebola takou dynamickou ekonomikou, ako porovnateľne veľké Poľsko. Povojnová Ukrajina bude úplná ruina, aj keď tam bude svetové spoločenstvo liať bilióny dolárov do projektov obnovy. O Moldavsku je škoda hovoriť. Oba štáty by boli ekonomickou (aj politickou, právnou a inštitucionálnou) ťarchou pre EÚ ešte aj v roku 2050, nie to v roku 2030.
V júni 2024 sa uskutočnia v celej únii voľby do Európskeho parlamentu a na základe výsledkov bude zostavená aj nová Európska komisia. Aj keď kompozícia centrálnej administratívy únie musí reflektovať zloženie EP, na jej personálne obsadenie majú nezanedbateľný vplyv vlády členských štátov. To je dôvod na mierny pesimizmus, pretože s ohľadom na prevažujúce vládne zostavy v členských štátoch môže nová komisia do veľkej miery pripomínať súčasnú. Znamenalo by to pokračovanie strategického blúdenia v Bruseli.
Na druhej strane je dôvod aj na mierny optimizmus, pretože bujaré nápady Európskej komisie môžu ešte vždy zhatiť vlády členských štátov. Ak by však mali rozširovaciemu nadšeniu vzdorovať len Slovensko a Maďarsko sami, bol by to prinajmenšom nerovný, ak nie vopred prehratý boj.
Musíš byť prihlásený pre poslanie komentára.