Ako som včera večer sľúbil, tu je ďalší príklad situácie, kedy som ľuďom pokazil radosť. Bolo to 23. februára 2005, keď sa v Bratislave konal historický dvojdenný samit Bush – Putin.
Slovenská spoločnosť pre zahraničnú politiku (SFPA) a Ministerstvo zahraničných vecí SR zorganizovali na ministerstve veľkú medzinárodnú konferenciu pri príležitosti samitu lídrov dvoch superveľmocí. Na konferencii bolo v sále 400 účastníkov a prítomné boli aj televízie a rozhlasy zo štrnástich štátov sveta. Rokovanie otvorili Pavol Demeš a Martin Bútora. Za predsedníckym stolom sedela aj vtedajšia štátna tajomníčka MZV, Magda Vášáryová.
V úvodnom vystúpení Pavol Demeš do nebies velebil vývoj na Slovensku od roku 1998 za vlády Mikuláša Dzurindu a označil septembrové parlamentné voľby 1998 ako znovuzrodenie demokracie v Slovenskej republike. Zároveň náš štát prirovnal vďaka Dzurindovi k ekonomickému tigrovi, hoci predtým za Mečiara sme boli čiernou dierou na mape Európy. Doslova sa nechal uniesť sám sebou vo svojich vzletných tvrdeniach, plných neuveriteľných fráz Demešovského typu….
Po jeho vystúpení a po vystúpení Martina Bútoru v rovnakom tóne, bol priestor na komentáre a otázky z pléna. Prihlásil som sa ako prvý, sedel som celkom vzadu. Pri mne sedel Ernest Valko. Vtedy ma tam na tú konferenciu delegoval za seba poslanec, u ktorého som bol asistentom: „Michal, choď tam, toto je tvoja parketa“. Doniesli mi mikrofón a ja som v asi päťminútovom vystúpení dôrazne odmietol tvrdenie o čiernej diere, o znovuzrodení demokracie a rovnako som nepripustil ani názor, že by Slovensko bolo za Dzurindu ekonomickým tigrom. Ani jedno ani druhé nebola pravda a poskytol som v rýchlom slede niekoľko konkrétnych argumentov.
Moje vystúpenie si pamätám od slova do slova. V sále zostalo ticho ako v hrobe, že by ste boli počuli aj špendlík padnúť na koberec. Ak by som to mal k niečomu prirovnať, tak asi len k svadbe v kostole, kde keď sa oddávajúci kňaz formálne opýta prítomných, či niekto vie o nejakej prekážke, ktosi celkom vzadu sa nečakane ozve a na plné ústa povie, že nevesta je známa ľahká žena, ktorá v dedine spala s každým chlapom a že to o nej vie celé okolie. Áno, asi tak nejak to moje vystúpenie vyznelo. Všetky televízne kamery sa obrátili na mňa. V mojom komentári z pléna som okrem iného povedal na celú sálu aj toto:
„Aj teraz tu v tejto sále sedí žena, ktorá za Havla ako československá diplomatka v zahraničí vyhlasovala, že nikdy nebude ochotná reprezentovať Slovensko vo svete. Dámy a páni, takto neverila v životaschopnosť samostatného Slovenska a svoju nedôveru v schopnosť Slovákov mať svoj vlastný nezávislý štát zverejňovala, vyjadrovala a šírila médiami do celého sveta. A po roku 1993….? Ale áno, zabudla na svoje vyhlásenia a išla za veľvyslankyňu Slovenskej republiky… Dámy a páni, aj toto je obraz slovenskej absurdity. Nie, nikdy sme neboli čiernou dierou a bohužiaľ, pán Demeš, nie sme ani ekonomickým tigrom. Len sa choďte opýtať ľudí v takom Poltári, Revúcej, Zvolene alebo Leviciach, či si ľudia myslia, že sme ekonomickým tigrom. Vysmejú vás“.
Čo tam potom nasledovalo po mojom vystúpení, to stojí za to priblížiť a okomentovať zvlášť. Budete prekvapení. Urobím to dnes večer alebo zajtra ráno. Odvtedy ak ma vidí pani Vášáryová, lebo sme sa potom niekoľko razy ešte na podujatiach stretli, tvár jej doslova stuhne na kameň, ako keby videla jedovatého hada… 🙂 Veru, ak ju chce niekto naštvať, stačí ukázať jej moju fotografiu. Nemajú ma liberáli radi, to je isté.
Ako som včera večer napísal, netreba sa báť a netreba a dať.
Dobré ráno vospolok.
Zdroj: Mimi Šramová TG kanál
Ďakujeme, že ste našimi čitateľmi.
Sledujte nás na Telegrame aj na Facebooku.
Musíš byť prihlásený pre poslanie komentára.