O potrebe napraviť deformácie v uplatňovaní trestnej politiky štátu niet najmenších pochýb. Už menej je jasné, akú cestu k dosiahnutiu tohto cieľa zvolí nová vláda.
V prvom rade je potrebné brať do úvahy, že nie všetky trestné konania, ktoré sa nepáčili bývalej opozícii, dnes novej koalícii, boli manipulované, nezákonné alebo neopodstatnené. Takisto je potrebné brať na vedomie, že viacerí z univerzálnych kajúcnikov naštartovali svoje neslávne kariéry najmä vďaka Smeru. Z toho vyplýva, že Smer aj Hlas by mali v procese odstraňovania deformácií prejaviť aspoň základnú mieru sebareflexie a čo najviac zdržanlivosti.
Napriek tomu, čo som napísal v predchádzajúcom odseku, nová vláda má nielen legitímne právo, ale aj povinnosť skoncovať s nešvárom zneužívania trestného práva na dosahovanie politických cieľov a s neduhom rozšíreným v radoch poniektorých policajtov, prokurátorov a sudcov, ktorí si zakladajú kariéry na ruinovaní života obvinených a na nadbiehaní zvrátenému vkusu progresívnych médií. Z uplatňovania trestnej politiky štátu je potrebné vymiesť aktivizmus a pseudo morálne pozérstvo.
Je samozrejmé, že mnohé opatrenia sa uskutočnia v personálnej oblasti, no podstata nápravy by mala spočívať predovšetkým v systémových opatreniach. Hneď skraja by bolo dobré obnoviť zákonnú povinnosť nadriadeného písomne odôvodniť odvolanie policajného funkcionára z riadiacej pozície.
Zrušenie povinnosti odôvodniť odvolanie funkcionára presadil minister vnútra Vladimír Palko (KDH) a dodnes s tým nikto nič neurobil, pretože odvolávanie (nielen) policajných prezidentov bez udania dôvodu je politicky mimoriadne pohodlné. Obnovenie tejto povinnosti by malo obsahovať aj zákonom vymedzené dôvody na odvolanie.
Ďalším dôležitým opatrením by mohol byť zákonom predpísaný kariérny poriadok. Mal by špecifikovať, aké profesijné a odborné kritériá musia spĺňať adepti na prezidenta a viceprezidentov policajného zboru, krajských a okresných riaditeľov a tak ďalej a tak podobne. Takáto taxonómia by síce úplne nevylúčila čisto politické nominácie, ale do veľkej miery by ich obmedzila.
Už sa objavili prvé návrhy na rozpustenie NAKA (generál Ivan Ševčík). Je to dobrý nápad, len neviem, či otec tejto inštitúcie Robert Kaliňák pripustí, že jej zriadenie bolo omylom. Ak by toho bol schopný, zrejme by bol otvorený aj ďalšej podnetnej myšlienke: obnoviť úrady vyšetrovania na okresných a krajských riaditeľstvách a prísne oddeliť úseky vyšetrovania od operatívno-pátracej činnosti. Hneď vysvetlím, prečo, len dodám, že na úradoch vyšetrovania krajských riaditeľstiev by mohli byť vytvorené oddelenia vyšetrovania organizovanej a inej závažnej trestnej činnosti. Na prezídiu Policajného zboru by mohol ostať nejaký centrálny útvar s čisto metodickou pôsobnosťou, to znamená, že by odborne a metodicky, nie procesne pomáhal krajským oddeleniam s vyšetrovaním závažnej trestnej činnosti.
Vytvorením NAKA (ale vlastne už aj skôr) došlo k takým anomáliám, že nadriadení vyšetrovateľov takmer spravidla boli operatívni pracovníci. Teda nie zo zákona procesne nezávislý vyšetrovateľ riadil činnosť kriminalistov, ale naopak. Z procesnoprávneho hľadiska ide o neuveriteľný nonsens. Vyšetrovateľ je a musí byť za každých okolností procesne nezávislý. Kriminalisti vykonávajú vyhľadávaciu činnosť a v prípade zhromaždenia dostatku dôkazov predkladajú vyšetrovateľovi realizačný návrh, avšak po začatí trestného stíhania musí zadávať úlohy operatíve vyšetrovateľ.
Návrat k úradom vyšetrovania s posilnenými oddeleniami vyšetrovania obzvlášť závažnej trestnej činnosti na ôsmich krajských riaditeľstvách by vyriešil aj problém prílišnej centralizácie moci v rukách úzkeho okruhu funkcionárov. Prečo sa dlho a mimoriadne úspešne darilo napríklad univerzálnemu kajúcnikovi Bernardovi Slobodníkovi bohatnúť na manipulovaní trestných konaní? No preto, lebo je jednoduchšie skorumpovať jedného funkcionára na centrálnej úrovni než hľadať si prinajmenšom osem koňov na jednotlivých krajských riaditeľstvách.
Viaceré analogické opatrenia, najmä v oblasti výberu riadiacich pracovníkov, by bolo potrebné prijať aj na úseku Kriminálneho úradu Finančnej správy SR. Dokonca stojí za úvahu, či by nemal byť tento útvar zrušený a na jeho mieste by mal byť zriadený iba spravodajsko-analytický útvar, úlohou ktorého by bolo sústreďovať, vyhodnocovať informácie z databáz Finančnej správy SR a v prípade potreby odstupovať podozrivé prípady na ďalšiu realizáciu príslušnému krajskému úradu vyšetrovania. Tento návrh je však na dlhšiu a zrejme komplikovanejšiu diskusiu.
Zmeny v trestnej politike štátu nie je možné uskutočniť bez vážnej diskusie o tom, čo s Úradom špeciálnej prokuratúry GP SR. Existujú opodstatnené názory za jeho zachovanie aj za zrušenie. Nie je vôbec na škodu veci, ak v systéme prokuratúry pôsobia prokurátori so špecializáciou na najzávažnejšie a najkomplikovanejšie formy trestnej činnosti. Otázne je, či by nemali byť pod metodickým dohľadom generálnej prokuratúry rozmiestnení na krajských prokuratúrach alebo či by nemali pôsobiť ako samostatné oddelenie Generálnej prokuratúry SR. To všetko a omnoho viac je nepochybne na diskusiu.
Ak by mal ostať Úrad špeciálnej prokuratúry GP SR zachovaný, rozhodne by na jeho čele nemal stáť politik ako napríklad Daniel Lipšic. Novelu zákona umožňujúcu kandidovať na funkcie šéfov generálnej a špeciálnej prokuratúry právnikom mimo systému prokuratúry je potrebné bezpodmienečne zrušiť. V prípade zachovania špeciálnej prokuratúry je takisto potrebné urobiť v jej radoch poriadok prinajmenšom v tom zmysle, že jej pracovníci sa musia bez akýchkoľvek diskusií zrieknuť politického a iného aktivizmu, v opačnom prípade budú musieť z prokuratúry (nielen špeciálnej) odísť.
V súlade s naznačenou logikou je otázka spojená s ďalšou existenciou Špecializovaného trestného súdu SR. Ako odhalili ostatné roky, nie všetci sudcovia tejto inštitúcie sú „špeciálni“ v zmysle elitnej erudície a schopnosti myslieť logicky, analyticky a synteticky zároveň. Slovom špeciál nie je žiadnou výkladnou skriňou slovenskej justície a ani jeho efektívnosť nie je oslňujúca. Nehovoriac o tom, že tak ako v prípade NAKA či ÚŠP GP SR aj na ŠTS SR je koncentrovanej príliš veľa moci. Je totiž oveľa ľahšie skorumpovať jeden súd (alebo jeho časť) ako 31 okresných, päť mestských a osem krajských. Aj v tomto prípade je mnoho dôvodov na vážnu diskusiu a som vcelku zvedavý na jej priebeh, obsah a kvalitu.
Mnoho vecí sa mi podarilo iba naznačiť a mnohé s ohľadom na rozsah ostali nevypovedané. Na záver preto už len dve poznámky.
Po prvé, s ohľadom na šialenstvá uplynulých troch rokov je pochopiteľné, že Smer a Hlas sú jemne povedané vo vývrtke. Preto bude veľmi ťažké odolať pokušeniu pomsty. Z hľadiska verejného záujmy (áno, viem, toto slovné spojenie má rôzne konotácie) by bolo šľachetné, ak by sa dokázali udržať na uzde.
Po druhé, progresívne médiá a opozícia budú kvičať. Tak ako kvičali v rokoch 2016 – 2020 a vytvárali falošný obraz reality. Bude to rovnaké, ak nie ešte horšie peklo. A nie je vylúčené, že do tohto kvikotu sa pokúsia zatiahnuť aj Brusel. Aj preto by bolo žiaduce, aby náprava deformácií mala predovšetkým systémový, nie revanšistický charakter.
Ďakujeme, že ste našimi čitateľmi.
Sledujte nás na Telegrame aj na Facebooku.
Musíš byť prihlásený pre poslanie komentára.