Pôvodne som sa k tejto téme nechcel vôbec vyjadrovat, lebo mi príde absurdné, aby cast opozície zasa a znova odpútavala pozornost od najdôležitejších problémov politickým folklórom. Ale ked vidím, ako sa už pomaly každý zavzdušnuje nad svojským upratovaním kancelárie podpredsedu NR SR, dovolte mi k tejto „kauze“ povedat pár slov.
Ked som videl video Luboša Blahu a následné reakcie na tento pocin, vynorili sa mi v mysli tri obrazy.
Prvý je z auly Univerzity Komenského 22. novembra 1989. Pocas revolucného kvasenia vystúpil na zhromaždení študentov desatrocný chlapcek a oduševnene zvolal: „Aj my, žiaci základnej školy (nepamätám sa, ktorej) chceme prispiet k zmenám na Slovensku a na protest proti tomu, co sa stalo v Prahe, sme v triede zvesili obraz Gustáva Husáka!“ Nastal búrlivý potlesk, len podaktorí z nás sa na seba rozpacito pozreli, ci práve k tomuto máme povzbudzovat deti, ved Husák bol až do 10. decembra právoplatným prezidentom CSSR. Mimochodom, detskej rebélii nadšene tlieskal aj jeden zo študentských lídrov Daniel Bútora, donedávna minister školstva SR…
Druhý obraz je spojený s Pražskou jarou. Redaktori denníka Smena v marci 1968 vyhlásili, že sa necítia byt viazaní príkazmi svojho vydavatela (ktorým bol Socialistický zväz mládeže), strhli zo steny obraz Antonína Novotného (ktorý bol v tom case ešte stále prezidentom) a z recesie sa s ním fotili válajúc sa po koberci…
Tretí obraz si môžete vyhladat aj sami. Nájdete ho v kultovej knihe Jaroslava Haška Osudy dobrého vojaka Švejka. Možno si spomeniete na scénu, v ktorej sa istý pán Bretschneider (z ktorého sa neskôr vyklul agent štátnej polície) oboril na krcmára Palivca:
– „Tady kdysi visel obraz císare pána!“ zvolal pobúrene. „Práve tam, kde ted visí zrcadlo!“
– Jó, to mají pravdu,“ potvrdil Palivec. “ Visel tam a sraly na nej mouchy, tak jsem ho dal na pudu. To víte, ješte by si nekdo mohl dovolit nejakou poznámku a mohly by být z toho nepríjemnosti. Copak to potrebuju?“
O vkuse ci nevkuse podpredsedu parlamentu si môžeme mysliet cokolvek, ale prezidentka republiky nie je cisár pán. Ked sa exminister kultúry za Smer Marek Madaric až hystericky rozculuje, že „obraz prezidenta na stene, to je rešpekt k štátnosti, to je vedomie štátnosti, to je úcta ku všetkému, co nás k našej štátnosti viedlo“ – nemá pravdu rovnako ako bývalý europoslanec za Smer Boris Zala, ktorý kricí, že Blaha vraj odstránil dva štátne symboly. Musím preto (nielen) týmto pánom pripomenút to, co sa ucia už deti základnej školy v obcianskej náuke: štátnymi symbolmi Slovenskej republiky sú štátny znak, štátna vlajka, štátna pecat a štátna hymna. Nie vlajka Európskej únie, nie prezidentka a už vôbec nie jej obraz.
Vešat na stenu v každom úrade obraz prezidenta, to nie je prejav úcty k štátu, ale historický relikt monarchie, ktorý sme mali už dávno odstránit. Nielen preto, lebo je nesmierne nákladné prakticky po každých prezidentských volbách menit obrazy na všetkých typoch štátnych úradov, regionálnych úradov, samospráv, škôl a podobne. Ale najmä preto, že sa tým vedome pestuje kult osobnosti, ktorý by mal byt pre demokratickú republiku z princípu neprijatelný. Mimochodom, ja sám som v prezidentskej kampani pred piatimi rokmi v rozhovore pre jeden bulvárny denník navrhoval odstránit tento prekonaný symbol a nahradit ho štátnym znakom. Rovnako som zdôraznil, že sa treba systematicky vysporiadavat s pozostatkami monarchistického režimu v našom štátnom zriadení. Je ich tam stále pomerne dost. Jeden sme odstránili pomerne nedávno – zrušením trestného cinu urážky hlavy štátu. Dalšie mi kolú oci už dlho: napríklad vymenovanie univerzitných profesorov sa u nás zaviedlo pocas vlády cisárovnej Márie Terézie a vyjadrovalo absolutistickú moc nad vzdelaním. Dnes je však absurdné, aby hlava štátu takýmto politickým spôsobom vstupovala do odborného procesu. A dalo by sa pokracovat.
Dlhodobo upozornujem na to, že u nás vyše tridsat rokov od dosiahnutia nezávislosti Slovenskej republiky neexistuje ani odborná, ani verejná diskusia o úlohe a postavení prezidenta. To nesvedcí o „úcte k štátu“. To svedcí iba o našich vžitých predsudkoch, podla ktorých je úlohou prezidenta reprezentovat a našou vzhliadat k nemu. To je však žalostne málo a navyše to so sebou prináša namiesto koncepcného myslenia pokrytecké moralizovanie a malomeštiacke pózy. Marekovi Madaricovi síce nemožno v tomto bode vycítat nedostatok konzistentnosti – on už pri fanatickom pretlácaní Lex Hlinka a námietkach historikov arogantne odsekol „Hlinka nepotrebuje diskusiu, ale úctu!“ – on má proste bytostný vztah k vytváraniu kultov osobností. Ale kde boli všetci tí falošní moralizátori, ked prezidentka Slovenskej republiky chodila v tricku s velkým nápisom „Ukrajina“, ked nasvecovala Prezidentský palác vo farbách všetkých možných štátov, ked kryla mnohopocetné porušenia ústavy? To ich neurážalo?
Na mieste Luboša Blahu by som na stenu zavesil štátny znak Slovenskej republiky a neurobil by som to tak teatrálne. Nie je potrebné ponižovat ludí. Toto je aj moja výhrada voci tým clenom vládnej koalície, ktorí zbytocne vytvárajú napätia tam, kde ich netreba. Príkladom môže byt aj chystaný zákon o mimovládkach ako o „zahranicných agentoch“. Nie dost dobre rozumiem, naco ich potrebujeme takto nálepkovat. Všeobecne prospešným cielom je hádam spriehladnit financné toky a ulahcit všetkým obcanom snahu dostat sa k informáciám, kto tieto politické think-tanky platí – nie šikanovat všetky mimovládky a vypalovat im na celo nejaký bilag.
Ale Luboš Blaha rád provokuje a robí to velmi úspešne, kedže získal vo volbách viac hlasov ako všetci jeho kritici dohromady a kedže mu zasa všetci skocili na lep. Budúci týžden vychádza jeho kniha o Che Guevarovi, v ktorej vyvracia aj mnohé mýty, ktoré o tomto symbole boja za slobodu šíria napríklad prvoplánoví antikomunisti z KDH (zdôraznujem, že Che nie je ani mojím politickým, ani morálnym vzorom, ale nie je ani masovým vrahom, za ktorého ho demagogicky vyhlasujú pravicoví ideológovia). Lepšie a lacnejšie promo by mu neurobil nikto a myslím si, že po tomto cirkuse môže priamo pri jeho pokuse o odvolanie v parlamente pokojne usporiadat aj autogramiádu.
Chápem ludí, ktorých takéto prejavy rozhorcili. Môžeme debatovat o miere vkusu, ale podpredseda parlamentu neporušil nijaký zákon a pokúsit sa ho odvolat z funkcie za odloženie obrazu Zuzany Caputovej do skrine je nielen stratou casu, ale predovšetkým stratou súdnosti. Je to také hlúpe, akoby Matovica odvolávali zakaždým, ked niekoho urazí. Necudujem sa, že sa k tomuto cirkusu pripojila práve skupinka neprícetných pacientov z Lode bláznov, ale fakt, že tentoraz iba asistujú klubu KDH je cistá groteska.
Bolo by ovela užitocnejšie, keby namiesto záplavy vášní a silných demagogických slov, ktoré budeme opat pocut v parlamente, zazneli radšej výzvy na serióznu odbornú diskusiu o uvedených problémoch. Možno by sme sa z nej dozvedeli nielen to, aké sú skutocné úlohy prezidenta republiky, ale aj to, že dve slovenské vlajky namiesto jednej európskej by nemali nikoho poburovat – rovnako ako nikoho neznepokojuje, že na Elyzejskom paláci, symbole suverenity Francúzskej republiky, neveje vlajka EÚ. Ale to by sme museli mat aspon minimum politikov so štátnickým presahom, a nie gašparov, ktorí nevedia zaujat nicím iným ako škandalizovaním marginálnych tém patriacich do oblasti politického folklóru.
Zdroj: FB profil Eduard Chmelár
Ďakujeme, že ste našimi čitateľmi.
Sledujte nás na Telegrame aj na Facebooku.
Musíš byť prihlásený pre poslanie komentára.