Napriek tomu, že Ludovít Štúr je najvýznamnejšou postavou našich moderných dejín (bez ohladu na rôzne subjektívne ankety o „najväcšieho Slováka“, ktoré skôr rozpacito dokumentujú momentálny stav historickej pamäti ako skutocný význam danej osobnosti), jeho prijatie v slovenskej spolocnosti nikdy nebolo jednoznacné. Jadro Štúrových prívržencov predstavovalo len niekolko stoviek ludí, drvivá väcšina Slovákov sa pocas jeho života považovala za Uhrov. Napríklad pocet predplatitelov štúrovských Slovenských národných novín nepresiahol 500 citatelov, kým Mácsayov madarónsky Priatel ludu mal štvornásobne väcšiu citatelskú základnu. Podobne to bolo pocas revolucných rokov 1848 – 1849, kedy štúrovci naverbovali (casto aj pod vyhrážkami) iba niekolko tisíc bojovníkov, kým na strane kossuthovskej revolúcie bojovala väcšina Slovákov. Sám Ludovít Štúr zomrel v presvedcení, že boj o koncepciu samostatného slovenského národa prehral. Ešte výraznejšie to bolo na konci 19. storocia, ked martinské Národnie noviny, ktoré udržiavali štúrovskú myšlienku, mali sotva 1 000 predplatitelov, kým vládne Slovenské noviny vyše 80 000. Slovenské národné hnutie žilo tri štvrte storocia skôr ako nevýrazný obciansky aktivizmus, než reálna politika schopná cokolvek presadit.
Po vzniku Cesko-slovenskej republiky sa oficiálny vztah nového režimu k otcovi slovenského národa dá vyjadrit výrokom T. G. Masaryka „Nie Štúr, ale Kollár!“, ktorým apeloval na Slovákov, ktorú líniu svojej politickej tradície si majú vybrat. Dokonca aj synovec jedného z autorov spisovnej slovenciny Michala Miloslava Hodžu, významný štátnik Milan Hodža, vycítal svojmu strýkovi a štúrovcom všeobecne „cesko-slovenský rozkol“. Štúrovskú ideu udržiavala v tom case najmä Matica slovenská na cele s Jozefom Škultétym, ktorá sa rezolútne odmietla riadit novými pravidlami slovenského pravopisu z roku 1931 od profesora Václava Vážného. Pravidlá vylúcili všetky rýdze slovenské slová, ktoré sa nenachádzali v ceštine a ich cielom bolo urobit zo slovenciny len akési nárecie ceského jazyka. Vtedajší minister školstva, slovenský sociálny demokrat a tuhý cechoslovakista Ivan Dérer, ich však schválil, podporoval a odporúcal používat všetkým školám.
V predvecer druhej svetovej vojny Štúra zneužili ludáci. Nazývali ho „slovenským Hitlerom“. Ludácky sochár Frico Motoška vytvoril roku 1938 pre mesto Modra mramorové súsošie Ludovíta Štúra, ktoré zobrazuje vodcu slovenského národa v póze pri pozdrave „Na stráž!“ Po vojne vytvorili komunisti kvôli tomu komisiu, ktorá rozhodovala o tom, ci sochu zbúrat. Napokon prijali šalamúnske riešenie – zmenili ideový odkaz diela vysvetlením, že Štúr nehajluje, ale „zdraví pracujúci lud“… V case komunistického teroru a pocas procesu s tzv. buržoáznymi nacionalistami bolo dielo Ludovíta Štúra dokonca krátky cas zakázané… No asi najperfídnejšiu vec mu vyviedli poslanci parlamentu už nezávislej Slovenskej republiky, ktorí odhlasovali Pamätný den Ludovíta Štúra na 29. október iba preto, aby nenarušili oslavu výrocia zaniknutého štátu 28. októbra. Opät tak zákonom sfalšovali dejiny, pretože podla všetkých historických záznamov i vlastných vyjadrení Ludovíta Štúra sa narodil práve dnes, pred 208 rokmi, 28. októbra 1815 v Uhrovci.
Považujem to za výraz tej najhrubšej neúcty k tomuto velikánovi i k slovenským dejinám ako takým. Pretože ako som už velakrát upozornoval, my nemáme s 28. októbrom 1918 fakticky nic spolocné. Je to kus ceskej histórie, dovršenie ceskej štátnosti a ja so všetkou úctou blahoželám obcanom Ceskej republiky k ich najvýznamnejšiemu štátnemu sviatku. Ale naše vlastné suverénne rozhodnutie a náš vlastný podiel na vzniku republiky sa odohral až o dva dni neskôr v Martine. Je hanba, že na tento den si väcšina slovenských politikov ani nespomenie. Hanba o to väcšia, že Medvecký, Dula, Zoch, Stodola, Hodža, Hlinka a další riskovali ovela viac než ceská politická reprezentácia v Prahe. Keby sa situácia zvrtla, všetci muži Martinskej deklarácie by putovali na šibenicu.
Navyše, ako som už upozornoval, z hladiska medzinárodnoprávneho uznania vzniklo Cesko-Slovensko už desat dní predtým. https://www.facebook.com/photo.php?fbid=721592353346323&set=pb.100064866933402.-2207520000&type=3 No z hladiska práva národov na sebaurcenie formulovaného americkým prezidentom Wilsonom bola Deklarácia slovenského národa z 30. októbra 1918 rovnocenným štátoprávnym aktom ako vyhlásenie Národního výboru ceskoslovenského v Prahe dva dni predtým. Nielen preto, že Vavro Šrobár sa v tom case iba náhodne ocitol v Prahe na svadbe svojej dcéry a na podpis vyhlásenia za Slovákov nemal nijaké oprávnenie, žiadnu legitimitu. Nielen preto, lebo o udalostiach v Prahe v case rokovania v Martine žiaden z predstavitelov Slovenskej národnej rady nic nevedel. Ale najmä preto, že tento štátoprávny akt slovenskej politickej reprezentácie definitívne znemožnil madarskej vláde hovorit na rokovaniach vo Versailles v mene Slovákov. K vzniku Cesko-Slovenska prispeli clenovia zahranicného odboja Milan Rastislav Štefánik, Štefan Osuský, Ivan Markovic, Vladimír Hurban a Ivan Krno, prispeli k nemu výraznou mierou americkí Slováci i bojovníci cesko-slovenských légií, prispeli k nemu signatári Martinskej deklarácie, ale udalosti v Prahe neboli v našich dejinách medzníkom. Tým skôr, že o Slovensko sa bojovalo až do júna 1919 a tie stovky bezmenných hrdinov, ktoré padli v boji za našu slobodu, doteraz nemajú dôstojný spolocný pomník.
Je to až zúfalé, ako nepoznáme vlastné dejiny. A ak ich aj poznáme, nerozumieme im a nevážime si ich. Aj preto by sme si nemali nechat ukradnút 28. október, lebo bez Ludovíta Štúra by toto všetko nebolo. Dnes ho síce pozná každé dieta, ale coraz viac sa presviedcam o tom, že aj ked vieme, co urobil, nechápeme ani len to, preco to robil. Preto ma nesmierne potešilo, že zaciatkom tohto roka vyšla priekopnícka kniha jeho clánkov a prejavov z rokov 1845 – 1848 preložená do modernej slovenciny (Ludovít Štúr: Jadro našich problémov. Modra 2023). Beáta Mihalkovicová sa odhodlala zrealizovat myšlienku, nad ktorou som uvažoval už velmi dávno, ked som zistil, akou bariérou sa pre mojich študentov stáva archaická štúrovská slovencina. Priniest Štúra bližšie k mladej generácii totiž znamená pretlmocit jej myšlienky tohto velikána v reci, ktorej rozumejú. Citatel tak má jedinecnú príležitost presvedcit sa o tom, aký bol Ludovít Štúr geniálny a ušlachtilý clovek.
Liberáli ním dnes pohrdajú a vypichujú jeho utopické dielo Slovanstvo a svet budúcnosti ako dôkaz jeho geopolitickej dezorientácie. Toto však nie je jadro jeho politického myslenia. Jednak si treba uvedomit, že túto knihu písal v hlbokej frustrácii a depresii z porážky štúrovského povstania na sklonku svojho života a že tento rukopis nevyšiel v slovencine 150 rokov, takže nijako nepôsobil na dejiny politického myslenia na Slovensku. A po druhé, jadro jeho politického diela a filozofického odkazu spocíva v rokoch 1843 – 1848, kedy bol orientovaný prozápadne a ovela liberálnejšie. Je preto paradoxné, že dnes si ho prisvojujú nacionalistické kruhy, ktorými by pohrdal a dištancujú sa od neho tí, ktorí by sa v mnohých jeho myšlienkach našli – keby ich poznali.
V prvom rade, Štúr bol mimoriadne moderný clovek. Svojou koncepciou slovenského národného hnutia zachytil tie najmodernejšie politické trendy západnej Európy a stal sa ich súcastou. Preto bol úspešný on a Hurban, a nie Kollár a Šafárik. Po druhé, nikdy by sa nepodpísal pod heslo „nic než národ“. Práve naopak. V sérii akýchsi programových politických clánkov Naše nádeje a žiadosti k nastávajúcemu snemu z roku 1847 vyslovene zdôraznil: „Národnost nie je najvyššia hodnota, lebo každý národ je len jednou súcastou ludstva a žiadny si nemôže osobovat nárok na to, že len on rozvoj ludstva najdokonalejšie vystihol… Nad každým národom stojí celé ludstvo, nad každou národnostou ludský duch. Chrám tohto ducha stojí na najvyššom kopci, povýšený nad chrámy všetkých jednotlivých národov, a svoju národnost najväcšmi povýši ten národ, ktorý svoj vlastný chrám co najväcšmi priblíži k chrámu ludstva.“
Napokon, rovnako to vysvetloval aj jeho prasynovec, filozof a univerzitný profesor Svätopluk Štúr, ktorý v diele Zmysel slovenského obrodenia (1948) prichádza k záveru, že každý národ, ktorý sa prepracováva k samostatnosti, si musí vyjasnit, akým spôsobom sa chce zúcastnit na živote európskej civilizácie a prispiet k rozvoju ludstva. A ešte jasnejšie rozvinul tento štúrovský odkaz Milan Hodža v diele Federácia v strednej Európe, v ktorom pripomenul, že národ prežije len vtedy, ak prispeje primeraným spôsobom k spolocným morálnym a materiálnym hodnotám ludstva. Poslaním národov je byt prostredníkom medzi jednotlivcom a ludstvom, a tým plnit morálnu povinnost voci všeludským ideálom.
Rovnako by sa Štúr nikdy nepodpísal pod oblúbené heslo slovenských konzervatívcov, že „rodina je najvyššou hodnotou“. Presne naopak! Ludovít Štúr celý svoj život brojil proti tým, ktorých spolocenské vedomie neprerástlo rodinkárstvo, ktorých svet sa koncil za plotom ich záhrady, ktorí mali hlavu prirastenú k zemi a ani len sa nedotkli vyšších duchovných hodnôt. Na prvé miesto kládol verejný záujem a vyzdvihoval tých, ktorí sa nestarajú len o svojich najbližších, ktorým leží na srdci osud národa, pretože každý šlachetný clovek uprednostnuje veci, ktoré potrebuje spolocnost, nie jeho rodina. Tí, pre ktorých je záujem ich rodiny nadradený verejným záujmom majú „ducha nízkeho, skrceného, úzkostlivého“.
No predovšetkým, Ludovít Štúr rozhodne nebol úzkoprsým nacionalistom, ktorý by Slovákom mastil brušká a tahal medové motúzy popod nos. Nikomu sa nezaliecal, naopak, bol najnemilosrdnejším a najotvorenejším kritikom slovenskej spolocnosti. Na pranier si vzal jeho zaostalost, nevzdelanost a trochárstvo (práve on použil po prvýkrát tento termín, ktorý potom s oblubou preberali Alexander Matuška ci Vladimír Minác). Odmietal hladat vinníka v Madaroch alebo cisárskej Viedni a rozhnevane presviedcal, že je to len a len naša vina. A v slávnom clánku Kde leží naša bieda aj velmi presne pomenoval, v com spocíva náš najväcší problém: „Prícinou všetkej tej opustenosti, nízkosti, otrockej podriadenosti, neschopnosti nápravy, zatatosti a zotrvávaní v zle je dlhotrvajúce poddanstvo a s ním spojený nedostatok akéhokolvek lepšieho vzdelávania.“ Štúr hlboko pohrdal poklonkovaním Slovákov pred mocnými tohto sveta. „Náš lud si na to krcenie natolko privykol, že sa na to vzdelanejší clovek ani nedokáže pozerat. Tie hlboké predklony, to skladanie klobúkov už zdaleka pred každým, to neustále bozkávanie rúk každému vyššie postavenému dostatocne dokazuje nízku, utlacenú povahu nášho ludu.“ A celkom na okraj taká perlicka – Cesi odvodzujú tradíciu svojich novorocných príhovorov od Masaryka. Tá naša je však ovela staršia. Ludovít Štúr napísal svoj Novorocný príhovor krajanom už v januári 1846 a je taký motivujúci, že sa k jeho hlbke doteraz neprepracoval žiaden z prezidentov.
Nie, Ludovít Štúr ani zdaleka nepatrí do múzea a k nudným hodinám dejepisu. Je úžasne aktuálny, moderný, presvedcivý a inšpirujúci. Je to hlboký myslitel a ked si precítate aspon tento výber z jeho clánkov, pochopíte, že nieco také mohol napísat len geniálny ušlachtilý clovek. My sme zo Štúra vlastne doteraz poriadne necerpali. Mali by ho cítat všetci kultúrni ludia a mali by sa ním riadit všetci politici, ktorí sa chcú aspon letmo dotknút úrovne štátnika. Nemôžete pochopit zmysel celého nášho 150-rocného úsilia od vzniku spisovnej slovenciny v roku 1843 až po založenie nezávislej Slovenskej republiky v roku 1993, ak ste necítali Štúra. A nemôžete porozumiet dnešným úlohám Slovenska, ak ste neporozumeli Štúrovi. Málo bolo Štúra. Potrebujeme ho dostat do nášho spolocenského vedomia ovela viac.
Zdroj: FB profil Eduard Chmelár
Ďakujeme, že ste nášimi čitateľmi.
Sledujte nás na Telegrame aj na Facebooku.
len upresním. Každý národ a to bez vinimnky, uprednostňuje, vôľu Božiu. A na tomto stavia. Ak národ ktorí stavia na svojej identite zahynie. To platí pre všetkých. Sám osobne nemusím Štúra.