V rubrike 7 dní v kocke Dag Daniš komentuje hlavné témy týždňa. Dnes o rozhodnutí v Hlase, ktoré sa lámalo už v lete, keď NAKA odstrelila ministra vnútra Šimka; o migračnej kríze, ktorá mala počkať na voľby; o mediálnej hádke Naďa s Čaputovou pre Ukrajinu a o novej vlne teroru na Blízkom východe.
1. Boj o Hlas
V utorok Pellegrini definitívne ukončil rokovania s progresívcami o štvorkoalícii a otvoril dvere pre návrat Ficovej vlády.
O obrate v Hlase od Progresívneho Slovenska k Smeru sa však rozhodlo už podstatne skôr. V lete. V utorok sme sledovali len dohru udalostí, ktoré sa lámali v júli a auguste.
Prispel k tomu, paradoxne, aj Daniel Lipšic, respektíve politika špeciálnej prokuratúry a NAKA. Keď policajný prezident na diaľku odpálil ministra vnútra Šimka a keď následne NAKA udrela na Gašpara (Smer), na policajnú inšpekciu, na šéfa SIS (Sme rodina) a nakoniec aj na Gučíka (s väzbami na Hlas), Pellegrini musel prehodnotiť priority. Až do júla sa zahrával s myšlienkou širšej koalície s progresívcami. Potom to už nešlo.
V Hlase pochopili, že Hamran s Lipšicom sú silnejší ako minister vnútra s premiérom. A takisto pochopili, že NAKA by sa mohla používať v policajnej vojne alebo v politickom boji aj po voľbách. Hlavne proti „toxickým koaličným partnerom“. V progresívnej koalícii by mala toto sporné postavenie práve Pellegriniho strana (prípadne Boris Kollár, ten ale neprešiel volebným sitom).
Viaceré zdroje z Hlasu potvrdili, že po volebných raziách NAKA bolo pre stranu prioritou získať ministerstvo vnútra. Politicky preferovala vládu so Smerom. A ak by prevážil plán B, v progresívnej koalícii by si robili nárok aj na ministerstvo vnútra, aj na premiéra. Aby figúram Hlasu nehrozil osud ministra Šimka (alebo šéfa SIS Pčolinského, ktorého v roku 2021 odviedli z funkcie rovno do väzby).
Základné nastavenie z augusta sa potvrdilo aj po voľbách. Šimečka bol ochotný prepustiť Hlasu čokoľvek. Čokoľvek okrem ministerstva vnútra. Dôvod: skutočnú moc by aj tak nemal premiér, ktorý by skončil v zovretí koalície a prezidentky. Skutočnú moc by mal triumvirát Lipšic-Hamran-Šimečka (v tomto poradí). Šimečka nakoniec ponúkal len hybridné riešenie – vnútro by nemal ani Hlas, ani PS, ale „expert“.
Keď bolo zrejmé, že Hlas v prípadnej širokej koalícii nemôže kontrolovať ministerstvo vnútra, prišla veľmi rýchla odpoveď. Pellegrini oznámil, že rokovania so Šimečkom sa skončili.
Bolo to celkom pochopiteľné rozhodnutie. Ponuka Šimečku mala politické riziká (chýbalo rozhodnutie Rady KDH). Potom marketingové – dve tretiny voličov Hlasu trpia silnou alergiou na progresívcov. A nakoniec aj policajné.
Jednoducho: predvolebné akcie NAKA a špeciálnej prokuratúry boli prepálené a kontraproduktívne. Nešlo v nich len o boj proti zločinu. Po divadle s hromadným zadržaním „zločineckých skupín“ nasledovalo hromadné prepustenie… Boli namierené na politický boj a politické čistky. V SIS, NBÚ, inšpekcii (ktorá stíha čurillovcov z NAKA). A ešte aj na vnútre, keď nešťastník Ivan Šimko odmietol poslušnosť a letel…
Tupý vstup Hamrana a Lipšica do kampane pritom nepomohol progresívcom. A nepoškodil Smer. Obrázky „Jána a Martiny“, spev o boji Dobra so Zlom a vlna razií už vo voľbách 2023 nezaberali. Akcie NAKA viedli len k inštinktívnemu zomknutiu Hlasu so Smerom. A ku nalomeniu plánov na širokú koalíciu.
Sklamaný Šimečka sa v utorok posťažoval, že Pellegrini „bol od začiatku rozhodnutý, že ide s Ficom“. Jeho výrok – tak trochu matovičovsky jednoduchý – si zaslúži malé spresnenie.
Pôvodne bol Pellegrini nastavený na politické flirtovanie s progresívcami. Obrat prišiel v lete, keď v kampani napla svaly NAKA a v sérii razií zadržala (a potom pustila) ľudí z pozadia Smeru, Hlasu a Sme rodina. Následne tento obrat v Hlase podporili výsledky volieb 2023. A nakoniec ho spečatila neschopnosť Šimečku predstaviť reálnu (nie tekutú) ponuku, ktorá by Pellegriniho vrátila do hry. Alebo aspoň do rokovaní.
V skratke: „druhá strana“ robila maximum pre to, aby stratila Pellegriniho.
A aby ho potom našla pri premiérovi Ficovi.
2. Odsunutá migračná kríza
Pri policajnej téme ešte ostaneme. Týždeň po voľbách sledujeme zvláštny jav: migračný tlak sa presúva z vidieka do väčších miest. V centre Bratislavy alebo Banskej Bystrice uviazli veľké skupiny migrantov. Obe mestá vyhlásili mimoriadnu situáciu. Dôvod: Česko, Rakúsko a Poľsko v októbri posilnili kontroly na hraniciach. Migranti sú nútení ostať na Slovensku, kam celý rok prenikali cez nestráženú hranicu s Maďarskom.
Tento obraz – zavreté hranice susedov a hromadenie migrantov v slovenských mestách – pritom hrozil už začiatkom septembra. Priamo počas volebnej kampane. Neschopnosť slovenskej polície a slovenskej vlády strážiť južnú hranicu viedla k rozhodnutiu susedov, že privrú hranice so Slovenskom. Aby odrazili migračný tlak zo Slovenska. Lenže – namiesto Hamrana a polície zapracovala slovenská diplomacia. Česko, Poľsko a Rakúsko neoficiálnou cestou žiadala, aby hranice nezavreli v septembri. Pretože by to mohlo ovplyvniť voľby.
Kontroly na českej a rakúskej hranici, migranti v Bratislave a Bystrici, vyhlásenie výnimočnej situácie pre nápor migrantov… To by nevyzeralo dobre. Ak mal Šimečka vyhrať voľby – ako hlásali médiá a ich volebné modely, téma migrácie sa musela odsunúť.
A aj sa odsunula.
Navyše, Hamran a polícia mali na koniec leta nachystané iné predstavenie: boj proti mafii a zločineckým skupinám. To mala byť hlavná téma. Nie stráženie hraníc a boj s nelegálnou migráciou.
Problém je v tom, že čo sa v septembri odsunulo, to nás dobieha v októbri, po voľbách. A s výrazne väčšou silou.
Pritom to vôbec nemuselo zájsť tak ďaleko. Polícia mala predsa už na jar urobiť to, čo dnes robia Poliaci, Česi a Rakúšania: sprísniť kontroly na hraniciach. Veľkú časť nelegálnej migrácie by to odklonilo od slovenského tranzitu.
Výhovorky Hamrana a Ódora, že to nejde a nefunguje, vyvrátili skúsenosti z októbra. Kontroly na hraniciach (napríklad rakúskych) majú okamžitý vplyv na slovenský migračný problém. Slovenská vláda a polícia pod tlakom susedov zrazu sľubujú, že ochranu hraníc predsa len posilní aj Slovensko.
Celý čas je pritom zrejmé, že to neviazlo na neschopnosti polície.
Bolo to oveľa horšie. Viazlo to na neochote jej vedenia. A na neochote prezidentskej vlády, ktorá vyniká v kadečom okrem ochrany národných záujmov.
3. Naď verzus Čaputová
V nedeľu Zuzana Čaputová poodhalila, ako vyzerá jej politické uvažovanie. Prezidentka povedala, že súhlasila s premiérom Ódorom, ktorý zastavil ďalšie dodávky zbraní a munície Ukrajine. Keďže nešlo len o muníciu a voľby vyhral Smer, ktorý vyzbrojovanie Ukrajiny kritizuje, patrí sa vraj, aby sa takéto zásadné rozhodnutie nechalo na novú vládu.
Prezidentka naznačila aj to, že dodávky zbraní Ukrajine by oslabili obranyschopnosť Slovenska (ako obyčajne). Podľa zdroja Štandardu sa malo rozhodovať o munícii a húfniciach z výzbroje slovenskej armády. Čím by sa opäť znížili „obranné spôsobilosti“ slovenských ozbrojených síl.
Prezidentku aj vládu treba pochváliť, že rozhodnutie odložili. Bolo by totiž protiústavné. Ódorova vláda, podobne ako ku koncu aj tá Hegerova, bola odvolaná a vládne len v režime obmedzeného poverenia. Čiže podľa ústavy nesmie robiť zásadné rozhodnutia vo vnútornej a zahraničnej politike.
Pochváliť však nemôžeme logiku prezidentky. Z jej vysvetlenia vyplýva, že ak by novú vládu nezostavoval Smer, s rozhodovaním Ódora a jeho ministrov o ďalších zbraniach pre Ukrajinu (na úkor vykostenej slovenskej armády) by problém nemala. Tak ako ho nemala ani pri spornom rozhodnutí o migoch.
Prezidentke aj Ódorovi asi treba pripomenúť, že ich dočasná vláda má ústavne obmedzené právomoci bez ohľadu na to, kto sa chystá do novej koalície. Ódorova vláda nesmie robiť „zásadné rozhodnutia“.
Presne to isté pravidlo platilo aj pre odvolanú a poverenú Hegerovu vládu. Vlastne, malo platiť, ale vo výsledku neplatilo. Minister obrany Naď a premiér Heger sa rozhodli, že Ukrajine darujú bojové lietadlá. Hoci ústava to nedovoľuje. A prezidentka ostala ticho.
Navyše, Naď tento týždeň prezidentku obvinil, že mu vraj na jar zakázala dodávať ďalšie zbrane Ukrajine. Nie pre protiústavnosť takýchto rozhodnutí v odvolanej vláde. Vzhľadom na voľby 2023.
Prezidentka sa bráni a vysvetľuje, že nič nezakázala. Naopak, vyzbrojovanie Ukrajiny podporovala. A iba navrhla, nech sa to vyrieši jedným veľkým balíkom zbraní, aby sa už potom, pred voľbami, vláda zbytočne nevystavovala kritike.
Zvláštne.
Prezidentku netrápilo, že vláda s obmedzenými právomocami podľa ústavy nesmie robiť dôležité vojenské rozhodnutia. Naopak, podľa vlastných slov navrhovala, aby Hegerova vláda rozhodla o celom balíku dodávok zbraní. Trápilo ju len to, aby sa téma neskôr nezanášala do kampane.
Citlivo zvažovala načasovanie. Formu. Nie obsah a právo.
Spôsob, akým sa tu za Čaputovej a Hegera demolovali ústavné pravidlá, by si zaslúžil hlbšiu pozornosť. A zrejme aj vyšetrovanie.
4. Búrka
Izrael má za sebou najkrvavejší víkend za posledné desaťročia. Hamasu a palestínskym ozbrojencom z Pásma Gazy sa podarilo preniknúť cez strážené hranice a rozpútať teror priamo na izraelskom území. Sily Hamasu vystrelili tísícky rakiet na izraelské mestá, povraždili stovky účastníkov festivalu a obyvateľov kibucov, zajali viac ako 150 ľudí. Operáciu nazvali Búrka Al-Aksá ako odvetu za armádnu raziu Izraela v jeruzalemskej mešite.
Po tejto krutej akcii bude nasledovať krutá reakcia. Izrael má právo na odvetu aj na prevetívne údery priamo v Pásme Gazy. A zrejme ho využije plnou silou. Straty Palestínčanov budú násobne väčšie ako straty Izraela.
Za víkendovým terorom zrejme nebol len Hamas. Je pravdepodobné, že úder podporovali aj spojenci Hamasu, konkrétne iránske tajné služby. A informovaný mohol byť aj spojenec Iránu – Rusko.
Irán potrebuje zabrániť dohode Saudskej Arábie s Izraelom. Súčasťou dohody by bolo nielen uznanie Izraela, ale aj americký jadrový program pre Saudskú Arábiu – čo by oslabovalo Irán. Rusku zas môže vyhovovať, že sa zvýšia izraelské nároky na čoraz tenšie zásoby západnej munície. Ukrajinský front bude pre Západ istý čas druhoradý.
Medzinárodné faktory boli určite dôležité. Stále však platí, že rozhodujúcim hráčom bol Hamas. Boli to Hamas a Palestínčania z Gazy, ktorí naplno udreli. A budú to Hamas a Palestínčania z Gazy, kto za to zaplatí. Izraelský premiér sľubuje, že Hamas zničí. Armáda odrezala Gazu od dodávok elektriny, potravín, liekov a pitnej vody – z čoho kričí humanitárna kríza. A porušovanie medzinárodného práva.
Otázne je, prečo sa Hamas rozbehol do väčšej vojny so súperom, ktorý je neporovnateľne silnejší. A ktorý zvykne uplatňovať tvrdú odvetu.
Ak chceme pochopiť samovražednú politiku Hamasu, musíme zabudnúť na západnú logiku. A musíme sa zamerať na krutú logiku Blízkeho východu. Samozrejme, Hamas musí vnímať stupňovanie vojny s Izraelom ako veľké riziko a zlo, ktoré môže pripraviť o život desiatky tisíc Palestínčanov (s minimálnymi stratami Izraelčanov). No z pohľadu Hamasu je tu jedno ešte väčšie riziko a ešte väčšie zlo. Je ním možnosť, že okrem Saudskej Arábie uznajú štát Izrael aj ďalšie arabské krajiny. A Palestínčanov, ktorí žiadajú svoj štát na tom istom území, obetujú…
Lídri Palestínčanov to zrejme vidia tak, že môžu riskovať bolestivé straty a krvavú vojnu s Izraelom. Napokon, sú v nej roky. No nemôžu riskovať, že arabský svet uzná Izrael. Takýto scenár vnímajú ako rakvu pre sny o palestínskej slobode a palestínskom štáte.
Z pohľadu Európanov je takáto logika šialená. Veď časom by vedľa seba mohli žiť izraelský aj palestínsky štát. Aspoň podľa jemnocitných európskych hláv. Lenže – blízovýchodná logika je iná. Buď, alebo. Buď tu bude izraelský štát – a potom suverénny palestínsky štát nikdy nevznikne. Lebo ak by bol suverénny aj vojensky, bol by existenčnou hrozbou pre Izrael, ktorý Palestínčania považujú za svoje územie. Alebo Izrael padne – a potom by mohlo vzniknúť niečo ako Palestína.
Nič medzi tým neexistuje. A nielen podľa blízkovýchodnej logiky. Je to tak aj z pohľadu politického realizmu. Slovom, taká je realita.
Hamas a Palestínčania si vybrali riziko ničivej vojny. A zaplatia za to tým, čo majú. Krvou. Potom sa zotavia. A potom znova zaplatia.
Žiadalo by sa dodať, že každý konflikt by mal mať aj iné ako vojenské riešenie. Áno, bolo by to pekné a naivne dúfame, že raz sa to podarí. Východiskom by mohol byť koncept obmedzenej palestínskej suverenity a stiahnutie izraelských osadníkov z palestínskych území. Lenže skúsenosti hovoria, že to, čo môže fungovať v Európe (ústupky a dohody rivalov), to málokedy funguje na Blízkom východe. Tam je rozhodujúca sila. A tá je na strane Izraela a jeho spojencov.
Namiesto záveru si doprajme zopár demografických faktov. Pásmo Gazy má viac ako dva milióny obyvateľov. Dve tretiny tvoria utečenci a potomkovia utečencov vytlačení z Izraela po roku 1948. Populácia je veľmi mladá. Polovica obyvateľov má menej ako 18 rokov. Teda: polovica obyvateľov nie je plnoletá.
Ak ešte existuje niečo ako medzinárodná verejná mienka, mala by tlačiť na toho silnejšieho, aby nezašiel za hranice primeranej odvety.
Dag Daniš
Ďakujeme, že ste našimi čitateľmi.
Sledujte nás na Telegrame aj na Facebooku.
Musíš byť prihlásený pre poslanie komentára.