Pred 105 rokmi, 30. októbra 1918, sa predstavitelia všetkých slovenských politických prúdov na zhromaždení v budove Tatrabanky v Martine jednomyseľne dohodli, že chcú vytvoriť s bratským českým národom jednotný štát a v spoločnom vyhlásení deklarovali, že odteraz je v mene Slovákov jediná oprávnená hovoriť a konať obnovená Slovenská národná rada. Tento historický čin, jeden z najväčších míľnikov v moderných slovenských dejinách, sme doteraz úplne nedocenili.
● Po prvé, bez Martinskej deklarácie by nešlo o dobrovoľné rozhodnutie slovenského národa vytvoriť s Čechmi spoločný štát, ale o vojenskú anexiu, pretože o Slovensko sa tuho bojovalo až do leta 1919, kedy sa podarilo vytlačiť posledné maďarské jednotky z nášho územia. Na mierovej konferencii vo Versailles s napätím očakávali vyjadrenie Slovákov v duchu práva národov na sebaurčenie tak mocnosti Dohody ako aj maďarská delegácia. Preto je Deklarácia slovenského národa z 30. 10. 1918 v Martine rovnocenný štátoprávny akt ako Vyhlásenie Národného výboru v Prahe 28. 10. 1918.
● Po druhé, od tohto okamihu už Maďarsko na medzinárodnej scéne nemohlo hovoriť za Slovákov.
● Po tretie, po prvý raz v dejinách (a zatiaľ naposledy) sa všetky slovenské politické a spoločenské sily bez výnimky – konzervatívci, liberáli, národniari, socialisti, katolíci, evanjelici, feministky, pacifisti atď. – zjednotili na spoločných cieľoch v prospech Slovenska.
Chcel by som dnes, pri tejto slávnostnej chvíli, vzdať hold všetkým, ktorí sa pričinili o oslobodenie Slovenska. Na prvom mieste zahraničnému odboju reprezentovanému Česko-slovenskou národnou radou vedenou profesorom T. G. Masarykom, M. R. Štefánikom a E. Benešom. Každý mal v tomto orgáne svoju nezastupiteľnú úlohu. Bez intelektuálnej a morálnej autority profesora Masaryka by odboj nikto nebral vážne. Eduard Beneš bol napriek všetkým svojim kontroverziám jedným z najvýznamnejších diplomatov Európy a na tomto poli vykonal pre nový štát veľa užitočnej práce.
No osobitne chcem vyzdvihnúť úlohu Milana Rastislava Štefánika. Nebol len prostredníkom, ktorý uvádzal Tomáša G. Masaryka do najvyšších politických kruhov (napokon, aj tam mal hlavné slovo, lebo český profesor nevedel dobre po francúzsky). Bol to práve Štefánik, ktorý prišiel s geniálnou myšlienkou založiť česko-slovenské légie. Inšpiráciu mu vnukol taliansky pkukovník Garibaldi, s ktorým sa stretol koncom roka 1915. Garibaldi založil v Paríži taliansku jednotku, ktorá sa postupne rozrástla na pluk a zapojila sa do bojov na strane Francúzska ako súčasť cudzineckej légie. Štefánik ihneď pochopil, že ak chcú, aby ich spojenecké vlády brali vážne, musia sa vydať podobnou cestou. „Ak chceme získať od spojencov podporu pre náš cieľ, musíme im aj my niečo ponúknuť. A našou ponukou budú česko-slovenské légie, ktoré budú bojovať na ich strane. Lebo cesta k republike vedie cez vlastnú atmádu a cesta k armáde vedie cez spojeneckých politikov,“ uvažoval Štefánik. Tak sa zrodilo jeho životné dielo.
Preto chcem vzdať hold aj viac ako 100 000 dobrovoľníkom, ktorí bojovali v jednotkách česko-slovenských zahraničných vojsk v Rusku, Taliansku a Francúzsku. Medzi najznámejších legionárov patrili spisovatelia Janko Jesenský, Jozef Gregor Tajovský, budúci diplomati Vladimír Hurban, Štefan Osuský, Vladimír Daxner, Ján Papánek, či neskorší veliteľ Slovenského národného povstania Rudolf Viest a jeho protivník, minister obrany Slovenského štátu Ferdinand Čatloš. S osobitnou úctou sa skláňam pred 5 112 statočnými legionármi, ktorí v tomto krutom boji za slobodu padli. Medzi nimi bol aj brat môjho prastarého otca Pavel Chmelár, ktorý zahynul v Samarkande na území dnešného Uzbekistanu.
Nesmieme zabudnúť na amerických Slovákov, ktorí zohrali takú kľúčovú úlohu ako nikdy predtým, ani potom v slovenských dejinách. Nielen tým, že financovali činnosť Česko-slovenskej národnej rady, nielen tým, že sa podieľali na príprave rozhodujúcich štátoprávnych dokumentov (Clevelandská dohoda, Pittsburská dohoda a čiastočne aj Washingtonská deklarácia), ale aj tým, že časť z nich sa pridala medzi dobrovoľníkov česko-slovenských légií.
Toto je deň, kedy musíme vyzdvihnúť predovšetkým odvahu a statočnosť vyše 200 politických činiteľov z celého Slovenska, ktorí nezávisle od udalostí v Prahe (o ktorých pre informačné embargo ani nevedeli), uskutočnili 30. októbra 1918 v Martine jeden zo základných štátoprávnych aktov nevyhnutných pre vznik nového štátu – vyjadrili spoločnú vôľu vytvoriť Česko-slovenskú republiku. Tento krok je cenný o to viac, že Deklaráciu slovenského národa podpisovali pod bodákmi 14. honvédskeho pluku z Levíc, ktorý sem povolala uhorská vláda. Ten čakal na pokyny, či má rebelantov zatknúť alebo rovno postrieľať. Preto si treba zapamätať aspoň mená najdôležitejších hrdinov – mužov Martinskej deklarácie: Karol Anton Medvecký, Matúš Dula, Samuel Zoch, Emil Stodola, Milan Hodža, Emanuel Lehocký, Andrej Hlinka, Ivan Dérer, Juraj Slávik, Juraj Janoška, Ferdinand Juriga, Karol Kmeťko, Ján Vojtaššák, Štefan Krčméry, Pavel Blaho a mnohí, mnohí ďalší…
No a napokon vzdávam hold niekoľkým tisíckam statočných českých, slovenských, francúzskych, talianskych a rumunských legionárov, ktorí od novembra 1918 do júla 1919 padli pri oslobodzovaní Slovenska od maďarských vojsk. Dodnes nemajú jediný spoločný dôstojný pomník a o ich obetiach sa vie strašne málo. Pre Slovensko sa totiž 30. októbra 1918 nič neskončilo, práve naopak, začala sa najkrvavejšia etapa prvej svetovej vojny.
Na týchto hrdinov dnes myslím, na týchto vlastencov dnes spomínam a pripomínam si, ako draho bola vykúpená naša sloboda. Toto je slovenský podiel na vzniku republiky. Česť a sláva otcom zakladateľom Česko-Slovenska!
Zdroj: FB profil Eduard Chmelár
Ďakujeme, že ste našimi čitateľmi.
Sledujte nás na Telegrame aj na Facebooku.
Musíš byť prihlásený pre poslanie komentára.