Štandardné médiá zlyhávajú. Stali sa z nich nebezpeční idealisti, myslí si známy exnovinár

Menšie zlo je mýtus. Strácame sa v ňom už príliš dlho, hovorí Karol Lovaš, ktorý pred rokmi vymenil novinárčinu za službu cirkvi.

Kedysi, v období mečiarizmu, patril medzi najznámejších redaktorov bojujúcich proti vtedajšiemu vládnemu zlu. Aspoň tak to v tom čase vnímala značná časť pos­lucháčov už neexistujúceho rádia Twist, ktorá hltala každé jeho slovo. Neskôr, pod vplyvom rôznych okolností, sa úplne vytratil z očí verejnosti. Po rokoch vysvitlo, že sa vydal na nečakanú životnú cestu. Vyštudoval katolícku teológiu a aktuálne už dvanásty rok pôsobí ako kňaz v malej dedinke v českej Vysočine. Na novinárčinu však nezanevrel. Práve naopak. Do tohto remesla dnes zaúča mladých ľudí študujúcich na Karlovej univerzite v Prahe, kde prednáša žurnalistiku. Súčasné celospoločenské dianie ho navyše priviedlo k tomu, že sa opäť začal intenzívnejšie prihovárať aj bežnej verejnosti. S KAROLOM LOVAŠOM (46) sa rozprávala JANA ŠIMÍČKOVÁ.

Váš príbeh je popretkávaný rôznymi cestami a cestičkami, ale aj zákrutami. Ako ho vnímate vy osobne?

Ako príbeh pútnika. My všetci sme pútnikmi. Nie vždy si to však uvedomujeme. Že tu nie sme navždy, ale iba na doživotie. Každý jeden z nás. Ešte sa nenarodil taký, ktorý by si čokoľvek z tohto sveta vzal. Pre nebo nemusíme umrieť, tak ako nás učili naše babičky. Pre nebo sme sa narodili. Začína sa už dnes. Na tomto svete. Najužitočnejší pre seba i pre druhých sme vtedy, keď sme v pohode, spokojní a šťastní. Vtedy môžu byť takými aj ostatní. Podstatou neba sú vzťahy. Snažím sa, aby neboleli. Aby ma nebolelo nebo. Teraz ani potom. Ak je niečo zaujímavé na mojom živote, tak to, že som toto všetko pochopil. Skoro? Príliš neskoro? Je to dar? Alebo bremeno? Pre pútnikov, ktorými sme, oboje.

Akú rolu hrá vo vašom príbehu cirkev?

Cirkev je pre mňa miesto, kde som doma. Nielen keď spievajú hosana, ale aj keď príde ukrižuj. V cirkvi by sme mali byť doma ako u mamy a otca aj vtedy, keď nad nami ostatní zlomia palicu. Keď nás odsúdia. Zanevrú. Takýto obraz cirkvi sa snažím ponúkať. Cirkev, ktorá je blízko. Raz sa u mňa na fare zastavil mladý kňaz. Išiel do Prahy na stretnutie týkajúce sa nenarodených detí. Povedal som mu: „Im už je dobre. Čo však robíme pre tie ženy? Čo im okrem odsúdenia ponúkame?“ Cirkev, v ktorej sa hriešnik cíti ako cudzinec, nie je dobrá cirkev. Ježiš sa v nej cíti ako cudzinec. Lebo on stojí na strane hriešnika. Na našej strane. Hriešnici by nemali byť pre cirkev nepriateľmi, proti ktorým bojuje. Ak sa im nedokáže priblížiť, objať ich, prejaviť im svoju blízkosť a súcit, nie je pre nich užitočná. Ani dôležitá. Ľudia si potom právom kladú otázku, čo majú z takej cirkvi, ktorá je až priveľmi ďaleko.

Nech už bude po voľbách premiérom ktokoľvek, bude to aj môj premiér. Ako Slovák, ktorý ľúbi svoju vlasť, sa budem snažiť byť mu nápomocný. To by sme mali my všetci.

Pre mnohých sú katolíci málo liberálni. Aj pre vás?

Mali by sme vedieť, čo si pod týmto pojmom predstavujeme. Aby sme hovorili o tom istom. Nemám skúsenosť, že by ľudia chceli od cirkvi, aby im hovorila, čo chcú počuť. To by nechodili na spoveď. Túžia po dôstojnom zaobchádzaní. Problém katolíkov nie je to, že by boli málo liberálni. Naším problémom je, že niekedy je ťažké milovať tých, ktorí sú iní ako my. A to je nedostatok konzervativizmu. Nie prejav liberalizmu. Kristova cirkev má mnoho podôb. Tá katolícka je jednou z nich. Bratia evanjelici, kalvíni, husiti, anglikáni sú príkladom, kadiaľ pre nás cesta nevedie. Keby viedla, prekvitali by.

Máte pocit, že katolíci prekvitajú?

Ani katolíci neprekvitajú. Nie preto, že by boli málo liberálni, ale pre nadradenosť, v ktorej prestávajú vidieť človeka. Milovať hriešnika.

Neprekáža vám, že cirkev občas pôsobí v očiach pozorovateľov spiatočnícky?

Spiatočníctvo patrí k cirkvi. Predurčuje ju k nemu jej dvetisícročná história. Festina lente. Pomaly sa ponáhľaj. Cirkev by ni­kdy nemala stáť na barikádach spolu s davom.

Prečo?

Pretože dav sa obyčajne mýli. Pozrime sa na plastovú dobu. Ako dlho trvala? A vraciame sa pomaly späť. K tomu, čo bolo. V tomto zmysle by mala byť cirkev „spiatočnícka“, aby sa raz všetci tí sklamaní svetom, životom, druhými i sebou mali kam a ku komu vrátiť. Cirkev je ako mama a otec. Tí sú tiež v očiach detí spiatočnícki. To je osud skúsených, ktorý musia uniesť.

Ako novinár ste v období takzvaného mečiarizmu pôsobili v už neexistujúcom rádiu Twist. Aké to boli časy?

V porovnaní s dneškom štandardné. Tí, ktorí prišli po Vladimírovi Mečiarovi, ho vo všetkom prekonali. Máme radi rozprávky. Aj tú o zlom Mečiarovi. História zostáva nemá voči miláčikom médií. To nie je prípad Vladimíra Mečiara. Jeho príbeh nám ukazuje, že zlo neporazíme tým, že ho odstránime. Dá sa poraziť jediným spôsobom. Ak budeme jeho alternatívou. Ak budeme iní a lepší ako tí, na ktorých ukazujeme prstom. Vladimír Mečiar je už štvrťstoročie v politickom dôchodku. A kde sme my? Problémom Slovenska naozaj nebol Vladimír Mečiar. A nie je ním ani Robert Fico. Zostáva ním chýbajúca alternatíva.

Vladimíra Mečiara ako zlo, proti ktorému treba bojovať, nahradil práve Robert Fico. Je ním pre veľkú časť politikov, novinárov i obyvateľov Slovenska. Dajú sa porovnávať situácie z rokov 1998 a 2023?

Hitlera sme svojho času vymenili za Stalina. Mečiara za Dzurindu. Dzurindu za Fica. Fica za Matoviča. Jan Saudek mi v jednom rozhovore vysvetlil: „V roku 1942 pod vedením ministra Moravca stálo celé Václavské námestie so zdvihnutou pravicou a prisahalo führerovi. Na tom istom námestí stáli ľudia v roku 1948 a zdravili Klementa Gottwalda zaťatou päsťou. Potom tam u Vencu Havla zvonili kľúčmi. A ja mám podozrenie, že tam boli aj niektorí tí istí ľudia. Medzitým uplynulo totiž len 50 rokov. A národ zatiaľ stihol vymeniť niekoľko námestí.“ Dejiny prenasledovaných bývajú neskôr dejinami prenasledovateľov. Nie je to len prípad cirkvi. Preto by sme mali byť opatrní. Aj dos­pelí majú radi rozprávky. Tie nás však priviedli až do stavu, v ktorom teraz žijeme. Situácie v rokoch 1998 a 2023 sú porovnateľné v tom, že sme stále neprestali hľadať politického mesiáša. Už by sme mali pochopiť, že neexistuje. Nájsť politického mesiáša znamená začať hľadať toho, kto nás raz pred ním zachráni. Menšie zlo je mýtus. Strácame sa v ňom už príliš dlho.

Cirkev je pre mňa miesto, kde som doma. Nielen keď spievajú hosana, ale aj keď príde ukrižuj.

Prečo podľa vás dnes toľkých ľudí ťaží demokracia? Mnohí sa nostalgicky vracajú k obdobiu spred roka 1989.

Odpoveďou sú zlyhávajúci demokrati, nie demokracia. Ľuďom sa necnie za režimom, za jeho re­p­resiami, ale za istotami, ktoré ponúkal v sociálnej a najmä zdravotnej oblasti. Keď ľudia za komunizmu čakali v radoch na banány, dnes čakajú v radoch na vyšetrenie k lekárovi. Na registráciu, aby vôbec nejakého mali. Čakacie lehoty na operácie sú celé roky. Naše školstvo je v katastrofálnom stave. Desaťtisícky slovenských študentov uprednostňujú štúdium v zahraničí. Ak demokratickí politici nebudú schopní vyriešiť základné potreby ľudí, bude sa im cnieť za minulými časmi čoraz viac. A častejšie. Je tragédia, že sme v 21. storočí padli do suterénu Maslowovej pyramídy hodnôt.

Vami spomenutá Maslowova pyramída určuje hierarchiu ľudských potrieb, pričom medzi tie základné patria dýchanie, prijímanie stravy, vody.

Pochopila som vás správne, že ľudia sa dnes napriek tomu, že žijeme v 21. storočí, dostali do situácie, keď majú problém uspokojiť svoje základné potreby?

Áno, ľudia naliehavo riešia existenčné problémy. Jedlo. Teplo. Svetlo. Pohonné látky. Toto naozaj nie je dobrá vizitka demokratických politikov v 21. storočí. Zlyhávajú. Oslabujú tým demokraciu. Sú predzvesťou jej konca. Stačí pozorne sledovať nálady ľudí v rámci Európy. Pravidelné prieskumy dlhodobo explicitne potvrdzujú volanie ľudí po poriadku a vláde silnej ruky. Sú všeobecne známe. Naši politici akoby tieto prieskumy nepoznali. Akoby ne­poznali osud demokratov z prvej republiky. V posledných slobodných voľbách v roku 1946 vyhrali komunisti. Na Slovensku to bola Demokratická strana, ale v rámci ČSR komunisti. Vyhrali. Prečo prehrali demokrati? Lebo sa správali ako tí dnešní.

Ako sa správajú dnešní demokrati?

Salónne. Prestali rozumieť vlastnému národu. A národ prestal rozumieť svojim demokratom. Dva rozdielne svety oddelené veľkým plotom. Vtedy. Aj dnes. Predmestia Paríža, Londýna, Berlína, Viedne sú dôkazom zlyhávajúceho globalizmu a multikulturalizmu. Straty zmyslu a súdnosti štandardných politikov pre realitu.

Existuje politik, ktorého osobne obdivujete?

Obdiv je príliš vznešené slovo. V každom z nás je kus Žida i nacistu, ako ma naučil Fedor Gál. O politikoch to platí dvojnásobne. Aj s týmto limitom však obdivujem historický údel Gustáva Husáka. Obdobie normalizácie, ktorej prepožičal svoje meno a tvár, nemala aj vďaka nemu nikdy podobu 50. rokov. Husák bol v Leopoldove väzňom „vlastných“. Najlepšie vedel, čoho sú schopní. Sovieti aj komunisti. Bol jeden z nich. Som nesmierne vďačný historikovi Michalovi Macháčkovi, že nám v biografii Gustáv Husák ponúkol jeho komplexný obraz. Komplexnejší než novinárske skratky spájané s jeho menom. Žiadalo si to okrem kvalitne odvedenej práce historika kus odvahy. Tá je v dnešných časoch opäť v móde. Rovnako ako pred rokom 1989. Znovu sa bojíme.

Čoho?

Máme strach povedať, čo si myslíme, čo čítame, koho volíme. Zas máme indexy nevhodných kníh, autorov a ľudí. Demokracia v rukách našich demok­ratov sa až príliš začína podobať na toľko kritizovaný komunizmus s jedným jediným vhodným názorom. Všetko ostatné odsudzujeme a ostrakizujeme.

Často kritizujete médiá. Ich prácu. Prečo?

Lebo ich mám rád. Médiám na Slovensku podľa relevantného výskumu dôveruje len 27 percent ľudí. Spomedzi 46 štátov sme skončili na 44. mieste. Štandardné médiá dlhodobo zlyhávajú. V zápase o človeka začali bojovať s človekom. Stali sa z nich nebezpeční idealisti. Sú ako Alexander Dubček v roku 1968. Médiá snívajú sen o ideálnom svete, ideálnej spoločnosti, ideálnom človeku.

Je na tom niečo zlé?

Zabudli, že taký svet je len v ich snoch. A keď ho napriek svojmu úsiliu nenachádzajú v reálnom živote, začínajú mu nadávať, že nie je taký, aký si ho vysnívali. Dokonca aj mnoho politikov podľahlo tomuto nešťastnému poblúzneniu, v ktorom prestali rozumieť veľkej časti spoločnosti. V mene koho? V mene čoho ju odsúdili? V mene ideálu? Je to zvláštna forma aktivizmu, ktorý prestáva vnímať konkrétneho človeka s jeho limitmi, chybami, tempom. S jeho rozdielnym pohľadom na svet. Takýto človek predsa nie je nepriateľ. Je výzva. Cieľ. Nie predmet boja. Boj vyčerpáva. Každý jeden. Slovensko je vyčerpané každodennými bojmi, ktoré mu predkladajú médiá.

Aké boje máte na mysli?

Hry na dobrých a zlých. Slušných a neslušných. Médiá akoby odmietali pochopiť, že ľudia nemôžu mať permanentný mediálny „orgazmus“. To prepaľovanie z ich strany má za následok dvojakú reakciu konzumentov. Na jednej strane apatia – dajte už pokoj s kovidom, dajte už pokoj s Ukrajinou, na druhej strane nárast agresivity. Sú to dva brehy jedného extrému.

Známy slovenský disident, spisovateľ a novinár Milan Šimečka v minulosti, keď odchádzal z denníka Sme, naznačil niečo v zmysle, že sa tak rozhodol aj preto, lebo má pocit, že slovenskí novinári nehľadajú pravdu, oni sú presvedčení, že ju majú.

Nakoľko zostal obsah tohto výroku aktuálny?

Ako veriaci som stále kdesi hlboko vo svojom vnútri neveriaci. Ten kúsok neviery robí zo mňa paradoxne veriaceho. Je to pohyb. Život. V opačnom prípade by som bol fundamentalista a extrémista. Osud majiteľov pravdy. Aj súčasných médií. Nástupom sociálnych sietí stratili moc. A vplyv. Na to, aby vznikla „kauza“, už nie sú potrebné. Mali by sa snažiť odlíšiť od prvoplánových aktivistov a krikľúňov na sociálnych sieťach. Od majiteľov pravdy, ktorých je internet plný. Médiá nie sú ani ľudové tribunály, ktoré súdia a odsudzujú.

Čo je teda úloha médií?

Byť bezpečným priestorom na hľadanie pravdy. Nástrojom k dialógu. Bez neho nie je možný život. Prvoradá úloha médií je prinášať život. Kultivovať ho. Prvým krokom je vystúpiť z geta, do ktorého sa uzavreli. Snažiť sa pochopiť ľudí v gete naproti. Pri neustálom hľadaní nepriateľa nás všetkých odsúdili na život v getách. To je obraz súčasného Slovenska. Mali by sme začať pracovať na tom, aby sme z nich vyšli. Ak si na ne celkom nezvykneme. Alojz Lorenc mi kedysi poradil: „Milý Karol, za pravdou kráčame s nedôverou k tomu, čo nepoznáme. Treba však pochybovať i o tom, čo si myslíme, že poznáme.“ Je to oslobodzujúce. A životodarné.

Ako sa správajú dnešní demokrati?

Salónne. Prestali rozumieť vlastnému národu. A národ prestal rozumieť svojim demokratom. Dva rozdielne svety oddelené veľkým plotom. Vtedy. Aj dnes. Predmestia Paríža, Londýna, Berlína, Viedne sú dôkazom zlyhávajúceho globalizmu a multikulturalizmu. Straty zmyslu a súdnosti štandardných politikov pre realitu.

Existuje politik, ktorého osobne obdivujete?

Obdiv je príliš vznešené slovo. V každom z nás je kus Žida i nacistu, ako ma naučil Fedor Gál. O politikoch to platí dvojnásobne. Aj s týmto limitom však obdivujem historický údel Gustáva Husáka. Obdobie normalizácie, ktorej prepožičal svoje meno a tvár, nemala aj vďaka nemu nikdy podobu 50. rokov. Husák bol v Leopoldove väzňom „vlastných“. Najlepšie vedel, čoho sú schopní. Sovieti aj komunisti. Bol jeden z nich. Som nesmierne vďačný historikovi Michalovi Macháčkovi, že nám v biografii Gustáv Husák ponúkol jeho komplexný obraz. Komplexnejší než novinárske skratky spájané s jeho menom. Žiadalo si to okrem kvalitne odvedenej práce historika kus odvahy. Tá je v dnešných časoch opäť v móde. Rovnako ako pred rokom 1989. Znovu sa bojíme.

Čoho?

Máme strach povedať, čo si myslíme, čo čítame, koho volíme. Zas máme indexy nevhodných kníh, autorov a ľudí. Demokracia v rukách našich demok­ratov sa až príliš začína podobať na toľko kritizovaný komunizmus s jedným jediným vhodným názorom. Všetko ostatné odsudzujeme a ostrakizujeme.

Často kritizujete médiá. Ich prácu. Prečo?

Lebo ich mám rád. Médiám na Slovensku podľa relevantného výskumu dôveruje len 27 percent ľudí. Spomedzi 46 štátov sme skončili na 44. mieste. Štandardné médiá dlhodobo zlyhávajú. V zápase o človeka začali bojovať s človekom. Stali sa z nich nebezpeční idealisti. Sú ako Alexander Dubček v roku 1968. Médiá snívajú sen o ideálnom svete, ideálnej spoločnosti, ideálnom človeku.

Je na tom niečo zlé?

Zabudli, že taký svet je len v ich snoch. A keď ho napriek svojmu úsiliu nenachádzajú v reálnom živote, začínajú mu nadávať, že nie je taký, aký si ho vysnívali. Dokonca aj mnoho politikov podľahlo tomuto nešťastnému poblúzneniu, v ktorom prestali rozumieť veľkej časti spoločnosti. V mene koho? V mene čoho ju odsúdili? V mene ideálu? Je to zvláštna forma aktivizmu, ktorý prestáva vnímať konkrétneho človeka s jeho limitmi, chybami, tempom. S jeho rozdielnym pohľadom na svet. Takýto človek predsa nie je nepriateľ. Je výzva. Cieľ. Nie predmet boja. Boj vyčerpáva. Každý jeden. Slovensko je vyčerpané každodennými bojmi, ktoré mu predkladajú médiá.

Aké boje máte na mysli?

Hry na dobrých a zlých. Slušných a neslušných. Médiá akoby odmietali pochopiť, že ľudia nemôžu mať permanentný mediálny „orgazmus“. To prepaľovanie z ich strany má za následok dvojakú reakciu konzumentov. Na jednej strane apatia – dajte už pokoj s kovidom, dajte už pokoj s Ukrajinou, na druhej strane nárast agresivity. Sú to dva brehy jedného extrému.

Známy slovenský disident, spisovateľ a novinár Milan Šimečka v minulosti, keď odchádzal z denníka Sme, naznačil niečo v zmysle, že sa tak rozhodol aj preto, lebo má pocit, že slovenskí novinári nehľadajú pravdu, oni sú presvedčení, že ju majú.

Nakoľko zostal obsah tohto výroku aktuálny?

Ako veriaci som stále kdesi hlboko vo svojom vnútri neveriaci. Ten kúsok neviery robí zo mňa paradoxne veriaceho. Je to pohyb. Život. V opačnom prípade by som bol fundamentalista a extrémista. Osud majiteľov pravdy. Aj súčasných médií. Nástupom sociálnych sietí stratili moc. A vplyv. Na to, aby vznikla „kauza“, už nie sú potrebné. Mali by sa snažiť odlíšiť od prvoplánových aktivistov a krikľúňov na sociálnych sieťach. Od majiteľov pravdy, ktorých je internet plný. Médiá nie sú ani ľudové tribunály, ktoré súdia a odsudzujú.

Čo je teda úloha médií?

Byť bezpečným priestorom na hľadanie pravdy. Nástrojom k dialógu. Bez neho nie je možný život. Prvoradá úloha médií je prinášať život. Kultivovať ho. Prvým krokom je vystúpiť z geta, do ktorého sa uzavreli. Snažiť sa pochopiť ľudí v gete naproti. Pri neustálom hľadaní nepriateľa nás všetkých odsúdili na život v getách. To je obraz súčasného Slovenska. Mali by sme začať pracovať na tom, aby sme z nich vyšli. Ak si na ne celkom nezvykneme. Alojz Lorenc mi kedysi poradil: „Milý Karol, za pravdou kráčame s nedôverou k tomu, čo nepoznáme. Treba však pochybovať i o tom, čo si myslíme, že poznáme.“ Je to oslobodzujúce. A životodarné.

Zdroj: Štandardné médiá už dlho zlyhávajú, myslí si známy exnovinár (pluska.sk)