7 dní v kocke: Danka to v koalícii nebaví. Odštartoval ďalšiu kampaň

Vrubrike 7 dní v kocke Dag Daniš komentuje hlavné témy týždňa. Dnes o nervozite Andreja Danka, ktorý sa rozbieha do eurovolieb; o Ficovej hre na dobrého policajta; o tom, ako sa Zelenskyj cíti „sklamaný a zradený“ (má na to vážny dôvod) a nakoniec o lámaní medzinárodného práva v Gaze.

1. Keď má Danko nervy…

Bolo len otázkou času, kedy to Andrej Danko nevydrží s frustráciou. A vybuchne. Prišlo to rýchlo.

Danko najskôr kritizoval Fica za to, že neblokoval závery samitu EÚ o vojenskej podpore Ukrajiny. Potom naznačil, že koalícia nemusí vydržať dlho, ak budú ministri Hlasu podporovať povinné očkovanie alebo mimovládky na školách. Nakoniec oznámil, že bude kandidovať v eurovoľbách. Kampaň sa začne o pár mesiacov.

Vlastne, v prípade Danka sa už začala. Ak bude zvolený do Európskeho parlamentu, rozhodne sa, či to skúsi v Bruseli, alebo ostane v Národnej rade. A rozhodne sa podľa „situácie v koalícii“.

Dankovi treba uznať, že jeho nervozita je pochopiteľná. SNS vo voľbách prešla len tesne a zaplatila za to vysokú cenu – celý poslanecký klub okrem Danka tvorili externé posily (Taraba, Huliak, Šimkovičová…). Prezidentka zablokovala kľúčovú nomináciu strany do vlády. SNS má v koalícii pozíciu pešiaka, ktorého Smer a Hlas nemusia brať príliš vážne.

Danko nemá pevne v rukách ani stranu a politických migrantov v jej poslaneckom klube, ani koalíciu.

Dosah Danka na politiku vlády bude skromný.

Strane hrozí, že v koalícii ju nebude čakať rast, ale voľný pád. Potvrdiť sa to môže už začiatkom roka – v kampani do eurovolieb. Ak SNS vo voľbách 2024 zhorí, jej postavenie v koalícii bude ešte slabšie. Preto Danko rúbe na obe strany. Raz proti Ficovi, potom proti Pellegrinimu.

A preto nastupuje ako líder kandidátky SNS do eurovolieb. Môžeme predpokladať, že Danko netúži po kariére europoslanca (mandát by si zrejme neuplatnil). Takisto netúži po tom, aby uvoľnil priestor Tarabovi s Huliakom. Danko len potrebuje naplno zabrať a odvrátiť čierny scenár. Jeho rozbeh do eurovolieb má výlučne vnútropolický motív.

Je ním boj o záchranu.

Pravdepodobne bude pokračovať aj po eurovoľbách. Tie budú len jednou z epizód. SNS má vlastne pred sebou len dve možnosti. Buď časom politicky skolabuje a vákuum zaplnia ľudia okolo Tarabu, alebo bude prežívať za cenu sústavných konfliktov Danka s partnermi.

Dankova predpoveď, že koalícia Smeru, Hlasu a SNS nemusí vydržať dlho, pôsobí celkom realisticky. Treba ju však trochu spresniť. SNS ako hráč zrejme zrejme v koalícii de facto skončí. Na vládu to však nemusí mať takmer nijaký vplyv. V koaličnej matematike sú rozhodujúce počty poslancov.

Vládna koalícia môže pokojne prísť o jedného z menších lídrov (raz o Procházku, inokedy o Kisku, potom o Danka), ak nepríde o „jeho“ poslanecký a ministerský klub.

Ak sa chce Danko tomuto hybridnému scenáru vyhnúť, bolo by tu celkom jednoduché riešenie: mal by presadiť, aby všetci ministri a poslanci „za SNS“ vstúpili do strany. Aby ich mohol ako líder strany zastupovať.

Ak sa toho bojí, potom bude hracie žetóny „tretej kolóny“, akože tej Dankovej, držať v rukách Fico.

Bez ohľadu na akrobatické výkony Danka v eurovoľbách.

2. „Policajné akcie“ po novom

V pondelok v noci sme mali na hranici s Maďarskom rozsiahle manévre. Našťastie nie vojenské, ale policajné. Fico a Eštok ohlásili policajnú akciu proti nelegálnej migrácii.

Výsledok: nula zadržaných.

Viaceré médiá akciu vysmiali ako politické divadlo, ktoré sa skončilo fiaskom. To prvé sedí. To druhé nie. Fiasko by bolo, ak by kontroly nezabrali a ak by hranice prekročili ďalšie skupiny migrantov. Tie by tu uviazli, keďže Česko aj Poľsko predlžujú kontroly na svojej strane hranice aj v novembri.

Slovenská vláda konečne robí to, čo robia aj iné štáty. Snaží sa chrániť štátne hranice a odraziť migračné vlny.

Pokiaľ ide o „politické divadlo“, áno, je to presne tak. A Fico sa tým ani netajil. Vláda chcela demonštrovať silu. Policajnú silu.

A Fico chcel predefinovať pojem policajná akcia. Po novom má polícia ukazovať silu na hraniciach.

Za vlády Obyčajných boli policajné akcie – a divadelné policajné razie – namierené na stíhanie korupcie. Prípadne na vynucovanie pandemického poriadku. Stále máme v živej pamäti plošnú kontrolu hraníc počas prvej pandemickej vlny alebo rozsiahle policajné kontroly medzi okresmi. Naopak, pri boji s migráciou Matovič, Heger aj Ódor zlyhali. Z maďarsko-slovenskej hranice bolo tri roky migračné korzo.

Fico odkazuje, že za jeho vlády budú priority polície iné.

Samozrejme, je veľmi otázne, či vláda udrží tempo z pondelka a či bude ochrana hraníc pred prevádzačmi a migrantmi fungovať dlhodobo. Predsa len, pri Ficovi sme zvyknutí skôr na silné reči a silné gestá než na dlhodobé výsledky.

S migráciou to bude zrejme v najbližích rokoch horšie, ako sme očakávali. Migračný tlak bude silný a trvalý. Po konfliktoch v Afrike a na Blízkom východe sa dajú do pohybu ďalšie milióny utečencov. A EÚ na to, žiaľ, nie je pripravená. Namiesto zosilnenej ochrany vonkajších hraníc Únie chystá obdobu kvót na povinné prerozdeľovanie migrantov. Kto sa nepodriadi, bude platiť desiatky miliónov eur.

Práve toto je oblasť, v ktorej by mala Ficova vláda – spolu s Maďarskom a partnermi z V4 – naplno zabojovať. Je predsa choré, aby sme si prácne strážili hranice a následne povinne prijímali tísíce „pridelených“ migrantov v rámci schém v EÚ.

Takáto prax je ohavná. A nielen politicky. Aj právne. Nijakému národu nemôžete prikázať, aby na svoje územie hromadne importoval ťažko prispôsobivých prisťahovalcov z iných kultúr. A to isté platí aj z pohľadu migrantov. Nikomu z nich nemôžete rozkázať, aby povinne – v rámci kvót – žil v štáte, v ktorom žiť nechce.

Ako to chce EÚ presadiť? Transportnými vozňami pre pridelených migrantov z Nemecka do Poľska? A následne zónami, kde budú strážení, aby nešli za svojimi príbuznými v západnej Európe? Práve tieto otázky by si mali klásť jemnocitní ľudskoprávni aktivisti.

Jediným právne schodným riešním je zvýšená ochrana vonkajších hraníc Únie, aby sa migrácia tlmila na únosnú úroveň. Ak ak to nejde, tak ochrana hraníc národných štátov.

A keď bude Nemecko trvať na ústretovom prístupe k miliónom migrantov, nech sa páči… Len nech s tým potom neotravuje tých, ktorí si takýto prístup nemôžu dovoliť.

3. Sklamaný a zradený Zelenskyj

Magazín Time uverejnil zaujímavé zistenia zo zákulisia ukrajinskej politiky. Ukrajinský prezident Zelenskyj je vraj od septembra celkom iný, ako do začiatku protiofenzívy. Cíti sa zradený, sklamaný, nahnevaný, miestami rezignovaný a zúfalý.

Hlavným dôvodom je podľa magazínu Time obrat v politike Západu. Zelenského misia v Spojených štátoch sa skončila neúspešne. Západ bude dodávať Ukrajine zbrane, no nie v takom rozsahu, aby zvíťazila. Budú stačiť len na prežitie a udržanie bojov.

Z pohľadu Ukrajiny ide o tretí a najhorší možný scenár. Znamenal by, že v proxi vojne Západu s Ruskom bude Ukrajina obetovaná.

Prvým a najrozumnejším scenárom bolo to, čo malo šancu na úspech krátko po začiatku vojny: rokovania o prímerí a o dohode s Ruskom. Východiskom dohody mala byť vojenská neutralita Ukrajiny, uznanie ruského Krymu a špeciálny štatút pre východ Ukrajiny.

Pripomeňme, že z Donbasu v rokoch 2014/2015 ušiel milión ukrajinských občanov do Ruska (väčšinou išlo o ruskú alebo ruskojazyčnú menšinu). Utekali pred postupom ukrajinskej armády proti východoukrajinským separatistom. Kyjev vojenské nasadenie s tisíckami obetí nazval „protiteroristická operácia“ (ATO).

Rokovania Ukrajiny a Ruska o mierovej dohode z marca 2022 však boli neprijateľné pre Londýn a Washington. Ukrajiskej vláde vysvetlili, že s Ruskom sa nerokuje, Rusko vraj treba vojensky poraziť. Zelenskému sľúbili „dodávky zbraní dovtedy, kým to bude potrebné“.

Išlo o druhý scenár, podľa ktorého vraj konflikt nemá iné ako vojenské riešenie.

Bol postavený na sľuboch o víťazstve Ukrajiny nad Ruskom. Realisti síce varovali, že je to nemožné, no prevahu mali vojnoví aktivisti, ktorí verili silným gestám. A ilúzii.

Istý čas tomu verili aj Ukrajinci. Inak by ich straty nemali zmysel.

Nakoniec však aj druhý, vojenský scenár uviazol. Západ reguloval dodávky zbraní tak, aby stačili na udržanie bojov. Viac Západ riskovať nechcel a ani nemohol. Inak by hrozilo, že konflikt prerastie do širšej jadrovej vojny.

Zelenskyj pochopil, že táto politika nikam nevedie. Koncom leta sa pokúsil presvedčiť Britániu, Spojené štáty a EÚ, aby zvýšili rozsah vojenskej pomoci na najmodernejšie zbrane (raketové systémy, letectvo, lode). Neuspel. Narazil hlavne vo Washingtone. Podľa zdroja, ktorý cituje Time, sa Zelenskyj cíti zradený západnými spojencami.

Čoraz častejšie tiež naráža na odpor aj vo velení ukrajinskej armády. Viacerí velitelia odmietajú vykonať rozkazy politického vedenia na útoky, pretože na ne nemajú dostatok vojakov a zbraní. Celkom nahlas a verejne to priznal aj generál Zalužnyj: konflikt uviazol na mŕtvom bode. Očakávať od Ukrajiny prelomové víťazstvá je naivné.

Analýza Time konštatuje, že niektorí poradcovia prezidenta Zelenského pripravujú plány, ktorých súčasťou sú aj prípadné rokovania s Ruskom o prímerí. Ukrajinský prezident však trvá na vojenskom riešení.

A v tejto línii je čoraz viac opustený. Lebo je bezvýsledná.

Skôr či neskôr sa zrejme presadí racionálny a realistický prístup, respektíve prvý scenár: rokovania a dohody s Ruskom.

Problém je však v tom, že od prvého pokusu v marci 2022 má za sebou Ukrajina rozsiahle územné straty. A k tomu straty desiatok tisíc životov.

Nemuselo to tak byť, ak by prezident Zelenskyj načúval viac ukrajinským poradcom ako tým britským a americkým.

4. Dráma v Gaze

Na záver nemôžeme obísť dramatické udalosti z pásma Gazy. Po teroristických útokoch Hamasu mal Izreal plné právo na odvetu a preventívne údery na základne ozbrojencov v Gaze. Lenže v najnovšej fáze bojov Izrael prekročil hranice spravodlivej vojny. A zrejme prekračuje aj hranice medzinárodného práva.

Masívne bombardovanie Gazy podľa predbežných odhadov zničilo alebo poškodilo desiatky tisíc budov a obydlí a zabilo tisíce ľudí. Izraelské sily zaútočili aj na utečenecký tábor, v ktorom sa údajne ukrývali teroristi.

Palestínske úrady hlásia, že z deväťtisíc obetí útokov bolo takmer štyritisíc detí. V pásme Gazy je podľa organizácie Lekári bez hraníc asi 20-tisíc zranených ľudí s obmedzeným prístupom k zdravotnej starostlivosti.

Tvrdý postup Izreala už nepoburuje len moslimský svet – od Egypta cez Saudskú Arábiu po Turecko a Irán – ale aj západné štáty. Vrátane tých s progresívnymi vládami. Francúzsko aj EÚ kritizovali Izreal za útok na utečenecký tábor. Podľa šéfa EÚ pre diplomaciu Josepa Borrella išlo o neprimerané útoky, ktoré mohli byť vojnovým zločinom. Podobne sa vyjadril aj Úrad vysokého komisára OSN pre ľudské práva.

Izrael sa bráni, že úder bol cielený na 50 teroristov.

V horúcej fáze vojny, pri ktorej sa obete civilistov a detí rátajú v tisíckach, by mal Západ tlačiť na Izrael, aby sa krotil v intenzite útokov. Riziká predsa nie sú len vojenské a politické (rozšírenie konfliktu o moslimské krajiny), ale hlavne právne a morálne.

Lebo ak sa jednému národu – hoc aj „vyvolenému“ – dovolí, aby v priebehu pár dní preventívne zabíjal tisíce ľudí vrátane detí, potom nemôžeme za niečo podobné odsudzovať a trestať iné národy. A ich „preventívne útoky“.

Právo platí buď univerzálne, alebo neplatí vôbec – a potom rozhoduje len sila.

Selektívnym prístupom sa dostaneme na úroveň sofistov, ktorí s obľubou opakovali, že právo je prospech silnejšieho.

Dag Daniš

Zdroj: https://standard.sk/484144/7-dni-v-kocke-danka-to-v-koalicii-nebavi-odstartoval-dalsiu-kampan