Eduard Chmelár: 105. VÝROČIE NAJVÄČŠEJ VOJENSKEJ VZBURY NA ÚZEMÍ SLOVENSKA

Pri nedávnej spomienke na 105. výrocie Martinskej deklarácie som vás upozornoval, že prijatím tohto historického dokumentu sa pre nás nic neskoncilo, práve naopak, boj o Slovensko sa ešte len zacal. Uhorská vláda sa totiž s týmto stavom nemienila zmierit, stále mala nad celým územím Slovenska kontrolu a vydala rozkaz zatknút a popravit každého, kto by sa vzoprel madarskej moci. Kedže prepukol chaos a v mnohých mestách a obciach panovalo úplne bezvládie, desiatky ludí boli obesených bez súdu casto len za to, že prevolávali na slávu novej republike alebo sa stotožnovali s vyhlásením Slovenskej národnej rady. Madarská vláda zmenila stratégiu a navrhovala uznat nezávislý ceský štát, ale bez „Horného Uhorska“, teda Slovenska, pre ktoré požadovala na rokovaniach vo Versailles referendum. Táto taktika mala svoje opodstatnenie, lebo väcšina obyvatelov Slovenska si želala zotrvanie v Uhorsku. Napríklad v Kežmarku sa 4. novembra uskutocnila masová demonštrácia spišských Nemcov, ktorí protestovali voci pripojeniu Spiša k Cesko-Slovensku.

Na dobovej fotografii si miestni obyvatelia obzerajú miesto popravy

Prvá tragédia spojená s krviprelievaním sa odohrala bezprostredne po vyhlásení Deklarácie slovenského národa v Martine. Den po tom, 31. októbra 1918 o 19. hodine vecer sa v Prešove zišlo mestské zastupitelstvo, ktoré sa na návrh meštanostu (primátora) Józsefa Faragóa jednohlasne prihlásilo k Madarskej národnej rade a odmietlo vznik Cesko-Slovenska. „Ohradzujeme sa proti každej snahe, ktorá by Šarišskú župu a mesto Prešov k Cesku pripojit chcela pod tým titulom, že tu Slováci bývajú. Nech to pozná na šírom svete každý, že v Prešove a v Šariši ani Slováci, ani Rusíni nebývajú, ale slovensky a rusínsky hovoriaci Madari!“ vyhlásil za búrlivého potlesku.

Slováci však mali s madarskou nadvládou svoje skúsenosti. Hoci v celom Šariši bolo 70 percent obyvatelstva slovenskej alebo rusínskej národnosti, vedenie mesta a župy bolo pod úplnou kontrolou Madarov. Obzvlášt tvrdý národnostný útlak sa v Prešove prejavoval aj tým, že od roku 1902 tu bol zákaz vyhlasovania oznamov v slovencine, zakladali sa tu spolky presadzujúce násilnú madarizáciu, slovenské siroty boli deportované na juh Uhorska do madarských rodín na „národnostnú prevýchovu“ a predstavitelia slovenského národného hnutia boli nemilosrdne prenasledovaní. Za tejto situácie sa novým nariadeniam vzopreli vojaci 67. cisárskeho a královského pešieho pluku, ktorý tvorili najmä Slováci zo Šarišskej a Liptovskej župy. Títo vojaci, ktorí sa dozvedeli o vyhlásení Slovenskej národnej rady den predtým v Martine, odmietli slúžit novej madarskej vláde, vo vecerných hodinách napriek zákazu opustili prešovské kasárne a zhromaždili sa na Hlavnej ulici pred mestskou radnicou, kde skandovali heslá ako „Nech žije mier!“ Velitel práporu major Viktor Issekutz vzbúrencov vyzval, aby sa vrátili do kasární a zachovali pokoj. Rebeli však neposlúchli a útokom dobyli župnú väznicu, z ktorej vyslobodili väznov. Tak sa zacala tzv. Prešovská vzbura, najväcšia vzbura slovenských vojakov na našom území a druhá najväcšia vojenská vzbura prvej svetovej vojny po Kragujevaci.

Vzbura sa už coskoro zvrhla na drancovanie. Za jedinú noc z 31. októbra na 1. novembra 1918 vyhladovaní vojaci vyrabovali krcmy, potravinové a odevné sklady, obchody v centre mesta, kradli všetko, co im prišlo pod ruku – šperky, kožušiny, nábytok, koberce, dohromady vykradli do šiestej hodiny ráno 105 obchodov a spôsobili škodu vyše milión vtedajších rakúsko-uhorských korún. Ukoristili dokonca aj vlaky, ktorými cast vojakov odišla domov. Tých tristo rebelov, co sa rozhodlo zostat, netušilo, že sa okolo nich stahuje slucka. Mesto vyhlásilo stanné právo a povolalo delostrelcov zo Spišskej Novej Vsi. Vzbúrencov velmi rýchlo pochytali a vojenský stanný súd okamžite odsúdil 120 z nich bez akéhokolvek výsluchu na trest smrti. Takýto krutý trest sa priecil aj narýchlo sformovanej popravcej cate. Ked postavili k stene kostola sv. Mikuláša prvých odsúdencov, vojaci nárocky strielali mimo. Rozzúrený velitel sám prvých piatich odsúdených zastrelil. Na to rebeli využili pociatocný chaos a rozutekali sa. Velitel dal príkaz pálit. Tých, ktorým sa nepodarilo utiect, strielali ako psov, ranených odvliekli spät k múru a tam ich popravili. Výsledok tohto masakru bol podla najnovších výskumov 43 mrtvych, z toho dvaja civilisti.

Ak vezmeme do úvahy, že vzbura 71. trencianskeho pluku v srbskom Kragujevaci z 2. – 3. júna 1918, v rámci ktorej popravili z 81 obžalovaných 44 vojakov, je ovela známejšia (pravdepodobne aj vdaka vynikajúcemu filmu Štyridsatštyri v hlavnej úlohe s nedávno zosnulým Jurajom Sarvašom), sme týmto prvým obetiam vojny o Slovensko vela dlžní. Na skromnej pamätnej tabuli, ktorá vznikla ešte za bývalého režimu, je nápis, že „táto vzbura vznikla pod vplyvom VOSR“. Je to, samozrejme, hlúpost. Jediný spôsob, akým bolševická revolúcia ovplyvnila vznik Cesko-Slovenska, bol fakt, že dovtedy sa väcšina legionárov v Rusku priklánala k možnosti vytvorit velkú slovanskú ríšu na cele s cárom a Štefánik nachádzal v ich radoch vela vplyvných oponentov. Až po prevzatí moci bolševikmi prevládlo rozhodnutie vytvorit Cesko-slovenskú republiku.

2. novembra 1918 pri Malackách vstúpili na územie Slovenska prvé cesko-slovenské vojenské jednotky. Zacalo sa vyše osem mesiacov trvajúce krvavé oslobodzovanie Slovenska, ktoré si vyžiadalo tisíce ludských životov a nespocetné množstvo ludských tragédií. Toto obdobie je z moderných slovenských dejín vari najmenej spracované. Nebolo to len obdobie hrdinov ako ceský generál Josef Šnejdárek, vítaz bitky o Zvolen a velitel, ktorý vytlacil vojská Madarskej republiky rád z územia Slovenska (až sa pýtam, ako je možné, že doteraz nedostal najvyššie štátne vyznamenanie Slovenskej republiky in memoriam). Nebolo to len obdobie bezmenných hrdinov, ako napríklad tých z bitky o Galantu, kde v priestore Šárd zahynuli v prestrelke štyria cesko-slovenskí legionári a nikto im tu nie je ochotný postavit ani len skromný pomnícek. Bolo to aj obdobie beztrestnej anarchie, svojvolného vybavovania si úctov, vrážd, rozkrádania a nenávisti, ktoré nás poznacilo na dlhé desatrocia. Je najvyšší cas zacat sa aj s touto etapou našich dejín poctivo vyrovnávat.

Zdroj: FB profil Eduard Chmelár