Fico má hneď po prvom týždni rokovaní na dosah stoličku premiéra. Išlo to rýchlo a hladko. Pretože Šimečkove pokusy zahnať Pellegriniho od Fica a získať ho do širokej koalície uviazli. Dôvodom nie je len nerozhodnosť KDH. Alebo výsledok volieb. Hlavným vinníkom je politické ochorenie známe ako Kiskov syndróm.
Postihlo Šimečku, Sulíka aj Majerského. Jedinec s Kiskovym syndrómom trpí nechutenstvom, apatiou, odovzdanosťou. Pomerne často opakuje, že chce ísť domov. Očakávať od pacientov s touto diagnózou, že budú aktívni, nezlomní a bojovní, je márne.
Nejde to. Ponuka progresívcov (a ich partnerov) pre Pellegriniho nebola silná, ale vlažná. A to na prelomenie výsledku volieb, akokoľvek tesného a politicky otvoreného, nemôže stačiť. Iná ako Ficova vláda je stále možná, no bola by veľkým prekvapením.
Prototypom lídra s Kiskovym syndrómom bol, ako správne tušíte, Andrej Kiska. Pred voľbami 2020 ho povolali do misie záchrancu. Očakávali od neho, že vyhrá voľby a „prevezme moc“. Nevydalo. Kisku politika nebavila a chcel sa vrátiť do Popradu. Voliči to prečítali už vo voľbách. Kiskova strana skončila v kúte a bez Kisku.
Voľby 2023 boli, aj keď v menšej miere, v niečom podobné. „Bojovníci proti Ficovi“ boli unavení. Politika ich veľmi nebavila. Slovom, tak trochu skiskovateli. To rozhodlo nielen o výsledku volieb, ale aj o výsledku povolebného boja.
V povolebnom zápase mal Fico výhodu. No len miernu a krehkú. Druhá strana mohla – ak by chcela – bojovať o plán B. Keď už nie s úspešným koncom, tak aspoň s tým, že zostavovanie vlády zdramatizuje. A nezloží zbrane bez boja. Stačilo dať presvedčivú ponuku Pellegriniho Hlasu, o ktorej by sa mohlo ďalej rokovať.
Priestor na hru tu bol.
Lenže neboli tu hráči.
V Hlase veľmi rýchlo zistili, že trojica PS – SaS – KDH nepríde s ponukou, ale s problémami. Príčiny neboli len politické, napríklad v radikálnej a neprijateľnej ideológii progresívcov. Boli aj osobné. Šimečka, Sulík a Majerský sa nedokázali rozhýbať. Každý z nich to dal svojím spôsobom na Kisku…
Začať môžeme Majerským.
Výsledky volieb oslavoval. Hneď potom však naznačil, že do Bratislavy (a do vysokej politiky) sa mu sťahovať nechce. Ostáva županom v Prešove. Tento osobný postoj a osobný problém so sťahovaním do Bratislavy predznamenal aj tie ďalšie. Majerský veľmi rýchlo oznámil, že KDH zrejme smeruje do opozície.
Neskôr pod tlakom Mikloška a vedenia strany mierne korigoval kurz, ale veľa tým už nezachránil. A asi ani nechcel. Je zrejmé, že pre Majerského nie je účasť v koalícii výzva, ale stres, ktorému sa chce oblúkom vyhnúť.
Jednoducho, Majerský v Bratislave hneď po voľbách oznámil, že chce ísť domov. Do Prešova.
Poďme na Sulíka.
Pôvodne patril k tým aktívnejším lídrom. Po voľbách 2020 sa však veľa zmenilo. Sulík stratil témy. Stratil motiváciu. A nakoniec, po zhodení tretej vlády, stratil aj zuby. Z rebela a kritika establišmentu sa stal krotký, konformný politik. A nielen to. Sulík sa priznal, že politika ho prestáva baviť a po voľbách 2023 sa chce viac venovať svojmu ranču v Austrálii. Pozíciu lídra strany vraj časom odovzdá novej generácii…
Sulík nijako neskrýval, že pomaly balí kufre. Vo voľbách mu išlo len o to, aby mohol z politiky vycúvať bez hanby.
Tretí „záchranca demokracie“, ktorý mierne skiskovatel, je Šimečka.
Formálne sa mal hrať na lídra opozície a budúceho premiéra. Reálne mu to veľmi nesadlo. Ambície Šimečku pôsobia presvedčivo v europarlamente, kde sa vypracoval na podpredsedu. A kde zrejme vidí svoju perspektívu.
V slovenskej politike bol tak trochu cudzinec (podobne ako predtým Kiska). Dostal úlohy. Vykonal ich. Aj vo voľbách, aj po voľbách. No chýbala tomu stará dzurindovská dravosť. Myslíme Dzuridnu z jeho premiérskych čias, keď dokázal obchádzať víťazov volieb pozoruhodne širokými a divokými koalíciami (od konzervatívcov po postkomunistov).
Šimečka to síce nepriznal ani nenaznačil, no je zjavné, že ho to ťahá skôr „domov“ (do Bruselu) ako do slovenskej vlády. To je asi hlavný dôvod, prečo mu chýba nasadenie, vášeň, bojovnosť, výkon… Chýbalo mu to v kampani. A chýba mu to aj v povolebnej presilovke.
Mimochodom, Šimečku vnímali ako cudzinca aj Pellegrini s Majerským. Obaja priznali, že lídra PS poznajú len z televízie. Inak o ňom nevedia nič. Šimečkovi sa totiž neráčilo obiehať lídrov strán, aspoň tých partnerských, s ktorými rátal do koalície. Vystupoval len ako politický bot. Algoritmus, ktorý na formálnej úrovni robí, čo má. A to nestačí. Nestačilo to na volebné víťazstvo. A nestačí to ani na drámu v povolebnom boji.
Aby sme to skrátili: aj Šimečka posedkáva za stolom s kiskovským naladením. Počas rokovaní ho najviac zaujímajú hodinky.
Pellegrini by ponuky Šimečku, Sulíka a Majerského nemohol brať vážne ani pri bohatej dávke fantázie.
Na druhej strane: Ficovi môžeme vyčítať tisíc vecí (kauzy, korupciu, oligarchov, populizmus), ale jedno mu treba uznať. Baví ho to. Ako jeden z mála zastupuje druh Homo politicus. Žije politikou a pre politiku.
Rozumie komunikácii s voličmi. Rozumie politickým hrám o zostavenie väčšiny a novej koalície. Je motivovaný a presvedčivý – na rozdiel od tých druhých. A preto je úspešný v boji o moc.
V politickom boji, rovnako ako v každom inom, je rozhodujúca vôľa.
A v tejto kategórii Fico zatiaľ nenarazil na vážnejších rivalov – ani v predčasných voľbách, ani neskôr v bitke o Hlas.
Narážal skôr na ich opak. Na mužov v Kiskovom obleku.
Dag Daniš
Zdroj: https://standard.sk/462723/plan-b-pada-bojovnikov-proti-ficovi-postihol-kiskov-syndrom
Ďakujeme, že ste našimi čitateľmi.
Sledujte nás na Telegrame aj na Facebooku.
Musíš byť prihlásený pre poslanie komentára.