105. VÝROČIE DEKLARÁCIE O NEZÁVISLOSTI ČESKO-SLOVENSKA

Je čas pripomenúť si históriu Česko-Slovenska. Eduard Chmelár napísal pár slov k včerajšiemu jubileu.

Na historickej snímke Tomáš Garrigue Masaryk číta znenie Washingtonskej deklarácie na kongrese národností vo Philadelphii 26. októbra 1918

Pred 105 rokmi, 18. októbra 1918, bola Ministerstvu zahraničných vecí USA doručená Deklarácia nezávislosti Česko-Slovenska, známa pod názvom Washingtonská deklarácia. Je to zakladajúci dokument novej republiky a jej význam pre oba naše národy je rovnaký ako význam Deklarácie nezávislosti USA z roku 1776. Napriek zaužívaným tradíciám musím konštatovať, že práve toto je dátum faktického vzniku Česko-slovenskej republiky, pretože týmto aktom sme odpovedali na snahy Rakúsko-Uhorska o federalizáciu monarchie, ktorú sme kategoricky odmietli, vyhlásili sme nezávislosť a boli okamžite uznaní vládami víťazných mocností prvej svetovej vojny. Udalosti z 28. októbra v Prahe boli už len legendou, zle vysvetlenou kapituláciou Viedne z 27. októbra, ale republika by vznikla aj bez tejto spontánnej ľudovej vzbury. Z hľadiska slovenských dejín nič neznamenala, Vavro Šrobár sa ocitol v Prahe iba náhodou na svadbe svojej dcéry, nemal nijaký mandát na to, aby za Slovákov podpísal vyhlásenie národného výboru o vzniku česko-slovenského štátu. Vyššiu legitimitu má Deklarácia SNR z 30. októbra 1918, ktorou sa všetky slovenské politické sily na zhromaždení v Martine prihlásili k myšlienke založiť s Čechmi spoločný štát, a to bez toho, aby vedeli, čo sa stalo dva dni predtým v Prahe. Ale o novej republike sa už rozhodlo 18. októbra vo Washingtone.

Hoci sú pod Washingtonskou deklaráciou podpísaní Masaryk, Štefánik a Beneš, Milan Rastislav Štefánik sa na jej tvorbe nielenže nepodieľal, ale s ňou navyše nesúhlasil. 28. septembra síce poslal Masarykovi svoje pripomienky, ten ich však ignoroval. Budúci prezident mu iba deň pred zverejnením deklarácie stroho oznámil, že „Česko-slovenská národná rada prijíma titul vlády, vy ste ustanovený ministrom národnej obrany, Beneš zahraničných vecí a vnútra, ja premiérom a ministrom financií“. Keď sa k Štefánikovi konečne dostal text Deklarácie nezávislosti Česko-Slovenska, zúril. 2. decembra 1918 Masarykovi z Tokia napísal, že jeho iniciatíva vzhľadom na svoj radikalizmus vyvolala dojem, že je predčasná. Generál Štefánik považoval za sporné, aby bol budúci štát republikou (uprednostňoval monarchiu), zásadne nesúhlasil s volebným právom žien, odlukou cirkvi od štátu a ako vojaka ho pobúril aj návrh, aby bolo stále vojsko nahradené milíciou. V posledných dvoch bodoch, ako vieme, Masaryk ustúpil, už aj preto, že s odlukou cirkvi od štátu nesúhlasila celá slovenská politická reprezentácia, vrátane liberálov, ktorých predstavovali Hodžovi agrárnici.

Kým hlavným autorom Washingtonskej deklarácie bol profesor Masaryk a Štefánik ako podpredseda Česko-slovenskej národnej rady bol neúctivo až nedemokraticky obídený, na konečnej podobe textu má zásluhy iný Slovák, plukovník Vladimír Hurban, vnuk Jozefa Miloslava Hurbana a syn Vajanského. Plukovník Hurban sa ako šéf rozviedky česko-slovenských légií práve (v predvečer zverejnenia deklarácie 17. októbra) vrátil zo Sibíri. Málokto o ňom vie, že v porovnaní so Štefánikom mal oveľa vyzretejšie politické myslenie, v tvorbe moderných politicko-sociálnych vízií ho dokonca zatieňoval – napokon, ako to priznal vo svojich pamätiach aj generál Maurice Janin, nikto nikdy nevidel po Štefánikovi texty písané v jeho rodnom jazyku (to však bolo príliš príkre hodnotenie, lebo Milan Rastislav Štefánik v mladosti redigoval umeleckú prílohu časopisu Hlas a písal aj články do moravských novín Čas).

Hurban považoval Masarykovu verziu za nedostatočnú, bol z toho podľa svedectiev až nervózny, cholericky pobehoval po miestnosti a napokon vložil do textu jednu jedinú, no ako sa neskôr ukázalo, kľúčovú vetu: „Odmietame preto zostať časťou Rakúsko-Uhorska v akejkoľvek podobe.“ Táto formulácia sa už čoskoro stala rozhodujúcou vzhľadom na diplomatické aktivity cisára Karola I. usilujúceho sa udržať jednotu monarchie prísľubom federalizácie. Niečo veľmi podobné sa odohralo pri vyhlásení Deklarácie nezávislosti USA, ktorá bola veľkou inšpiráciou Washingtonskej deklarácie. Až do 4. júla 1776 sa totiž americké kolónie usilovali iba o výhodné prímerie, no od toho momentu všetky dôrazne volali po nezávislosti. A rovnako ako vojna o nezávislosť USA trvala ešte niekoľko rokov, aj vojna o nezávislosť Česko-Slovenska, zvlášť boje o Slovensko, trvali až do polovice roka 1919.

Deklarácia o nezávislosti Česko-Slovenska je ušľachtilý dokument. Domnievam sa, že zvlášť jej záverečné slová by sa mali učiť deti v školách naspamäť: „Demokracia porazila teokratickú autokraciu. Militarizmus je zničený – demokracia je víťazná – na základoch demokracie ľudstvo bude reorganizované. Mocnosti temnoty slúžili víťazstvu svetla – vytúžený vek ľudstva prichádza. Veríme v demokraciu, veríme v slobodu, v slobodu vždy väčšiu a väčšiu.“

Ak chcú Česi a Slováci spoločne oslavovať vznik republiky, mali by si vybrať tento dátum.

Zdroj: FB profil Eduard Chmelár