Dag Daniš: Majstri kampaní

Dag Daniš: Majstri kampaní

Dag Daniš: Majstri kampaní 620 330 Doktor

Začneme dvoma správami, dobrou a zlou. Tou dobrou je, že v stredu o polnoci sa skončila volebná kampaň. Už je zakázané strieľať a manipulovať. Game over. Tou zlou je, že v konečnom dôsledku to veľa neznamená. Najaktívnejším politickým hráčom v kampani boli médiá. Konkrétne progresívne médiá. Ich kampaň sa moratóriom nekončí. Je širšia a voľby sú len jednou z jej epizód.

V modernej histórii Slovenska asi nenájdeme voľby, ktoré by boli v takej extrémnej a nezdravej miere deformované mediálnymi kampaňami. Väčšina médií stratila posledné zábrany a vrhla sa do politického boja. Celkom naplno a s nemalou dávkou hystérie.

Progresívna tlač (Sme, Denník N) emotívne naliehala na čitateľov, aby volili „jej“ stranu, ktorá má vraj blízko k historickému, prelomovému víťazstvu. Volebné modely, ktoré objednávali a platili spomínané médiá, predpovedali (a tým aj privolávali) tesný súboj Šimečku s Ficom.

Vrcholom alarmizmu a manipulácií boli seriály o tom, ako sa vraj mladí ľudia chystajú hromadne emigrovať, ak po voľbách nevznikne progresívna vláda. Útočilo sa na tie najnižšie emócie voličov – na komplex menejcennosti. A na ich pocit hanby. Vykúpenie z komplexov a hanby malo jediné meno. PS.

Politický aktivizmus predvádzali aj televízie a ich moderátori počas volebných debát. Moderátor najsledovanejšej televízie Markíza vo finálnej debate nedovolil ani len okrajovú zmienku o migrácii. Hoci ľudí zaujíma, lebo sa ich dnes priamo týka. Táto téma bola tabu. Neprípustná. Moderátor nedovolil ani jednu dokončenú vetu. Dôvod? Téma nevyhovuje strane, ktorú väčšina médií pretláčala ako svojho favorita.

Tento typ mediálnej politiky pritom nekriví len politickú súťaž a voľby. Čiže základy demokracie. Problém je hlbší. Deformuje aj samotné médiá a ich poslanie. A deformuje spoločnosť, ktorá v čase kríz potrebuje odvážne kritické médiá. Nie jednofarebnú propagandu.

Médiá sa za posledných desať rokov zmenili na nepoznanie. Pôvodne mali byť politicky nezávislé a kritické k stranám a skupinám, ktoré držali moc alebo ktoré sa pokúšali o neprimeraný vplyv. Novinár, ktorý robil propagandu a politické kampane, bol podozrivý.

Dnes je to vo väčšine médií naopak. Moc nekontrolujú. Slúžia jej. A nie, nejde až tak o národnú vládnu moc (národné vlády sú dnes menej podstatné ako kedysi). Slúžia tzv. režimovým stranám. Teda takým, ktoré spoločne s Bruselom a Washingtonom dozerajú na správne smerovanie štátu a na prevýchovu spoločnosti. Konkrétne: slúžia strane, ktorá si robí nárok na vedúce postavenie v spoločnosti.

Novinár, ktorý dnes nerobí propagandu a politické kampane, je podozrivý.

Médiá počas volebnej kampane kričali, že okrem progresívnej prezidentky tu musí byť aj progresívna vláda. Inak vraj hrozí emigrácia, rozvrat a najmä odklon Slovenska od EÚ a NATO (hoci Fico, Danko aj Pellegrini takýto scenár opakovane vylúčili).

Toto už nebola len mediálna kampaň. Boli to primitívne lži. Klamstvá, ktoré majú vystrašiť spoločnosť. A modelovať jej rozhodnutia.

Nové, kampaňové poslanie médií môže mať ničivé následky pre to najdôležitejšie – pre slobodu a suverenitu spoločnosti.

Vymieranie nezávislých a kritických médií oslabuje verejnú moc a verejný záujem. A posilňuje tých, ktorí chcú spoločnosť strašiť a následne kontrolovať prostredníctvom kampaní. Volebných, imigračných, klimatických, pandemických, dúhových…

Predvolebnú kampaň majú progresívne médiá za sebou. S výkonom, aký nemá obdobu. A od nedele sa rozbehnú do ďalšej. Povolebnej.

2. O čo ide

Tí pozornejší si určite všimli, že nejde len o Slovensko či Európu. Podobné nastavenie vidíme takmer vo všetkých západných štátoch. Slobodná spoločnosť – a jej pilier, čiže sloboda slova – sú pod tlakom. Čoraz hlasnejšie sa hovorí o kontrole. Alebo rovno o cenzúre pre tých, ktorí sa proti pokrokovým kampaniam búria (o tom viac v bode 3).

Prituhuje. Ako to v časoch kríz chodí. Hlavné, rámcové motívy „majstrov kampaní“ sú dva.

Prvý je geopolitický.
Presadiť sa majú tie strany a skupiny spoločnosti, ktoré bezvýhradne podporujú bezpečnostnú politiku Washingtonu a Londýna (nie EÚ, zabudnime, tá už dnes, chuderka, veľa neznamená). Bezvýhradná podpora sa vyžaduje aj vtedy, ak ide atlantická, čiže americká politika proti národným či európskym záujmom. Napríklad v oblasti voľného obchodu, energetiky, inflačných rizík. Alebo vtedy, keď máme odovzdať národné obranné systémy inej krajine – a bez zabezpečenia vlastnej náhrady na ochranu štátu a jeho obyvateľov.

Druhý motív je hlbší, kultúrno-etický.
Zámerom je preformátovať západné štáty a ich spojencov na jeden unifikovaný, progresívny operačný systém. Progresívna ideológia s jej dúhovou agendou sa nemá týkať len jednej z politických strán. Program sa má presadiť celospoločensky. Od športu cez kultúru a školstvo až po vedu a biznis.

Komu sa to nepáči a chce viac slobody a suverenity v bezpečnostnej politike alebo v kultúrno-etických témach, ten je odsudzovaný ako nepriateľ spoločnosti. Končí na čiernych zoznamoch „toxických skupín“, ktoré treba zahnať do kúta. Alebo rovno za mreže, ako to navrhovala Kolíková, keď chcela meniť Trestný zákon a stíhať tých, čo zdieľajú „dezinformácie“. Asi netreba dodávať, že aj o tom, čo je a čo nie je dezinformácia, rozhodujú majstri kampaní.

Je smutné, že tento tlak na geopolitickú a kultúrno-etickú poslušnosť zachádza do extrémov. Až tak, že ničí medziľudské vzťahy. Alebo vzťahy medzi národmi. Dokonca aj medzi takými blízkymi národmi ako sú Česi a Slováci.

Český prezident Pavel – ukážkový atlantický hujer – varuje, že nesprávne volebné rozhodnutie Slovákov môže poškodiť tradične dobré vzťahy Česka a Slovenska.

Dúfajme, že motívy Pavlovych slov boli len politické. A blízke vzťahy Čechov a Slovákov ľudia ako on nerozhodia.

Dobrou správou je, že politické, geopolitické a kultúrno-etické kampane nie sú až také úspešné, ako sa tvária. Proti pokusom o kontrolu a pokrokovú prevýchovu spoločnosti rastie dosť široký odpor. A nielen na Slovensku alebo v Európe. Aj v Spojených štátoch.

Prieskum pre americkú ABC News tvrdí, že vo volebnom súboji exprezidenta s prezidentom by viedol Trump nad Bidenom v pomere 51:42 percent.

Asi za tým nebudú mimoriadne schopnosti Trumpa, ale skôr únava spoločnosti z progresívcov. A z ich otravných „svätých zápasov“.