Prečo elity Západu vymysleli permakrízu

Vojna, klimatické zmeny, ekonomická stagnácia, politická polarizácia – zdá sa, že v týchto dňoch nie je núdza o krízy. Situácia je skutočne taká nebezpečná, že zriedkavo hysterický denník Financial Times minulý rok označil „polykrízu“ za jedno zo svojich slov roka a definoval ju ako „zhluk súvisiacich globálnych rizík so zloženými účinkami, takže celkový vplyv presahuje súčet každá časť“. Tento koncept pôvodne spopularizoval Adam Tooze a odvtedy ho podporilo dokonca aj Svetové ekonomické fórum. OSN, za čo stojí, radšej hovorí o „prekrývajúcich sa krízach“.

Ak sa vám všetko toto klebetenie zdá desivo povedomé, je to preto, že je. Naša súčasná „polykríza“ prichádza v pätách globálnej pandémie , ktorej predchádzala finančná kríza po roku 2008, ktorá sa prekrývala s globálnou teroristickou krízou po 11. septembri, popri iných viac lokalizovaných „krízach“, ako napr. ako Brexit a migračná kríza v Európe. Ak sa pozriete späť na posledné dve desaťročia, možno ľahko dospieť k záveru, že svet sa zmieta v stave kvázi permanentnej krízy – alebo, ako to analytici a slovníky s obľubou uvádzajú, „permakrízy“.

Možno je teda permakríza dokonalým názvom pre novú knihu bývalého ministra financií Gordona Browna, ktorej autorom je Mohamed El-Erian, prezident Queens‘ College a bývalý hlavný ekonomický poradca v Allianz, a Michael Spence, profesor manažmentu na Stanfordská univerzita. „To, čo robí toto obdobie nezvyčajným,“ píšu, „je multidimenzionálna povaha a úplná intenzita a zložitosť ekonomických transformácií, ktoré víria okolo nás… [Výzvy ako vojna, inflácia a klimatické zmeny] nevykazujú žiadne známky zmierňovania – iba sa zrýchľujú. To sa stáva v permakríze.“

Na prvý pohľad sa táto analýza môže zdať nekontroverzná, dokonca triviálne zrejmá. Nikto by nespochybňoval predstavu, že na svete v danom čase prebieha množstvo kríz. Niekto by však mohol tvrdiť, že to tak bolo vždy – najmä z pohľadu miliárd žijúcich na globálnom juhu. Zdá sa preto rozumné položiť si otázku: je toto obsedantné používanie svetovej „krízy“ len uznaním jedinečne zlej situácie? Alebo sa tu hrá o niečo viac?

Už pred pandémiou Covid-19 niekoľko kritických vedcov naznačilo , že v posledných desaťročiach sa kríza stala „spôsobom vlády“, v ktorom sa „každá prírodná katastrofa, každá hospodárska kríza, každý vojenský konflikt a každý teroristický útok systematicky využíva“. vládami s cieľom radikalizovať a urýchliť transformáciu ekonomík, sociálnych systémov a štátnych aparátov“. Vo svojej knihe The Shock Doctrine z roku 2007 Naomi Kleinová skúmala myšlienku „katastrofálneho kapitalizmu“ – predstavu, že vo chvíľach verejného strachu a dezorientácie je jednoduchšie prebudovať spoločnosti.

Ak posunieme tieto analýzy ešte o krok ďalej, dalo by sa tvrdiť, že súčasný príbeh o permanentnej kríze alebo núdzovej situácii predstavuje kvalitatívny posun v „kríze ako spôsobe vlády“ – takej, ktorá sa už neobmedzuje na využívanie kríz, ale je založená na neustále vyvolávanie krízy ako takej, ak nie samotnú výrobu kríz. V takomto systéme už „kríza“ nepredstavuje odchýlku od normy; je to norma, východiskový bod pre celú politiku. To samozrejme vyvoláva paradox. Vo svojej knihe Anti-Crisis Antropologička Janet Roitmanová poznamenáva, že „vyvolanie krízy znamená odkaz na normu, pretože na posúdenie si vyžaduje porovnávací stav: kríza v porovnaní s čím?“. Jeho dnešné používanie však znamená nekonečný stav, v ktorom sa kríza sama stala normou. Ako sa teda Roitman pýta: „dá sa hovoriť o stave pretrvávajúcej krízy? Nie je to oxymoron?“

V tomto zmysle by sa normalizácia konceptu permakrízy dala chápať ako odpoveď na stratu legitimity a autority zo strany západných vládnucich elít. Keďže nie sú schopné dosiahnuť spoločenský konsenzus alebo hegemóniu, či už z materiálneho alebo ideologického hľadiska, a čím ďalej tým viac sú ohrozené vzostupom nových globálnych mocností, predovšetkým Číny, sú nútené spoliehať sa na čoraz represívnejšie a militaristické opatrenia – doma aj v zahraničí – aby zostali pri moci a potlačili akékoľvek problémy s ich autoritou. Z toho vyplýva potreba viac-menej trvalého krízového stavu schopného ospravedlniť takéto opatrenia – inými slovami permakrízu.

Aké sú hlavné charakteristiky tohto „nového normálu“ pretrvávajúcej krízy? V prvom rade je to všeobecné prijatie myšlienky, že si už nemôžeme dovoliť organizovať naše spoločnosti podľa stabilného súboru pravidiel, noriem a zákonov. Neustály prúd nových hrozieb – terorizmus, choroby, vojny, prírodné katastrofy – znamená, že musíme byť neustále pripravení rýchlo sa prispôsobiť neustále sa meniacemu scenáru permanentnej nestability. To zase znamená, že si už nemôžeme dovoliť jemné verejné diskusie a zložitosti parlamentnej politiky, ktoré sa zvyčajne spájajú so západnými liberálnymi demokraciami; vlády musia byť schopné presadzovať rozhodnutia rýchlo a efektívne. Západní lídri teda dnes výslovne spájajú náš vek permakrízy s potrebou obmedziť slobodu prejavu v mene boja proti „dezinformáciám“ – čo sa často stáva čokoľvek, čo je v rozpore s oficiálnym príbehom.

Permakríza tiež znamená, že akákoľvek forma strednodobého plánovania, akákoľvek vízia budúcnosti – či už na individuálnej alebo kolektívnej úrovni, ktorá bola historicky hlavnou hybnou silou sociálneho pokroku – je zbytočná: namiesto toho sa zameriava na boj proti „nepriateľ“ okamihu, nikdy nekončiaca kríza znamená uviaznutie vo večnej prítomnosti. Okrem toho je nám povedané, že realita je príliš zložitá a nepredvídateľná na to, aby sme dúfali, že ju sformujeme podľa akejkoľvek formy kolektívnej vôle.

To predstavuje radikálny posun od spôsobu, akým bol pojem kríza doteraz definovaný. Historicky sa „kríza“ často spájala s myšlienkou príležitosti a dokonca pokroku. Permakríza predstavuje súčasnú inverziu tejto koncepcie, pretože vylučuje akúkoľvek predstavu o ďalšom postupe, namiesto toho označuje trvalo ťažkú alebo zhoršujúcu sa situáciu – situáciu, ktorú nemožno nikdy vyriešiť, ale iba zvládnuť. Vo svojej podstate je tento príbeh, aj keď sa zdá, že je zameraný na riešenie a orientovaný na budúcnosť, v skutočnosti implicitne nihilistický a depolitizujúci, pretože naznačuje, že svet je odsúdený na zánik bez ohľadu na to, čo robíme.

V diele ‚Rétorika reakcie‘, Albert Hirschman hovoril o „téze nezmyselnosti“ – odmietnutí politických krokov kvôli fatalistickému presvedčeniu, že problémy, ktorým čelíme, sú také veľké, že akýkoľvek pokus o ich vyriešenie nevyhnutne skončí neúspechom. Odvrátená strana tohto pesimistického, apokalyptického pruhu je obzvlášť zrejmá v diskusii o klimatických zmenách a širšej ekologickej kríze: dominantný príbeh naznačuje, že všetko je opodstatnené, aby sa „zachránila planéta“, vrátane všetkých druhov autoritárskych zásahov. Koniec koncov, ak je v stávke samotné prežitie života na Zemi, určite nemôžeme dovoliť, aby zložitosť demokratických diskusií a úvah stála v ceste robiť to, čo je potrebné?

Príkladom je permakríza. Okrem zvyčajných štandardných riešení, ktoré počúvame minimálne od roku 2008 – potreba využiť digitálnu revolúciu na zvýšenie produktivity; lepšie hospodárenie; „spravodlivejší“ prístup k tvorbe politiky – autori venujú veľkú časť pozornosti knihy potrebe „nového rámca pre riadenie globalizácie a globálneho poriadku“. To znamená, že krajiny musia prehodnotiť „tradičné predpoklady o suverenite národného štátu“ a byť pripravené „vzdať sa trochu autonómie“ – mimoriadne tvrdenie, ak vezmeme do úvahy, že mnohé z problémov, ktoré zažívame na Západe, možno pripísať práve erózia suverenity a demokracie a vzostup nezodpovedných medzinárodných a nadnárodných organizácií súkromných a firemných záujmov.

Rovnako objavné sú aj autorove návrhy na reformu medzinárodného systému. Tvrdia, že nepotrebujeme nové inštitúcie, ale že by sme sa mali radšej zamerať na reformu existujúcich inštitúcií vedených Západom – G20, MMF, Svetovej banky atď. – aby boli demokratickejšie a reprezentatívnejšie nezápadné mocnosti, predovšetkým Čína. Pohodlne zabúdajú spomenúť, že presne toto je ten druh reforiem, ktoré Čína a ďalšie krajiny požadujú už viac ako desaťročie, len ich Západ systematicky ignoroval, a že práve tou druhou stranou na čele s USA, ktorá prijala agresívnu protičínsku politiku. To je dôvod, prečo sú teraz nezápadné krajiny pod záštitou bloku BRICS vedenom Čínou  budujú vlastný súbor medzinárodných inštitúcií.

Napriek tomu volanie po „kooperatívnejšom globálnom poriadku“ pod rúškom permakrízy, bez toho, aby sme čo i len spomenuli dôvody súčasného rozbitia globálneho poriadku – menovite zúfalý pokus Ameriky zachovať si svoju upadajúcu globálnu hegemóniu – je prinajlepšom neúprimné. Ešte dôležitejšie je, že zdôrazňuje základnú črtu permakrízy: skutočnosť, že ide o špecificky západný fenomén.

V konečnom dôsledku, okrem toho, že ide o „metódu vlády“, permakríza úhľadne zapuzdruje paniku západných elít: ohrozený je ich globálny poriadok, ich dominantné postavenie v globálnom potravinovom reťazci. To, čo Brown a jeho kolegovia autori pociťujú ako existenčná kríza – konečný úpadok Západom ovládaného „poriadku založeného na medzinárodných pravidlách“ – vníma väčšina nezápadného sveta ako príležitosť. To je dôvod, prečo sa blok BRICS neprihlási k pesimistickému permakrízovému príbehu – nie preto, že by neuznávali výzvy, ktorým planéta čelí, ale preto, že nepovažujú súčasnú križovatku za koniec sveta. Skôr to vnímajú ako zrodenie nového.

Zdroj: https://unherd.com/2023/09/why-the-wests-elites-invented-a-permacrisis/