Prinášame Vám dva komentáre od Petra Tótha.
HLAS STOJÍ PRED TAŽKO RIEŠITELNÝMI DILEMAMI
Pomerný volebný systém má takú výhodu, respektíve nevýhodu – podla toho, z akej perspektívy sa na vec pozeráte –, že vítaz volieb nemusí zostavit vládu. Na Slovensku sa to stalo napríklad po volbách v rokoch 1998 (vyhralo tesne HZDS) a 2010 (vyhral Smer).
Výsledky volieb 2023 otvárajú cestu podobnému scenáru tiež. Všetci vieme, že podoba novej vládnej koalície bude závisiet predovšetkým od toho, ako sa rozhodne Hlas. A tiež je viac-menej jasné, že nech sa rozhodne akokolvek, nedopadne to pre Hlas dobre.
Z kuloárov už pred volbami prenikali informácie o pochybnostiach viacerých popredných straníkov ohladom správnosti odchodu zo Smeru. Inými slovami v Hlase je nezanedbatelná skupina politikov, ktorí by sa radi vrátili spät, a preto aj podporujú koalíciu so Smerom. Hlas však má aj lavicovo-progresívne krídlo s väcšou inklináciou ku koalícii s PS.
Nech sa Hlas rozhodne akokolvek, nepomôže si, ale výrazne prospeje bud Smeru, alebo PS, respektíve obom stranám naraz.
Vo vláde so Smerom sa ukáže, že lavicová agenda menšej sociálnodemokratickej strany je na nerozoznanie od programu väcšej. Lavicový volic sa preto bude pýtat, naco bolo potrebné štiepenie. A lavicovo-progresívni priaznivci Hlasu budú z pochopitelných dôvodov rozcarovaní a s velkou pravdepodobnostou si nájdu cestu k PS.
Hlas vo vláde s PS zrejme získa výhodnejšie pozície ako vo vláde so Smerom. Všetko ostatné však bude zrkadlovým obrazom predchádzajúceho scenára. Vzhladom na to, že na Slovensku je velká cast lavice sociálne-konzervatívna, mnohí priaznivci Hlasu budú otrávení progresívnym programom nového kabinetu. A nezanedbatelná cast progresívnejšie orientovaných volicov Hlasu sa casom nevyhnutne prikloní k PS, lebo tento subjekt je z progresívneho hladiska ortodoxnejší, a preto autentickejší.
V jednej alebo v druhej zostave príde strana Petra Pellegriniho o masívnu cast priaznivcov/volicov. Existujú z toho len dve cesty von a obe sú mimoriadne riskantné.
Prvou cestou je ohlásenie odchodu do opozície, co by takmer nevyhnutne viedlo k novým volbám. Ak by sa Hlasu podarilo presvedcit Slovensko o tom, že dalšie volby sú dôsledkom nevraživosti medzi Smerom a PS, mohol by z toho vytažit. Lenže to je málo pravdepodobné. Naopak, Hlas by skôr prišiel o velkú cast volicov, z coho by tažil najmä Smer. Aj PS, ale zrejme menej.
Druhu cestou je vstup do koalície so Smerom alebo PS s vedomím, že po case dôjde v Hlase k štiepeniu. Cast poslancov v príhodnej chvíli opustí koalíciu a pokúsi sa dostat do poslaneckého klubu Smeru. Zvyšok splynie s PS. Síce to nezachráni Hlas, ale viacerým politikom to zrejme zabezpecí predlženie kariéry.
Dilemy Hlasu sú nezávideniahodné. Nech sa rozhodne akokolvek, nerozhodne sa dobre.
CO SA DEJE V ZÁKULISÍ ZOSTAVOVANIA VLÁDY?
Prišiel s tým hned po volbách reaktivovaný politický dôchodca František Mikloško a dnes už o tom špekulujú viaceré médiá: v záujme vytvorenia „európskej“ vlády PS ponúka/ponúkne Hlasu pozíciu premiéra. Povedané inými slovami v záujme toho, aby sa moci neujala najsilnejšia strana, predsedom vlády sa má stat líder subjektu, co skoncil vo volbách až na tretom mieste.
Z matematického aj logického hladiska je to absurdné. Politika však nie je matematika a nie je ani vždy logická. Presnejšie povedané politika má logiku svojho druhu a z pohladu záujmov PS a Hlasu by takéto riešenie mohlo byt nielen logické, ale aj z mnohých iných (nielen politických) dôvodov výhodné.
Zatial to nevidím ako pravdepodobnú možnost, no ak by sa v rámci koalície PS – Hlas – SaS – KDH zriekli progresívci kresla predsedu vlády, priznali by, že ich líder, protekcné dieta hlavného ideológa straníckeho tlacového orgánu, nemá na to, aby viedol koalíciu a vládu. A to by zase znamenalo, že všetky predvolebné recicky o tom, ako je PS pripravené na budúcnost a na kompetentné spravovanie krajiny, boli omácky a talafatky.
Dalším politickým dôsledkom takéhoto usporiadania pomerov by nevyhnutne bola programovo aj hodnotovo nekonzistentná koalícia progresívcov; sociálnych demokratov šmrncnutých na jednej strane národným a progresívnym príklonom na strane druhej; liberálov, až libertariánov; a konzervatívnych krestanských demokratov.
Aj ked v PS, Hlase, SaS a KDH nie je nik taký dekompenzovaný ako Igor Matovic, Veronika Remišová ci Lubomír Galko, takáto zostava by v nezanedbatelnej miere a najmä nevyhnutne bola pokracovaním doterajšieho chaosu.
Ani koalícia Smer – Hlas – SNS by nebola bez problémov. Nepochybne by však bola viac súrodá a menej náchylná na konflikty. Otázne je napríklad to, do akej miery dokáže kontrolovat Andrej Danko poslanecký klub SNS. Tiež stojí za zmienku rivalita medzi Robertom Ficom a Petrom Pellegrinim. Neznámou je aj to, ci by Smer a Hlas dokázali v case vojny na Ukrajine nájst dlhodobý konsenzus v smerovaní zahranicnej politiky.
No naspät k preberanej ponuke premiérskeho kresla tretej strane v poradí. Okrem už spomenutého obnaženia neschopnosti PS viest vládu a spravovat krajinu by takéto usporiadanie potvrdilo to, co mnohí vedeli dávno: arogancia niektorým bratislavským detom nedovolí pokorne prijat politickú realitu, v tomto prípade porážku, a pockat na chvílu, ked na nich príde rad, teda ked dostanú nespochybnitelný mandát.
Kabinetné machinácie im možno pomôžu zostavit vládu bez Smeru. Môže to však byt posledná vláda na cele s Petrom Pellegrinim a najmä prvá aj posledná vláda, v ktorej bude PS.
Ďakujeme, že ste našimi čitateľmi.
Sledujte nás na Telegrame aj na Facebooku.
Musíš byť prihlásený pre poslanie komentára.